Mám už pomaly 40 rokov. Domov sa vraciam s obavami. Sledujem slovensku politiku a dianie na Slovensku zakaždým, keď odídem z domova.
Po 10 rokoch mám stále ten istý názor. Nemám rád ľudí, ktorí sa neustále sťažujú, som z ľudí, ktorým vďačnosť nie je cudzia, pretože ma tak vychovali. No napriek tomu mám stále triezvy názor. Nie naivný,dúfam. Obavy z čoho? Predsa z existencie na Slovensku. Po toľkých rokoch sa nič nezmenilo. Zase idem do prenajatého bytu, ledva zaplateného, aj keď som dieťa z detského domova.
Dnes opatrujem pani z Norimbergu, nemal som tesne pred Vianocami žiadne finančné prostriedky,pretože rakúske odvody si vzali aj to posledné za sociálne a zdravotné odvody. Mne nič iné neostávalo ako vycestovať. Takže tak je o mňa postarané. Pracoval som v Rakúsku pol roka ako praktická sestra a pýtali odo mňa za bývanie minimálne 400 EUR, štát, pretože som pracoval pre rakúske mesto. Takto mne a určite aj ostatným pomáha štát. Takto som ja šťastný a sociálne i zdravotne zabezpečeny. Nehovoriac,že už asi siedme Vianoce som nevidel slovensky stromček a nepočul slovensku koledu.
Ostatné názory, že sa mám dobre ,lebo pracujem v zahraničí ma dnes nezaujímajú,lebo rozprávajú o niečom, čo nevedia, resp. o niečom, čo nezažili.
Radšej po tom všetkom by som ostal na Slovensku, aj keď za menej peňazí ale doma. Nie je to ako si to ľudia predstavuju. Aká je doba a tie peniaze sú odzrkadlením doby. Ja si tiež hoc čo nekúpim, tiež pozerám na ceny. Raz ma v obchode zarazila mlade dievča, ktoré vôbec nepozeralo na ceny. Voda od jedného eura a ja prichádzajuci z Rakúska som pozeral až dvakrát na to, čo si to môžem dovoliť. Irónia? Nie, realita.
Tak nakoniec ešte k bývaniu. Dnes varím obed pani prednostke úradu z oblasti bývania v Nemecku. Vraví mi,ako je možné, že odo mňa ako siroty berie štát dvakrát za nájom. Odvetil som ,že som sa hneď časovo a priestorovo zorientoval a odišiel. Lebo nik neplatí dva nájmy a ak Mesto veľmi chce, nech vytvorí podmienky pre prácu cezhraničných.
