Ráno sa mi opäť dobre spalo. Síce som sa po prebudení mierne nepohodla s mojimi liekmi (obliala som sa kvapkami) ale stále som mala dobrú náladu. Hodila som sa do gala a vybrala sa von.
Pršalo. A riadne! A mne premokli čižmy už na ceste na zastávku, viete čo to bolo ešte plahočiť sa Petržalkou? Ja neznášam, keď mám mokré nožičky! Už to signalizovalo, že dnes nebude môj deň.
A veru nebol. Ono, anglicky sa učím tri roky. Zbožňujem ten jazyk, je to moje hobby. Dala som si z neho áčko a dnes som to trpko oľutovala. Počúvanie bolo celkom zrozumiteľné a mám z neho dobrý pocit. Horšie boli nasledujúce stránky. Moje oči sa vyvaľovali stále viac a viac, až som si pomyslela, že mi vypadnú. Test sa mi zdal veľmi náročný, ale to som mohla čakať. V duchu som si nadávala, že som sa precenila. Dúfam, že mi aspoň tých desať bodov, čo mám dostať za toto áčko na prijímačkách tieto problémy stáli.
Test som dokopala a zbehla som na obed. Počuli ste o "Švédskom pagáči na syrovej omáčke so zemiakmi"? Verte mi, dokážete žiť aj bez toho. Po tomto "chutnom" obede som sa vybrala do podniku pri škole na horúce jabĺčko, kde som zistila, že aj ostatní áčkari majú podobné pocity ako ja.
Našťastie, Boh ma neopustil a v druhej časti sme dostali esej. Téma filmu a divadla mi "sadla ako riť na šerbeľ" a nadobudla som pocit, že aspoň na tomto sa vytiahnem. Opäť som to napísala v rekordnej rýchlosti (za 12 minút...to som ani netušila, že viem tak rýchlo písať). Pomyslela som si, že nemôžem odísť znovu ako prvá, tak som to ešte tri razy skontrolovala a aj tak som bola jediná na chodbe. Počkala som na spolužiakov a prišla som domov.
Zajtra ma to čaká posledný raz. Snáď zo seba nebudem taká sklamaná ako dnes a podám dobrý výkon. Veď nemčinu milujem...