reklama

Keď bezdomovec potrebuje pomoc

...alebo môžu existovať desiatky „milosrdných nemocníc“ a deklarácií práv, kým ľudia nezmenia svoje zmýšľanie a postoje. Predsudky sú predsudky... Smutná, ale pravdivá realita.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Čo si predstavíte pod pojmom bezdomovec? Človeka, ktorý je taký istý ako my, len nemá domov? Alebo skôr niekoho, kto sa nevedel sám o seba postarať, je zaostalý, za všetko si môže sám a je hanbou tejto spoločnosti? Výsledky ankety sú jednoznačné, o tom netreba pochybovať. Druhou otázkou je, či sa ľudia, istí si vo svojom názore o tejto problematike, už niekedy, tak čisto a bez predsudkov, odhodlali nejakého bezdomovca spoznať.

Ja som sa k tomuto činu odhodlala asi pred dvoma rokmi. Nečakane som mala možnosť zúčastniť sa na bezdomoveckom stretnutí. Moje predsudky boli veľké, pred osudnými dverami do miestnosti plnej bezdomovcov som stála asi 10 minút a nevedela som sa rozhodnúť. Otvorením týchto dverí sa otvorilo aj moje srdce. V ten večer sa moje predsudky zmenili na posudky- a tie sa dosť podstatne odlišovali od tých prvých. Nebudeme si klamať, bezdomovci nie sú svätí a mnohí z nich v živote narobili veľa chýb, ale kto je perfektný? To bola moja prvá skúsenosť s týmito ľuďmi. Je mi však jasné, že nie každý z nás má to odhodlanie, chuť, ale hlavne možnosť urobiť si osobný názor o tejto problematike.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odvtedy sa párkrát do roka snažím zájsť na spomínané stretnutia a spoznať ľudí bez domova bližšie. Tento utorok sa mi naskytla ďalšia možnosť- františkán Filip organizoval obvyklý Bezďácky klub. Pomohla som mu s pár vecami, rozdali sme s dobrovoľníkmi jedlo. Ale to hlavné, čo tu bezdomovci dostali, nebolo nič materiálne- chodia sem radi preto, lebo sa tu s nimi cudzí ľudia rozprávajú ako so seberovnými a vždy tu môžu nájsť okrem tepla z radiátora aj to ľudské. V ten večer som sa rozprávala s mnohými bezdomovcami, poviem vám, že niektoré ich názory a životné príbehy ma veľmi oslovili. Pred koncom sme sa všetci lúčili, so všetkými bezdomovcami som si podala ruku a vymenila úsmev. Až nakoniec prišiel jeden muž, mohol mať tak okolo štyridsať, podával mi ruku a vravel: „Slečna, ďakujeme, že ste tu dnes boli. Je mi ľúto, že som sa s vami neporozprával, ale dnes nie som vo svojej koži.“ V tvári bol červený a celý sa triasol. „Bývam v Petržalke, neviem ako dôjdem domov, prinajhoršom odpadnem niekde na ulici.“ Tieto slová ma zarazili, hovoril ich takmer s ľahostajnosťou. Prinútila som ho sadnúť si a porozprávať mi, čo mu vlastne je. Ako som sa dozvedela, dva dni dozadu vôbec nejedol, ale to nemôže byť jeho problém, lebo je to uňho bežné. Vyzeral však veľmi zle, povedala som mu, aby šiel na pohotovosť. Nechcel. Povedal, že to, ako sa tam k nim správajú, mu na zdraví nepridá a aj tak ho nakoniec pošlú len tak domov. Veľmi som tomu neverila, rozhodla som sa, že do nemocnice pôjdem s ním. Po chodníku šiel sprava doľava a späť, keď som mu ponúkla, aby sa oprel, povedal, že nie, vraj mi nechce urobiť hanbu. Šli sme spolu s mojou sestrou a dvoma ďalšími bezdomovcami. Keď sme vošli dnu, hneď nám šiel naproti vrátnik, starší muž. Čím viac sa približoval, tým ďalej sa menil jeho úsmev na úškrn. Pozrel najprv na nás so sestrou a konštatoval otázkou: „To sú bezdomovci ?! No jasné!!! Celý deň sa nudíte a teraz mi tu prídete večer!“ Chcel nás čo najskôr odpísať, ale čo sa týka takýchto vecí, aj keď som kľudná povaha, toto sa ma dotklo. Najprv som mu pekne povedala, ako to bolo, že tomu mužovi prišlo odrazu takto zle. Keď začal ironicky vravieť: „No jasné, určite...“ tak ma už poriadne naštval. Povedala som mu, že je to človek ako my a má právo na vyšetrenie. Keď videl, že to myslím vážne, začal sa ním zaoberať. Rozprával s ním ako s nejakým psom, akoby bol niekde 100 úrovní pod ním. Tento chlap mal akurát šťastie v tom, že mal kartičku poistenca, aj tak dostal za ňu krik, že prečo je taká... To už celá čakáreň nemocnice upierala zrak na nás. Vtedy mi to bolo úplne jedno. Vrátnik nám konečne povedal, kam máme ísť, tak sme si tam sadli a čakali (už len ja, on, a moja sestra) A vrátnik zazeral. Pre ľudí naokolo to muselo vyzerať dosť neuveriteľne, myslím, že po odchode odtiaľ asi nad tým aj trošku pouvažovali. Po pol hodine čakania sa konečne otvorili dvere a vyšla sestrička. Keď nás uvidela, jej oči hovorili za všetko. „Vy ste doprovod? Aha... No ale my tu nemáme „takú“ pohotovosť,“ povedala mi. Dosť ma to naštvalo. Aká je to „taká“ pohotovosť? To už bezdomovci budú mať aj špeciálne pohotovosti, aby nezavadzali „normálnym“ ľuďom?! Bezdomovec vedľa mňa tam už ledva dýchal, a ešte vyzeral tak, akoby sa predo mnou hanbil za situáciu, ktorá vznikla. Chcela som sestričke povedať, čo sa stalo, ale odbila ma vetou „To budú jednoznačne abstinenčné príznaky!“ Človek jej tu ledva dýchal pred očami a ona takto... Je mi jasné, že jej skúsenosti možno vravia o tom, že väčšina bezdomovcov má práve takéto problémy. Ale väčšina nie sú všetci. A tento akútne potreboval pomoc. Neochotne si vzala jeho kartičku, o 10 minút ho zavolala dnu. Chcel, aby som šla s ním. Bál sa, čo mu povedia. Toto boli pre mňa poriadne rany, nemyslela som si, že to bude až také. Nakoniec však šiel sám. Ako vošiel, tak hneď aj vyšiel. „Povedali mi, že mám čakať. Nič iné. Mám čakať.“ Tak sme čakali. Keď o 20 minút poza môj chrbát prešla táto sestrička oblečená v civile v kožuchu a lúčila sa s vrátnikom, došlo mi, že nasleduje výmena služieb. No mohla byť aspoň taká láskavá a povedať nám to... Ale jej viditeľne vôbec nevadilo, že tam sedíme a nevieme čo ďalej. Prvý úsmev v tejto nemocnici som zazrela na tvári pani upratovačky- Rómky. V tento večer to bola najpríjemnejšia osoba celého personálu nemocnice. O chvíľu prišla striedajúca sestra- bola milšia ako tá predošlá, chvalabohu. Konečne na úrovni nerozprávali len s nami, ale aj s ním. Zavolala ho dnu, my sme ostali čakať. Hala sa postupne vyprázdňovala, mohlo byť tak osem. Vrátnik stále sledoval situáciu „našej trojky“ a nemohol uveriť, že sme ochotné tu už vyše hodiny čakať kvôli nejakému bezdomovcovi. Z vnútra bolo počuť nejaké zvuky, lekár sa pacientom očividne zaoberal. Konečne to nabralo správny smer. Chlap bol vo vnútri niečo vyše hodiny, potom vyšiel von, vyzeral už trošku lepšie. Za ním vyšiel mladý lekár, vyzeral ľudsky (chvalabohu mal srdce) a odchádzal. „Máme čakať na výsledky,“ povedal môj teraz už známy. Ticho sme sedeli na stoličkách, tento chlap mal hlavu v dlaniach a očividne mu to všetko bolo ľúto. „Ste prvý večer v Bratislave a ja som vám ho takto skazil...“ Tento človek všetku vinu zhadzoval na seba- spoločnosť ho to naučila. Bolo mi ho ľúto, kašlala som na to, že dnes večer na pláne mohlo byť divadlo namiesto pohotovosti s bezdomovcom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koniec strastiplného čakania bol taký, že náš bezdomovec musel byť hospitalizovaný v nemocnici. Po zaujímavej otázke zo strany sestričky: „Nemáte preňho pyžamo?“ sme sa po vyše dvoch hodinách so zmiešanými pocitmi odobrali na cestu späť. Vyprevádzal nás vrátnik s vetou: „Máte teda výdrž dievčatá, že ste tu kvôli nemu čakali. Tak pekný večer a dobrú noc...“ Vďaka jeho výrazu tváre dodnes neviem, či to myslel ironicky alebo naozaj.

Veľa som o tom neskôr rozmýšľala. Je smutné, že šestnásťročné dievča musí robiť doprovod štyridsiatnikovi, aby ho vôbec vyšetrili. Je mi jasné, že títo mnou negatívne vykreslení ľudia (vrátnik napríklad) môžu byť vo svojom súkromí milými ľuďmi. Predsudky však vedia znetvoriť každé srdce. Milota, ktorá je milotou len vtedy, ak sa jedná o „ľudí na úrovni“, nie je tou skutočnou láskou. Nebuďme si takí istí, že náš život pôjde vždy hladko. Zajtrajšok si nikto z nás nezaistí . Nemyslím si, že sme lepšími ľuďmi ako tento bezdomovec. Keď sa tak pozriem okolo seba, rozmýšľam, či nie sme náhodou ešte niekde pod ním. On ľudí okolo seba neodsudzoval, i keby mal prečo. My odsudzujeme dennodenne. Čo tak zamyslieť sa nad tým?  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Telesné choroby vieme liečiť liekmi, ale jediným liekom na samotu, zúfalstvo a beznádej je láska. Veľa ľudí na svete zomiera pre kúsok chleba, ale oveľa viac ich zomiera od túžby po troške lásky.“ Matka Tereza      

Miroslava Jurášková

Miroslava Jurášková

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajný človek, i keď iný, než si doposiaľ stretol. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu