Verím, že svet nie je až taký čierny... a ako sa spieva v jednej pesničke: Farbičky - čarbičky so sebou mám stále, čo sa mi nepáči po svojom prečmáram... Zoznam autorových rubrík: škola, školička, Keď občas premýšľam..., Súkromné, Nezaradené
Sedel pod jabloňou. V jej tieni upieral svoje šedé oči kamsi do diaľky, do kopcov. Posledná horúčosť leta ním prenikala tak mocne až nebol schopný premýšľať o čomkoľvek... Prešla okolo neho bez väčšieho záujmu. Zacítil jej vôňu.
Z rádia len krehký tón. Podvečer opatrne prehlušuje gitara. Nevadí. Dnes či včera - už nevedno kedy... Nevadí. A predsa nám toľko vecí vadí. Tamten žuje žuvačku, ten má ruky vo vačku.
Drahý Ježiško! ...hmmm... Myslíš, že som dobre začala? Nikdy neviem, ako Ťa osloviť, či aký prívlastok Ti dať a vlastne... tentokrát ani neviem, či je normálne, aby som Ti písala pred Vianocami list. Nie som už priveľká?
Som jednoducho vrak, chodiaca skrachovaná existencia a môj život sa začne iba vtedy, ak sa ešte raz narodím... Blbé na tom je len to, že táto veta nebola vyrieknutá v krízovej situácii...
Ak by sa niekto pokúšal vymýšlať vtipné urážky a poznámky nasilu, nikdy by to nebolo také kvalitné, trefné a dobré... Môj ocko je, takpovediac, v tomto nenútený fenomén. Čím mu pribúda rokov, tým sa mi zdá, že je vtipnejší a vtipnejší... ako je to možné?
Občas to trvá dlhšie, inokedy sa to na vás zosype ani nestihnete do dvoch napočítať. Ahoj, ako sa máš... dnes je tak krásne... nech sa páči, slečna... vďaka, drahý pane...
Pekne vítam všetci usmiati i zasmušilo sa tváriaci... Nesadajte si! Hore sa zo stoličky, ide sa tancovať... :)
Bolo to v lete a bolo to na skautskom tábore... Deň sa niesol v znamení filmu Asterix a Obelix, čiže obyčajný tábor sa premenil na galskú dedinu... a čo sme tam robili?
A je to tu zase. Už len raz sa vyspíme a je tu, veril by si tomu? To je neskutočné... také vzrušujúce!
Dnes som si zapla len tak pre radosť Cd, ktoré som dostala pred 2 rokmi na Valentína. Poslal mi ho v pukačkovej obálke kamarát zo Švédska...
Je až neuveriteľné, čo sa nám občas úplnou náhodou prihodí. Aj mne sa niečo také, musím priznať, že veľmi príjemné, stalo...
Sobotu som prežila v znamení sladkého, i keď som celý čas pociťovala jemnú melanchóliu. Ale aj tá bola svojim spôsobom sladká. Musím jej zavolať... Ja som úplne zabudla, že kedy sa to máme stretnúť!To už je asi tretíkrát, čo nezodvihla...čo ak tam šli bezo mňa...
Vždy, keď sadám k počítaču, aby som si niečím vymyla mozog, premýšlam aj nad tým, čo by som mohla napísať. Sama neviem kam, komu, prečo... Len tak. V hlave mi behajú myšlienky ako splašené, sú pestrofarebné a chcú sa dostať von: nejasná vízia budúcich dní – opäť len sentiment, dni dávno minulé – sladká melanchólia, škola – niekoľko - ročná depresia a pocit bezmocnosti...
