alicine nezničiteľné ilúzie

Ak by sa naivita známkovala, dostala by som pravdepodobne jednotku s hviezdičkou za "Najnaivnejší príchod na internát September 2006".

Už len tie kľúčiky čo sme vyfasovali mali podozrivo socialistické proporcie. Ale smelo som šliapala ďalej, len kývnuc hlavou nad vysokohorskou prekážkou v podobe kopca, ktorá sa mi postavila do cesty. Vyšla som teda kopec. Bez zadržania prešla cez vrátnicu. Žiadny zásah ťažkoodencov. Dokonca som sa úspešne zorientovala v bludisku internátnych izieb. A zrazu som ju stretla. Realitu. Čudný kľúč presne sadol do čudnej zámky.
A moje oči z úžasom zbadali niečo, čo moje ústa a prekvapením ochrnutý mozog nedokázali pomenovať. Ale myslím, že v nájomnej zmluve to nazvali "pridelená izba".

Slušne som sa pozdravila :"Ahoj Realita, tak sa zas stretávame... Tento krát si to trošku prehnala, nemyslíš?" Ako vždy, mlčala. Mlčala a bola tak kruto pravdivá, že moje ilúzie nemali šancu. Veruže sa veľmi rýchlo rozutekali, ako mi tak pohľad kĺzal z jednej strany izby na druhú (čo vôbec nebola veľká vzdialenosť). Hneď som si vytiahla foťák a odfotila škvrny na matraci, plesne na oknách a v sprche, chuchvalce prachu pod posteľou a mnohé iné delikátne prednosti "pridelenej izby", len aby som mala dôkaz, keď o tom raz budem písať a nikto mi nebude veriť.

Dalo by sa predpokladať, že v nasledujúcich dňoch už nebudem tak často zabiehať pre inšpiráciu do krajiny fantázie, no opak je pravdou. Bolo to ako v tej rozprávke, kde princ drakovi odťal jednu hlavu a vyrástli mu namiesto nej dve nové. Jedna ilúzia bola mŕtva. Dve ďalšie sa zrodili.
Prišli spolubývajúce.