U mňa osobne slovo samota podnecuje zmiešaný pocit. Ani negatívny, ani pozitívny...asi záleží na situácii...sú situácie kedy naozaj potrebujem byť sama, dať si veci do súvislosti, usporiadať si myšlienky a vlastný život...ale to je otázka páru hodín, možno páru dní...nie je to myslené trvalo. Potom sú situácie kedy tvrdím, že chcem byť sama a v skutočnosti je to, to posledné čo naozaj chcem...ach kto sa má v tých ženách vyznať, že? =) a potom existuje tretia možnosť, kedy človek nechce byť sám a sám aj napriek tomu zostáva...alebo je to len jedna z možnosti samoľútosti? Môže byť človek naozaj sám? len on a...nik iný! ach znie to tak hrozivo! Nežiť pre nič a nikoho...vie byť takýto človek šťastný? Keď ho nemá kto urobiť šťastným...pocit stiesnenosti, zbytočnosti, osamelosti to všetko sprevádza SAMOTU.
...niekedy sa cítim presne takto, čo moju povesť optimistického realistu úplne naštrbuje a pravdupovediac nemám ani potuchy čo s tým robiť. Niekedy...teda skoro vždy mi pomôže jedna vec: Predstavím si vlastný pohreb...kto by na ňom asi bol a či by niekto plakal za mnou..je viem, možno to znie detinsky, ale u mňa to v 90% zaberá...a tých zvyšných 10% som doteraz nedoriešila...JA nechcem byť SAMA!
