– a predsa v ňom predpovedal veci, ktoré dnes vidíme okolo seba. Sám hovorí, že ho to veľmi prekvapuje. Vlády podľa neho svoju moc nestratia, skôr naopak – technológie im dajú do rúk nástroje na kontrolu, o akých sa totalitným režimom minulosti ani nesnívalo. Zároveň ale tie isté technológie môžu viesť k opačnému extrému, teda k oveľa väčšej demokracii.
Digitálny svet a AI
Digitálny svet podľa neho nie je žiadna náhrada tej „skutočnej" reality, ale skôr taká paralelná verzia – Realita č. 2. Ľudia v nej majú iné identity, zväzuje ich menej pravidiel, a práve preto sa tam niekedy správajú úprimnejšie než v reálnom živote. Hranica medzi tým, čo je skutočné a čo simulované, podľa neho zatiaľ drží – ale nevylučuje, že raz sa úplne rozplynie.
Keď príde reč na umelú inteligenciu, hovorí o nej opatrne. Zatiaľ ju vidí ako niečo obmedzené – veľké modely, ktoré rátajú pravdepodobnosti, ale skutočne tvoriť nedokážu. Lenže to sa môže zmeniť. Ak raz AI prekoná ľudskú inteligenciu, stane sa pre nás nevyspytateľnou – možno aj nepriateľskou. Nevylučuje ani to, že by si vytvorila vlastnú civilizáciu, ktorá by nakoniec mohla byť tou najvyspelejšou formou civilizácie vo vesmíre – a ľudstvo by v tom príbehu bolo len akýmsi prechodným krokom, niečo ako spúšťač systému predtým, než sa naštartuje ten "skutočný".
Čínsku sci-fi nevidí ako útek pred realitou, ale skôr ako miesto, kde sa dá skúšať budúcnosť. Súvisí to s tým, ako rýchlo sa Čína dnes mení, nie s nejakou dávnou tradíciou. Tá sa vraj vždy skôr sústredila na obyčajný každodenný život než na veľké časové horizonty. Tvorivá sloboda má svoje hranice aj tam, ale on sám ich pri písaní sci-fi veľmi necítil.
Seba opisuje ako racionálneho optimistu. Verí, že ľudstvo raz čaká buď veľká expanzia do vesmíru, alebo zánik – nič medzi tým dlho nevydrží.
A mimozemšťania? :) Netuší, kedy prídu, ani či vôbec. Ale jedno hovorí jasne – najhoršie by nebolo, keby nás zničili. Najhoršie by bolo, keby sme im boli úplne ľahostajní.
Séria Spomienky na minulosť Zeme - o ceste, na ktorej sa strácame vo vesmíre
Trilógia Spomienky na minulosť Zeme od Lioua Cch'-sina je jeden z tých príbehov, ktoré vo vás zanechajú hlbokú stopu. Príbeh sa začína nenápadne – uprostred šialenstva kultúrnej revolúcie, tajným projektom, ktorého následky sa ukážu až o desaťročia neskôr. Postupne sa z toho vykľuje niečo oveľa väčšie: prvý kontakt s mimozemskou civilizáciou, hrozba invázie o štyristo rokov a otázka, ktorú si ľudstvo dovtedy nikdy nemuselo klásť – čo urobíme, keď budeme čeliť spoločnému (ne)priateľovi?
Najsilnejší moment celej série je určite „princíp temného lesa" – myšlienka, že vesmír mlčí nie preto, že by bol prázdny, ale preto, že prežiť v ňom znamená zostať potichu. Fyzika aj filozofia zároveň, a práve v tom je Liou Cch'-sin nanajsilnejší. Nie je to len o protónoch a nanotechnológiách, hoci aj toho tam nájdete neúrekom – je to hlavne o tom, ako sa mení myslenie a morálka, keď stojíte tvárou v tvár kríze a možnému koncu.
Ľudia sú všade rovnakí
A práve tam sa skrýva to najzaujímavejšie zistenie: ľudia sú všade rovnakí. Veľké dejinné zvraty sa nakoniec odohrávajú iba v hlavách jednotlivcov – v ich strachu, nádeji, alebo strate viery. Kniťná séria Spomineky na minulosť Zeme kladie otázku, akú obeť ešte dokážeme uniesť, kde je hranica, za ktorou sa z nás stáva už niečo iné, už nie celkom ľudské.
Liou Cch'-sin sa pýta, čo urobí s naším hodnotovým systémom vedomie, že zajtrajšok nemusí byť lepší. A pýta sa aj to, čo sa stane, keď sa človek naozaj stratí vo vesmíre – lebo ako hovorí jedna z postáv, vtedy sme len pár minút od diktatúry.
Nie je to ľahké čítanie, ale je to čítanie, ktoré vám zostane v hlave.
Knižnú sériu Spomineky na minulosť Zeme odporúčam aj tým, čo po sci-fi knihách bežne nesiahnu.
