Prečo sa o tento kus zeme tak ďaleko od nás vlastne zaujímať?
Irán sa rozhodol, že bude vlastniť jadrovú zbraň a Izrael sa rozhodol, že to celkom iste nedopustí. Dve vojensky najsilnejšie krajiny na blízkom východe. Izrael pravidelne dokazuje, že pri obrane svojej bezpečnosti neváha použiť armádu a Irán tiež nebude mať zábrany vojensky odpovedať. Čo viac dodať?
USA?
Analytici hovoria o Iráne ako o možnom cieli pre USA. Má ropu, iné náboženstvo, dlhodobý konflikt s USA a skrz jadrovú technológiu je ľahké interpretovať ho ako hrozbu pre svet. Na druhej strane sú USA už zainteresované v dvoch konfliktoch a ich priorita je čím skôr opustiť Irak a Afganistan. V Afganistane sa situácia nezlepšuje a stále viaže veľa vojakov a dolárov. Okrem toho trápi USA astronomický dlh, vysoká nezamestnanosť a viac než neistý výhľad ekonomiky. Náklady na vojnu v Iraku sa odhadujú na 800 až 2000 miliárd dolárov. Za takýchto okolností je ďalšie vojenské dobrodružstvo to posledné, čo by chceli voliči v USA počuť a ekonomika mohla zvládnuť. Pripomínam, že 2012 je v USA volebný rok, takže vojenský zásah proti Iránu je vrcholne nepravdepodobný. Ak sa nič nezmení, tak po roku 2012 bude bezpredmetný – Irán bude jadrovú zbraň vlastniť alebo k nej bude veľmi blízko.
Navyše, Irán je tvrdší súper ako bol Irak. V porovnaní je tri krát tak veľký a má dva krát toľko obyvateľov. Je trošku lepšie vyzbrojený, no hlavne, Iránske obyvateľstvo nebude vítať US vojsko ako osloboditeľov ako sa to čiastočne stalo v Iraku a Afganistane. Kým v Iraku a Afganistane vládli tvrdé diktatúry s ktorými sa obyvateľstvo nestotožňovalo, vláda v Iráne ma oveľa silnejšiu podporu obyvateľstva (vlna revolúcií v arabskom svete Irán obchádza), ktoré má veľmi silné anti-americké a anti-sionistické nálady. Navyše jadrový program je v Iráne všeobecne považovaný za „vec cti“ a národnú hrdosť. Dokonca ani neúspešný kandidát na prezidenta Mír Hosejn Músáví nebol proti tomuto programu. Iránci nechápu, že keď môže mať jadrové zbrane Izrael, prečo by ich nemohol mať Irán. V prípade vojenského útoku by sa celkom iste nesprávali k pochodujúcim armádam ako k osloboditeľom.
Taká vojna by mohla mať rysy 34-dňového konfliktu Izrael – Hizballah v roku 2006. Na jednej strane dobre vycvičené vojsko s najmodernejšou technikou, na proti nemu slabšie vyzbrojení militanti zo znalosťou okolia a schopnosťou „splynúť v dave“. Toto prirovnanie sedí aj preto, že Izraelská výzbroj je veľmi podobná tej USA a Hizballáh vyzbrojuje práve Irán. Výsledok vojny by sa dal zhrnúť ako remíza s tým, že na body vyhral Hizballáh. Pripomínam, že Hizballáh v roku 2006 dokázal to, čo nedokázala žiadna regulárna arabská armáda - 34 dní odolával početnejšej Izraelskej armáde a Izraelu sa ho nepodarilo zničiť a dokonca ani výraznejšie oslabiť.
Neochotu USA udrieť dokazuje aj fakt, že Izrael už viac krát žiadal USA o spoločný letecký útok či o vojenskú podporu no neuspel. Priamy vojenský útok USA na Irán je teda takmer vylúčený.
Izrael?
Ďalší kandidát je Izrael. Ten by veľmi chcel (a to sa mu netreba čudovať keďže z Teheránu často počuť o „vymazaní“ židovského štátu ), ale nemá ako, nemá kadiaľ a nemá zahraničnú podporu. Izrael bol síce viac krát prinútený stať so zbraňou v ruke proti arabskej presile a vždy to vďaka technologickému a taktickému náskoku úspešne zvládol (okrem konfliktu s Hizballahom v lete 2006), ale Irán je z mnohých dôvodov sústo nad jeho sily.
Cielený letecký útok
Často sa hovorí o možnosti organizovaného leteckého útoku na Iránske jadrové zariadenia. Irán to očakáva a preto buduje továrne v horských regiónoch ktoré budú chránené pred možnými útokmi, kde plánuje inštalovať odstredivky novej generácie. Navyše netreba podceniť Iránsku možnosť odplaty. Irán vlastní rakety stredného doletu napr. Sadžíl 2 s doletom až 2000km a „dážď“ týchto rakiet nad Izraelom a americkými vojenskými základňami môže byť skutočne nepríjemný. Okrem toho môže výrazne ohroziť Izrael prostredníctvom svojich „predĺžených“ rúk Hammasu a najmä Hizballáhu. Podľa Izraelských údajov ma hnutie Hizballáh k dispozícií štyrikrát toľko rakiet ako v roku 2006 a má isť o rakety ktoré sú dlhšieho doletu a presnejšie ako tie ktoré použil v roku 2006. Taktiež môže Irán blokovať Hormudský prieliv – jediné spojenie Perzského zálivu s Indickým oceánom, bod cez ktorý preteká 40% tranzitu ropy. Ako akt pomsty by sa Irán mohol aktívnejšie zapojiť do bojov v Afganistane.
Otázne je, ako by sa k takejto akcii a následnej Iránskej odvete postavilo medzinárodné spoločenstvo.
Celkom isté ale je, že cielený letecký útok nezastaví jadrový program, môže ho nanajvýš spomaliť.
Medzinárodná podpora
Keď sa schyľovalo k invázií do Iraku, USA zozbierali celkom širokú koalíciu (Veľká Británia, Austrália, Poľsko...). V dnešnej dobe by sa na stranu USA vojensky postavil tak akurát Izrael. Je otázne, či by Izrael či USA našli v Európe aspoň diplomatickú podporu k útoku na Irán.
Rusko, Čína, Turecko, Egypt
Nikto nepochybuje o tom, že Rusko neostane nezainteresované. Irán leží kúsok od Ruských hraníc, Teherán a Moskva podpísali veľa obchodných dohôd. No najmä, Rusko má v poslednej dobe stále viac problémov s nepokojným moslimským Kaukazom a nestabilita ktorú by vojna určite priniesla (dlhotrvajúce boje v Iraku a Afganistane) neveští pri Ruských hraniciach na dlhé roky nič dobré.
Iránsky najväčší obchodný partner je zase Čína ktorej iste nie je ľahostajný osud svojich investovaných dolárov a ohrozenie plynulých dodávok ropy a plynu. Pripomínam, že Irán je tretí najväčší dodávateľ ropy do Číny. Rusku a Číne taktiež celkom vyhovuje stav „studenej vojny“ medzi USA a Iránom.
Osobitnou kapitolou je Turecko, táto 16. najväčšia ekonomika sveta a regionálna veľmoc sa v posledných rokoch viditeľne odkláňa od podpory Izraela a prikláňa na stranu moslimských krajín.
Egypt bol za vlády diktátora Mumbaraka silný spojenec USA a Izraela. Časy sa menia, Mumbaraka zvrhla revolúcia a ako sa Egyptské obyvateľstvo postaví k podpore Izraela či Iránu nevie zatiaľ nikto. Jedno je však isté: taký spojenec „západu“ ako bol Mumbarak už v Egypte vládnuť nebude – dôkazom toho sú aj Iránske vojnové lode plávajúce po 30 rokoch cez Suez.
Spomalenie bežca
Ako najreálnejšia cesta sa javí kombinácia sankcií a sabotovania Iránskeho jadrového programu. Sankcie už zavedené sú a sabotáž (hlavne MOSSAD) už dávno, vírus Stuxnet v iránskych jadrových zariadeniach, technické problémy, výbuchy vo výskumných zariadeniach, únosy či vraždy Iránskych vedcov... Je to však len hádzanie brvien pod nohy bežca - spomalí ho to, ale nezastaví.
Nie či ale kedy a čo s tým
Otázkou je nie „či bude mať Irán jadrovú technológiu“, ale kedy a čo s tým potom. Totiž, ak sa nič nezmení, jedného dňa niektorý Ajatoláh na niektorej vojenskej prehliadke so všetkou slávou a pompéznosťou predstaví svoje jadrové hlavice.Nosiče už má....A teň deň môže prísť oveľa skôr ako by si niektorí z nás predstavovali.
