Táto báseň patrí k mnohým z mojich vlastných,ktoré nikdy neboli určené pre verejnosť. Keďže prešlo už pár rokov od jejvzniku, rozhodla som sa inak. Týchto pár riadkov tvorí (asi jedinú) spomienkuna bezdomovca, ktorý zanevrel pre svoju bolesť na svoje okolie, odmietal pomocod tých pár ľudí, ktorí si ho vôbec všimli. Dnes už možno aj vďaka tomutosprávaniu nie je medzi nami. Umeleckú hodnotu týchto veršov neviem posúdiť, aleo tú mi v tomto článku ani nejde.
ON (a veľa ďalších ľudí...)
Sám. Tulák.
Vyhnaný z ríše snov.
So svojím spoločníkom na cestách,
ktoré nikam nevedú.
Zahalený hrubou vrstvou svojho egoizmu,
ktorá mu v živote ešte nikdy nepomohla.
Stratený v labyrinte sveta bez mapy.
So srdcom, ktorým nepohne nič,
tak stuhnutým a studeným,
že ľadovec je pri ňom len malou kockou ľadu.
Človek bez myšlienok,
čo bude s jeho úbohou bytosťou.
Nikdy nepoznal Lásku.
Tá stále prichádza jemným a ľahkým krokom.
A tie by on nikdy v živote nepočul
svojimi zmyslami zahalenými hmlou studeného zimného rána.
Nanešťastie.
Túlal sa prázdnymi ulicami svojho „JA“.
Hľadal niekoho,
kto by bol ochotný ohriať jeho skrehnutú dušu.
Nikoho nenašiel...
Jeho vnútro bolo prázdne...
Zomrel. Život preňho nemal zmysel.
Tento bezdomovec nebol jediný s týmto osudom. Každýz nás často potrebuje pomoc od ostatných, aj keď si to nechceme možnopriznať. Každý potrebuje vedieť o tom, že má vysokú hodnotu v očiachiných. Každý potrebuje vedieť, že jeho úsmev robí niekoho deň krajším. Každýpotrebuje vedieť, že má pre koho žiť a že jeho snaha sa cení. Každý z nás byto chcel počuť. Nebudeme o tom však vedieť, kým si to navzájom nepovieme. A ktozačne? Čo ak by sme to dnes boli práve Ty a ja? ĎAKUJEM TI ZA TO, ŽE SI.
