V dedine Hornej na rínku kostola niže dom,
skromný to drobný v uličke bočnej ticha
postavil silný on - sám mladý Michal.
I pojal niže z Dolnej ženu milú milovanú.
Na kopcoch jesenné povetrice vanú,
a roky rýchlo skáču ako žaby
po kameňoch v horňanskom potoku.
A keď dieťa ich túžne stále neprichodí,
slza schína v dome oka obloku,
v trápení mladý gazda zapíjať
chodí do susednej dediny žiaľ.
*
Takto raz nad Dolnou cesty domov opodiaľ,
Miško pánom rasteným v poľovníckej haľenke
nechá sa pozvať späť do šenku k stolu.
Po vínku sa mu jazyk roztancuje,
srdce rozpovedá pravdu holú,
so svojím trápením sa zveruje mu.
Hájnik sľubuje pomoc, nežiada nič,
čo by malo bolieť jeho samotného,
len ho ponúka a posmeľuje ďalej.
Smeje sa Michal neberúc pána vážne:
Keď len takú cenu pýtaš, ruka v ruke!
Len nech nie je nijak z našej dediny!
Život za život, nakŕmiť treba rovy!
Dodáva mladý gazda so smiechom v opoji
a pýta ďalší krčah cudzie jeho na trovy.
*
Časom, keď už zabudol aj na prípitky,
čo lacno so slovom predal svojim,
pred gazdovstva doma dvorom na priedomí
s modrým v plátne predivným vzorom
dieťa tíško leží v košíku vŕby medovej
upletenom z mäkkých prútí.
Nenarieka ono, nelká, pozerá sa na svet,
veľkými tmavými očami živo krúti,
v perinke hrkálka dozdobená pierkom od sokola.
Žena šťastná meno božie chváli, volá,
ďakuje a sľubuje o chlapča sa láskou starať.
*
Tak letia dni, týždne, mesiac slnko márne lapá,
rok s rokom sa mení a mladá gazdiná v požehnaní
teraz, bohuchvála, vlastné dieťa čaká.
Michal však len to svoje vlasté chce si nechať,
tak darovča spiace do debničky vkladá,
modrotlačou so vzorom lýry prikryje,
pred dolniansky hostinec chce ho odniesť,
pohodiť!
Žena ho chrániť, síc cudzie, milované stále,
neuvládze, pôrod sa bolesťami hlási.
Kým dokoná muž pred dverami hospody,
ich vlastné dievčatko na svet prichodí.
Nad chalupou sa zaťahuje, zmráka,
počuť kroky ťažké, ktosi búcha na veraje.
Prichodí hájnik, pozdraví, stroho pozdrav praje.
Prinosí čosi v modrom plátna zábale,
položí dolu k prahu chlapča odvrhnuté.
Berie si ženu v posledných výdychoch.
Michal mu zastane, telom cestu hatá,
pred čarmi však slabý padá k zemi,
samy sa otvárajú drevené domu vráta
a temný pán mu pripomenie jeho sľub:
Teraz môj deň zroku!
Dal si mi svoje slovo ľahkovážne,
pred viac než časom roku,
že ak príjmeš darovaný život,
tak s láskou postaráš sa oň.
A ja môžem si vziať, ja jediný…
ty sám podmienku si k tomu dodal,
dušu ktorúkoľvek zo susednej dediny
ak sľub slova tvojho prestal by platiť.
S pohárom plným zabudol si snáď,
kde ženu svoju bol si pýtať?
Beriem si to, čo mi teraz patrí.
Ak porušíš sľub druhým razom,
prídem si potom po teba
či bude leto alebo hradská posiata mrazom!
*
Tak sa žena pominula vskutku vo veraji
v dyme hustom štipľavom.
Mišovi tak zostali dve deti,
trápení na každý prst sedmoro,
rád by zobral späť to slovo nerozvážne,
teraz už len sviečku zažne,
už je spozde, an amen, neskoro.
