Dorotka- blonďavé vlásky, za okuliarmi modré očká a bacuľaté líčka. Mohla mať tak deväť rokov. Naše životné cesty sa skrížili na letnom tábore, kam som sa nečakane dostala. Spolu s ďalšími deviatimi deťmi bola pridelená do mojej skupinky. Najväčšia pamäťová stopa mi však ostala práve po nej. Prečo? Možno práve preto, že bola iná.
Každú chvíľu ma prekvapovala svojím správaním. Pamätám si na jej srdečné objatia plné úsmevov, ktoré často bezdôvodne venovala každému, kto bol momentálne k dispozícii.Inteligentná, plná fantázie, ochotná pomôcť. Vedela hrať na flautu a nádherne kreslila. Jej charakter mal však aj inú stránku, tú tienistú, ovplyvnenú jej chorobou, o ktorej som zo začiatku ani netušila. Až keď po jednom zo srdečných objatí začala do mňa hádzať kamene, vedela som, že niečo nebude v poriadku. Dorotka mala podľa všetkého nejakú duševnú poruchu a vo svojej hlavičke svoj vlastný vysnívaný nádherný svet, ktorý sa nedal porovnať s realitou. Žila si ako sa jej páčilo a vždy spravila to, čo ju v tej chvíli napadlo.
Po tomto zistení nebolo pre mňa ľahké zabezpečiť bezproblémové fungovanie našej skupinky. Dorotka sa v kolektívnych hrách vždy postarala o to, aby sme boli poslední. V každej scénke chcela účinkovať, ale pri predstavení si stále niečo domyslela alebo odmyslela, alebo pre zmenu nepovedala vôbec nič. Raz ju niekto pochválil za hru na flaute. Odvtedy nosila flautu stále so sebou a hrala tú istú pesničku od rána do večera, jednoducho vždy, keď ju to napadlo. Ostatným deťom to teda jedno nebolo a predo mnou stála každý deň úloha uzmierovateľa- bolo ťažké vysvetliť ostatným deťom, že Dorotka to naschvál nerobí. Verím, že pre ňu to tiež jednoduché nebolo, čelila posmeškom, prezývkam a škaredým pohľadom. Niekedy som sa na ňu úprimne hnevala aj ja. Za to, že všetko nejde ako po masle. Hoci som vedela, že za to nemôže.
Témou nášho tábora bolo heslo "...a máme z toho radosť!". Každý deň sme rozprávali o tom, čo ju v nás môže vyvolať. Jedného dňa sme si hovorili, že radosť máme, ak ju robíme aj iným. V tento deň bola na pláne návšteva domova dôchodcov v blízkom meste. S úsmevmi na tvárach sme sa postavili pred týchto starých ľudí a spolu s deťmi spievali a hrali scénky. Tváre týchto ľudí však zostali akoby nezmenené, s neurčitým výrazom, čo prekvapilo nás i deti, ktoré túžili všetkých naokolo a aj samé seba potešiť. Po programe sme sa nakoniec dohodli, že sa pôjdeme s babičkami a deduškami z domova osobne porozprávať. Deti sa k starším približovali len opatrne, nevedeli, čo majú čakať. A práve tu som zmenila svoj postoj k Dorotke.
Ako jediná sa rozbehla smerom k jednej starej pani a nikto a nič ju nemohlo zadržať. Jedna babička sa k nej ozvala:" Dievčatko, tá teta, čo k nej bežíš, je slepá, ale môžeš jej niečo povedať, určite bude rada, po celý čas počúvala, ako krásne spievate." Vtom Dorotka pristúpila k slepej pani a bez jediného slovka si položila svoju plavú hlávku do jej rúk na kolenách. Slepá pani zdvihla jednu zo svojich rúk a začala Dorotku hladkať po vlasoch. Na jej perách sa objavil úsmev a z jej očí začali stekať slzy ako perly. Dorotka sa postavila a hladila sivé vlasy zrelej ženy. Obe akoby sa veľmi dlho poznali a vedeli o sebe všetko, akoby sa zastavil čas a oni prežívali stretnutie po mnohých rokoch. Slepá žena stále opakovala "Dievčatko moje, dievčatko moje..." a Dorotka s jemným úsmevom na tvári šepkala "Neboj sa, moja, mám ťa rada,..."
Vtedy sa v mojom vnútri diali veľké veci, ktoré sa ani nedajú opísať. Takúto vlnu lásky som nikdy nezažila. Dorotka sa mi stala vzorom v tom, ako dokázala v takejto chvíli otvoriť srdce, načúvať a odovzdať sa iným, hoci úplne cudzím ľuďom. Jej empatia bola neprekonateľná . Už to nebolo problémové dieťa, ale svedok lásky. Verím, že svet v jej mysli je oveľa lepší ako ten náš. Dorotka mi ho dovolila aspoň na chvíľku spoznať a ja som jej za to vďačná.
