Prišla poštárka a doniesla balík pre ocka. Podpísala som a s rozospatým "Dovidenia" som zavrela dvere. A keďže cez prázdniny je o pol desiatej ešte hlboká noc, nestarajúc sa o to, kto navarí a uprace, bachla som sa do postele.
Dobre. Už je ráno a ja naozaj vstávam... Možno!:)
Posadila som sa na posteli a zahľadela som sa na svoje ponožky. Každá iná, jedna kriklavo ružová a druhá oranžovo - zelená. Pripomenulo mi to moje nedávne dievčenské rôčky... (Dievča som stále, ale teraz som už tak trochu viac slečna:) Nosila som farebné oblečenie (aj farebné ponožky), snívala svoje sníčky o tom, ako som princeznou a čoskoro ma príde zachrániť princ v jasnej zbroji s tvárou Heatha Ledgera. Starší sa mi občas smiali, že z toho vyrastiem a už si ani nespomeniem, aké to bolo, keď som bola malá.
Prešlo pár rôčkov, ja stále nosím farebné ponožky a snívam svoje sny o princovi, ktorý sa vyšplhá po povraze z plachát ku mne do izby a sľúbi mi večnú lásku. Dnes už nemá konkrétnu tvár a jediná jeho zbroj bude mobilný telefón, peňaženka plná preukážok a rifle, v ktorých sa moc nedá šplhať. Ale veď moje okno je nízko...
Je mi z toho občas smiešno. Moje oblečenie stmavlo a je viac nudné ako veselé, ale ponožky mám vždy farebné a hlavu plnú snov.