Zamierili sme k autu. Opýtala sa, či ju náhodou nechcem odviesť. Vraj muži veľmi radi šoférujú a ona má pred tmou trochu rešpekt. Za volant som si sadnúť nechcel, no sľúbil som, že budem pozorný spolu s ňou.
„Aké budú tie najbližšie dva dni?" Premýšľal som a v duchu vyhodnocoval vplyv dobrých a zlých správ... „čo pre mňa znamenajú?"
Za necelú hodinku sme boli doma... ešte pusa na dobrú noc a dohoda - zavoláme si.
Zobudil som sa do soboty, ktorá bola úplne všedná. Nehybne som ležal v posteli a zamyslene sa díval do stropu... „Ja som blázon, čo blázon, obyčajná sviňa som... začínať si niečo a pritom ešte nemať skončené niečo iné."
Mohol som jej ale povedať, že tam niekde ďaleko je ešte niekto iný?
Malo zmysel jej hovoriť, že ešte som sa síce oficiálne nerozišiel, ale tá druhá už vlastne ani nie je? Že sa odsťahovala? Že dala prednosť práci a že bola voči mne od začiatku neskutočne chladná a vypočítavá? Že to bol len jeden veľký omyl a že ani v tej posteli nám to nikdy neklapalo?
Načo? Veď je to len otázka času a spôsobu, ako to tej "ešte priateľke" poviem. To si dokážem poriešiť sám... Prečo by som ju tým mal zaťažovať? Nakoniec, zbehlo sa to príliš rýchlo a nič som neplánoval. Teraz v tom mám ale jasno. Zavolám jej...
- Ahoj, tak ako? Už sa chystáš na tú svadbu?