Teraz sa vraciam. Znova chytám do rúk blogerské pero. Stratený syn /bloger/ opäť prichádza, aby obnažil svoje vnútro. Pochopil som, že nad pocitmi bezmocnosti voči ĺudskej zlobe musí prevážiť záujem presadzovať slušnosť. Zdôverovať sa so svojimi názormi, porovnávať svoje myslenie a konanie s ídeami a činmi iných. Demonštrovať postoje k tomu, čo sa deje okolo nás. Víťaziť nad častou bezmocnosťou voči nespravodlivosti a ľudským zlyhaniam pranierovaním negatívnych javov.
Právnik, v minulosti novinár... Toto konštatovanie o mne platí v plnom rozsahu. Ako na to poukážem v ďalších príspevkoch, niekedy nestačí byť "iba" novinárom. Pocítil som to na vlastnej koži. Až tak veľmi, že skúsenosti tohto druhu veľmi bolia. Práve preto však nesmú ostať pod pokrievkou.
Takže, teším sa na blogerstvo, ďakujem administrátorom, že ma opäť zaregistrovali, pekne privítali a zaželali úspech. Budem sa usilovať.
Rád konštatujem, že medzitým, čo som oddychoval, zotavoval sa po zdravotných výkričníkoch, zbieral sily a formoval chuť písať, sa blogerská rodina utešene rozrástla. Pamätám sa na začiatky. Dnešok sa nedá porovnať. Mnohí z blogerov sa vypracovali na hviezdičky a hviezdy, iní sa o to zarputilo pokúšajú.
A to je dobre.
