Anton Chromík bol menovaný za člena Rady vlády SR pre ľudské práva, rodovú rovnosť.
Mnohí si ho pamätajú najmä z roku 2015, keď stál na čele iniciatívy za referendum za rodinu. Išlo o jednu z najvýraznejších spoločenských kampaní posledných rokov, ktorá výrazne polarizovala slovenskú spoločnosť a otvorila ostré spory o postavenie sexuálnych menšín.
Jeho názory sú verejnosti známe už viac ako desať rokov. Dlhodobo vystupuje proti rozširovaniu práv sexuálnych menšín a proti viacerým politikám v oblasti rodovej rovnosti. Práve preto nemožno jeho vstup do poradného orgánu vlády v oblasti ľudských práv považovať za bezvýznamnú personálnu zmenu.
Rada vlády pre ľudské práva, rodovú rovnosť je stály poradný orgán vlády v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd. Zaoberá sa otázkami rovnakého zaobchádzania, rodovej rovnosti, práv detí, seniorov, osôb so zdravotným postihnutím a ďalších skupín obyvateľstva. Zároveň sleduje plnenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv a prijíma odporúčania adresované vláde.
Na zasadnutí rady 23. júna 2026 sme sa dozvedeli o zmene jej zloženia. Minister spravodlivosti odvolal z členstva známe osobnosti, konkrétne Martina Bútoru, čestného prezidenta Inštitútu pre verejné otázky, a Laca Oravca, bývalého programového riaditeľa Nadácie Milana Šimečku. Obaja dostali stručné oznámenie o odvolaní bez vecného zdôvodnenia.
Nahradili ich noví členovia, medzi nimi aj Anton Chromík z Aliancie za rodinu.
Rady vlády pre ľudské práva som sa zúčastňoval ako jej člen v rokoch 2019 až 2021 a opätovne od roku 2025. Vždy som túto radu vnímal ako miesto stretu rôznych názorových prúdov. Na jednej strane stáli zástupcovia štátu a vládnych inštitúcií, na druhej predstavitelia občianskej spoločnosti a ľudskoprávnych organizácií. Diskusie bývali síce slušné, no často napäté, dochádzalo k sporom o výklad ľudských práv či rozsah záväzkov štátu. Podľa mňa práve v tom spočíval význam rady, lebo predstavovala fórum, kde sa stretávali rozdielne názory a kde sa vláda musela konfrontovať aj s kritikou.
Počty hlasov boli spravidla vyrovnané a mnohé uznesenia prechádzali alebo neprechádzali len tesnou väčšinou. Rada tak nebola ozdobou demokracie, ale reálnym miestom diskusie.
Aktuálnu zmenu personálneho zloženia rady sa počas rokovania snažili komentovať jej členovia Adriana Mesochoritisová, ktorá sa dlhodobo venuje otázkam rodovej rovnosti, a Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko. Obaja sa pýtali na dôvody odvolania Martina Bútoru a Laca Oravca. Štátny tajomník Ministerstva spravodlivosti Milan Hodás, ktorý rokovanie viedol, však konkrétnu odpoveď neposkytol.
O tejto téme nepíšem ako nezainteresovaný pozorovateľ. Som člen Rady vlády SR pre ľudské práva, rodovú rovnosť ako zástupca občianskej spoločnosti v oblasti práv národnostných menšín. Členom tejto rady som ex officio z titulu funkcie predsedu Komory národnostných menšín Rady vlády SR pre národnostné menšiny. Preto sa zúčastňujem jej zasadnutí a bol som prítomný aj pri rokovaní, na ktorom boli oznámené tieto personálne zmeny.
Vo svojom vystúpení na Rade pre ľudské práva a rodovú rovnosť som uviedol, že vláda má v zásade tri možnosti. Prvou je priznať si, že takýto poradný orgán nepotrebuje. Ak vláda nepovažuje odbornú a kritickú diskusiu o ľudských právach za potrebnú, môže radu jednoducho zrušiť.
Druhou možnosťou je ponechať radu ako pluralitné fórum, v ktorom budú zastúpené aj názory, ktoré sú pre vládu nepohodlné. Vláda pritom nič neriskuje. Rada je len poradný orgán. Aj keby prijala odporúčania, s ktorými vláda nesúhlasí, kabinet ich môže odmietnuť a niesť za svoje rozhodnutie politickú zodpovednosť.
Treťou možnosťou je zmeniť zloženie rady tak, aby sa kritické a nepohodlné hlasy dostali do menšiny. Presne tento scenár dnes fakticky nastal. Namiesto otvorenej diskusie dochádza k postupnej výmene členov za osoby, ktoré sú vláde názorovo bližšie. Výsledkom nie je zrušenie rady, ale jej oslabenie.
Takto bude vláda voči medzinárodným organizáciám naďalej vykazovať konzultácie s občianskou spoločnosťou, no bez toho, aby mala občianska spoločnosť reálnu možnosť ovplyvniť výstupy rady. V takom prípade sa z participácie stáva formalita a z rady orgán potvrdzujúci už prijaté rozhodnutia. Mimovládnym organizáciám potom zostáva už len využívanie alternatívnych, tieňových správ a ďalších mechanizmov kontroly dodržiavania ľudských práv.
Nesúhlasím s argumentom, že menovaním Antona Chromíka z Aliancie za rodinu ide len o zabezpečenie „názorovej plurality“. Ak má vláda záujem hľadať spôsoby, ako obmedziť ambície v oblasti ochrany ľudských práv a oslabiť tlak občianskej spoločnosti na ich dôslednejšie presadzovanie, potom je jeho nominácia logická. Nejde totiž o doplnenie chýbajúceho hlasu do diskusie, ale o vedomú zmenu pomeru síl v orgáne, ktorého poslaním mala byť ochrana ľudských práv.
Práve preto nie je podstatné, či človek súhlasí alebo nesúhlasí s názormi Antona Chromíka. Podstatné je, či vláda ešte chce mať poradný orgán, ktorý jej dokáže oponovať, alebo len orgán, ktorý bude potvrdzovať rozhodnutia prijaté inde.
