Pre milióny jej obyvateľov sa zastaví čas a otvoria sa brány futbalových chrámov. A v dnešnej dobe digitalizácie a technologických vymožeností sa títo fanúšikovia svojho božstva stávajú on-line súčasťou tohto ich náboženstva, sú súčasťou tohto predstavenia. Divadlo, veľké divadlo zase ožíva...
Mala by to byť oslava športu, v tomto prípade oslava najmasovejšej hry na svete – futbalu. Oslava všetkého, čo so športom súvisí – fair-play, čestnosť, hra podľa pravidiel. Teda tak by to malo byť. Ja však už dlhé roky vravím, že šport, teda profesionálny šport, šport na vrcholovej úrovni, už nie je športom. Stal sa z neho geopolitický nástroj, štátna doktrína. A predovšetkým výnosný biznis. Preto už dlhé roky som od sledovania vrcholového (profesionálneho) športu upustil, vyčlenil som ho so svojho portfólia záujmov. Pre to všetko už dávno nielen futbal, ale žiadny profesionálny šport nepozerám, nezaujímam sa o to. Ale povedal som si, že keď už je to finále, keď je tu tá „oslava“ futbalu, tak skúsim... A utvrdilo ma to len v tom, že som sa v tom nepozeraní a nezáujmu o profi šport nemýlil. Koniec koncov som túto frašku a hanbu na futbal ani len nedopozeral... Nedalo sa...A našťastie som tak ani nemusel vidieť to, čo sa dialo po zápase...
Najlepšie však atmosféru šampionátu zhrnul špičkový insider ESPN Gabriele Marcotti : "...radosť z MS prišla čisto zo športu – hviezdy, dráma, góly. Bolesť však priniesla administratíva FIFA – extrémne ceny lístkov, peniaze, politika a netransparentnosť VAR. Zanechalo to nepeknú škvrnu na oslave futbalu..."
Podľa mnohých išlo o symbol postupnej ,,amerikanizácie" svetového futbalu (samozrejme oranžový Káčer Donald nesmel pri tom chýbať), novú éru komercionalizácie najväčšieho futbalového turnaja planéty a potvrdenie známeho výroku, že ,,peniaze nesmrdia."
Aj tu sa ukázalo, že (aj) „športom“ sa presadzujú svoje mocenské záujmy, dokazujú sa ním „úspechy“ krajiny, „správnosť nastúpenej cesty“, buduje sa ním image krajiny. Deje sa to, bohužiaľ, vo všetkých športových odvetviach, vo všetkých krajinách. Športovci nastupujú do tohto vlaku, prijímajú účasť na tejto hre, sú za to dobre platení. Spätne za toto choré divadlo prinášajú svojim „chlebodarcom“ obrovské, nehorázne zisky. Morálka, etika, fair-play vypadli z hodnotového systému na oboch stranách. Vlastne to vypadlo aj na strane tretej – na strane diváckej. Vieme totiž, že sa tak deje a napriek tomu sme stále ochotní sa na to pozerať, navštevovať športové podujatia, zúčastňovať sa toho a vlastne týmto svojím postojom legalizovať tento stav.
Spor či problém vidím v tom, ako sa k daným výsledkom športovci a ich „vlastníci“ dopracovávajú. Aké metódy, postupy a spôsoby používajú, praktizujú. V neférovosti, v podvádzaní, v neuveriteľne sofistikovaných metódach na to v súčasnosti zneužívaných, v hazarde so zdravím a morálkou (ak teda im ešte nejaká ostala) takýchto tiež športovcov a všetkých tých, čo to takto kočírujú. A v neposlednom rade vo fetiše víťazstva. Lebo počíta sa už len víťazstvo, nič iné neexistuje, nič iné sa neuznáva. A tak sú vedení, bohužiaľ, aj tí mladí. Vštepujú im to už v tom najranejšom veku, že ak chcú byť víťazmi, musia preto spraviť „niečo viac“. Ciest, na ktoré ich navigujú, je celá škála – doping, nefér hra, či rôzne „taktické“ fauly, využívanie dotykov a následných pádov, vypýtanie si faulu, teatrálne scény, simulovanie a podobné "perličky", na ktorých, bohužiaľ, vyrastajú. Získavajú týmto nešportovým spôsobom pre seba i pre svojich kmotrov neprimerané a nezaslúžené výhody, nebojujú a nesprávajú sa čestne, športovo. Bohužiaľ túto cestu férovosti, hry s pravidlami, tento súčasný vrcholový (profesionálny) šport opustil. Teda aspoň ja to tak vnímam...
Koniec koncov o tejto „športovej“ fraške (všeobecne, nie len o futbale) som už onehda (léta páne 2017) písal vo svojom blogu :
Fauly vrcholového športu
https://blog.sme.sk/miroslavdanis/sport/fauly-vrcholoveho-sportu
Myslím si, že sa od tej doby veľa toho nezmenilo, keď tak určite nie k lepšiemu...
Druhou stranou tejto mince vrcholového športu (a tejto „oslavy“ futbalu zvlášť) sa stalo odmeňovanie hercov tohto divadelného predstavenia, odmeňovanie (nielen) priamych aktérov tejto „oslavy“ futbalu :
Šek pre majstrov sveta trhá rekordy. FIFA odovzdala tímom astronomické odmeny
https://sportnet.sme.sk/spravy/fifa-odmeny-spanielsko-ms-vo-futbale-2026/
Jeden by si myslel, že by tu ešte v tejto galaxii mohol existovať nejaký zmysel pre racionalitu, proporcionalitu, empatiu a súdnosť, že konfrontácia so zdravým rozumom a s tou obyčajnou, prirodzenou ľudskosťou bude mať navrch... Nie, milióny lietali éterom, každý aktér si prišiel na svoje. Money, money, money, milióny, milióny, milióny... Milióny, ktoré nesmrdia...
Samozrejme profesionálny (vrcholový) šport je práca ako každá iná. Ak je spoločenská objednávka, aby tu bol a nás tešil, obšťastňoval, tak samozrejme treba za túto prácu zaplatiť. O tom niet sporu. Otázne je, či tento druh práce má byť ohodnocovaný tak, ako tomu v súčasnosti reálne je (napr. golf, tenis, basketbal, futbal atď.), kde je obrovský nepomer medzi mnohými aktérmi športového pôsobenia a prácou napr. lekára, vedca, výskumníka, učiteľa, zdravotnej sestry, robotníka, inžiniera... V čom je spoločenská hodnota tejto športovej práce vyššia ako tej „nešportovej“, v čom je spoločenský prínos športu vyšší ako prínos všetkých činností a povolaní profesionálneho a občianskeho života ? A prečo sa neustále tieto nožnice roztvárajú ? Osobne si myslím, že na tom športovom poli je to ohodnotenie v mnohých prípadoch neprimerané, nesprávne a nespravodlivé...
Okrem toho, že je to neprimerané, nesprávne a nespravodlivé, opustili sme akúkoľvek trajektóriu empatie, súdržnosti, solidarity a súcitu. Nepotrebovali by a nezaslúžili by si tie milióny viac tí, čo ich skutočne potrebujú, ktorým ide o zdravie, o život, o vzdelanie ? Nepotrebujú ich hladové deti v Afrike na potraviny, nepotrebujú ich choré deti v rôznych častiach sveta na lieky, nemajú mať všetci nárok na primerané vzdelanie, nemáme mať všetci nárok na zdravé životné prostredie, nemáme si ochraňovať prírodu, jej faunu i flóru, nemali by tieto peniaze ísť na sociálne služby, na útulky pre zvieratá, na charitu, na pomoc tým, o ktorých sa majú bohatí povinnosť postarať ? Nemali by byť toto priority, nemalo by byť toto naše náboženstvo, nemala by byť toto oslava nášho bytia na tejto ešte stále krásnej, modrej (dokedy však ešte ?) planéte ? Nemali by sme byť hrdí na to, že ľudia sú zdraví a spokojní, že všetci majú možnosť byť vzdelaní, že sme niečo vytvorili a dosiahli, že sme túto spoločnosť niekam posunuli, že to malo zmysel a nie byť hrdí na to, že niekto vie kopnúť do lopty, že získa nejaký ten titul... Netreba si zamieňať hrdosť s emóciou...
Všetko, čo sa na tomto poli deje, je možné len preto, že to spoločnosť umožňuje, že spoločnosť je chorá. A vyzerá to tak, že celý svet už je chorý, že sa na kravskú riť obrátil. Prečo by to potom malo v športe byť iné, prečo by to tam malo fungovať ... Obrovská frustrácia...
Ak niečo šport (a to je jedno či vrcholový alebo nevrcholový), ale vlastne každá naša činnosť potrebuje (predsa šport je len nadstavbou (zábavou) nad základnými ľudskými činnosťami), je čestnosť, úprimnosť, sebareflexia, etika, morálka, pokora, návrat ku skutočným a overeným hodnotám. Tým, že sa peniaze stali jedinou a zásadnou "hodnotou" tohto pomýleného sveta (a teda aj športu ako jeho súčasťou), ktorá formuje naše bytie, našu ctižiadosť, povyšuje zištnosť nad nezištnosť, neznamená, že sa tomu treba podriadiť a brať to ako fakt a proti tomu netreba bojovať.
Je na každom z nás akú cestu si vyberie. Ja som sa už dávno rozhodol. Je množstvo iných aktivít ako sledovanie, či dokonca realizovanie profesionálneho (vrcholového) športu. Ten amaterizmus, ktorý tu kedysi bol a chvalabohu stále ešte je, je to, čo ma napĺňa, obohacuje, prináša uspokojenie. Je to nefalšovaná, úprimná radosť z takéhoto športovania, eufória a neopísateľné krásne pocity zo skutočného a úprimného športu, z turistiky, z pobytu v prírode, z tej úžasnej a nefalšovanej slobody v majestátnych horách. Bez okázalého záujmu médií, verejnosti, bez publika. A hlavne bez dopingu, bez neférových praktík, bez absencie morálky.
Nepotrebujem to (praktiky a klamstvá prerastené do takéhoto „športu“) k môjmu životu. Nepotrebujem byť klamaný aj na tejto úrovni. Myslím si, že sme klamaní v bežnom, každodennom živote dosť a systematicky...
