Odbočili sme teda na ďalšej križovatke doľava, potom doprava... potom ešte chvíľu rovno a ocitli sme sa niekde, kde nebolo ani živej duše. Vonku bola príjemná letná noc a všade naokolo hustá tma. Jediným svetlom široko ďaleko boli práve svetlá reflektorov jej malého, pod vysokými a mohutnými stromami zaparkovaného auta. Neviem, či bolo vidieť i hviezdy, na to som v tej chvíli akosi nemyslel.
Vystúpili sme... ak by som fajčil, tak toto by bola zrejme tá chvíľa, kedy chutí cigaretka najlepšie. Takto som sa len oprel o kapotu auta a inhaloval všetko to ticho a pohodu, čo sa rozplývali naokolo...
Stála vedľa mňa a ticho sme na seba hľadeli. To ticho bolo v tej chvíli asi najlepším balzamom na moje uši a možno i na tie jej. Po práve absolvovanom koncerte som vedel, že punk síce stále nie je mŕtvy, ale o tom, čo práve robí a kde sa mu ako darí, nebudem musieť chvíľu nič vedieť...
- Podáš mi tú tašku s oblečením, čo je pod tým predným sedadlom?
- Tu ako som sedel? Táto?
- Uhm, presne tú...
Zasa sme sedeli v aute. Ja vpredu a ona tento krát vzadu. Pomalinky sa začala vyzliekať a mne to pripadalo svojim spôsobom veľmi smiešne, no pritom neskutočne vzrušujúce. „Nie, že sa budeš dívať!": potichu zašepkala...
No poznáte Shakespeara, však? Otočiť, neotočiť? Toť otázka... a tak som premýšľal, či áno alebo nie... a možno by sa mohlo skúsiť otočiť aspoň to malé spätné zrkadielko, no nie? Moje úvahy nakoniec prerušila až veta: „už môžeš."
- Môžem? Čo môžem? Prisadnúť si k tebe?
- No, i to môžeš, ak sa zmestíš...
- Určite, veď sa potlačíme... no nie?
Teraz by sa hodila nejaká báseň o tom, aké to je, keď sa svet zastaví a ty nechceš, aby sa pohol. Keď je všetko tak, ako by malo byť... ono totiž takých chvíľ nie je až tak veľa a pamätajú sa navždy. Pritom stačí naozaj málo... obyčajná harmónia.
Od tej chvíle som vedel, že už to asi krajšie nebude. Neviem prečo, ale tušil som to...
