Ani vlastne neviem, prečo som bola taká hlúpa a dala sa s Tebou na tú debatu. Dobre viem, ako neznášaš, keď Ťa niekto kritizuje a vyhadzuje ti na oči veci, ktoré sú Tvojou súčasťou...
Ja Ťa mám rada takého, aký si. A aj keď Ťa nepoznám až tak dobre, ako by som chcela, viem, že mi stojíš za moje slzy. Neľutujem ani jednu, ku ktorej si ma dohnal, práve naopak...
Pravdou však je, že mám sto chutí povedať Ti, že ma to už nebaví. Nebaví ma čakať na Teba. Nebaví ma počúvať Ťa. Nebaví ma byť tou, ktorá za Teba všetko vybaví. Nebavíš ma.
Najradšej by som k Tebe podišla a búšila Ti rukami do pŕs, až kým ma neprejde zlosť. Najradšej by som počula, ako mi hovoríš, že všetko bude tak ako predtým. Ale ono nebude.
Zranil si ma prvý. Oklamal si ma a dobre vieš, ako to neznášam. A teraz som Ťa možno zranila ja. Plne si to uvedomujem, je to Tvoje rozhodnutie, nikdy sa nestretnúť. Tak mi aspoň prestaň robiť naprieky a žiadať ma o veci, v ktorých nevidím význam...
Buď chlap a postav sa už konečne pravde...
Nebudem na teba čakať večne...
Pretože vždy je všetko o Tebe a ja som tá, ktorá čaká. A počúva. A súcití.
Možno, že si to prečítaš a konečne pochopíš, čo cítim. Možno opäť prehltnem svoju hrdosť a vrátim sa na svoje miesto. Možno sa opäť budem tváriť, že sa nič nestalo. A možno sa rozhodneš zmeniť svoj postoj a dáš mi najavo, že aj ja som pre Teba niekto...
P.S.- toto je moja spoveď. Dúfam, že som popísala pocity viacerých ľudí a nie len moje...
