Premietanie by malo obohatiť zvedavú slovenskú filmovú dušu už od 8. Októbra tohto roku, mne sa ho podarilo vzhliadnuť už skôr.
Je to film o generálovi Golianovi (tak ako praví názov filmu), ale predovšetkým (teda aspoň podľa mňa, ako som to navnímal ja) je to predovšetkým film o Jánovi Golianovi. Ak by teda niekto čakal, presné vykreslenie všetkých relevantných postáv SNP a podrobné popísanie udalostí na tomto poli, bude sklamaný. V tom prípade by som mu doporučil orientovať sa na dokumentaristickú tvorbu, nakoľko tento film je len inšpirovaný skutočným príbehom veliteľa SNP a nie dokumentom...
Nie som síce žiadny filmový kritik, ani sa neštylizujem do polohy filmového vedátora, ale pre mňa ako filmového diváka (divácky pohľad je dôležitý, nakoľko filmy sa točia pre diváka a nie pre filmovú kritiku) je tento film predovšetkým príbehom Človeka (s veľkým Č) a nie dokumentom o Slovenskom národnom povstaní. Príbehom človeka so zásadnými hodnotami a svedomím a so silnou emocionálnou výbavou naviazanou na svoju rodinu, na svojho syna. O jeho ČLOVEČINE. Toto je primárna dejová línia tohto filmu zaradená do dejinného kontextu SNP.
Samozrejme, že tieto línie sa prelínajú, sú neoddeliteľné, sú to spojené nádoby v danom časovom horizonte. Ale v týchto súradniciach vojny a povstania na jednej strane a strachu a starostlivosti o rodinu na tej druhej sú nádherne zachytené a vykreslené charakterové črty Jána Goliana – aj ako generála, aj ako otca a manžela. Je to neustály, permanentný boj medzi zodpovednosťou vojaka a citovým rozpoložením, strachom a starostlivosťou o svoju rodinu, o svoje rodinné zázemie. Je to neľahký vnútorný boj, ktorý sa nedá vyhrať na oboch frontoch, dokonca v tomto prípade ani na jednom. Aj keď Golian nevyhráva, nesklame ani na jednej strane, aj keď sa mu to nepodarilo dotiahnuť do „víťaznej a radostnej budúcnosti“. Je to nesmierne ťažká otázka, ktorou cestou sa vydať, čo uprednostniť. V tomto umeleckom stvárnení dejinných udalostí sa takto dostávame až na platformu psychologickej cesty do hlbín Golianovej duše. Je to čas, kde sa treba zastaviť a takéto otázky by sme si mali klásť aj my, mali by sme sa pýtať samých seba, ako by sme sa v takýchto ťažkých časoch, v takýchto chvíľach zachovali...
Golian sa zachoval čestne, zodpovedne na frontovom poli (na rozdiel od súdruhov či už tých našich –„Doktor“-, či tých z Moskvy, či tých našich ľudákov a klérofašistov), nechcel ale stratiť ani svoju rodinu, bojoval aj za ňu... A hlavne nikdy nezradil. Ani svoju krajinu (ako mu súdruhovia onehda prišili a dlhé roky nás týmto ich „príbehom“ kŕmili a opíjali) a nezradil ani svoju rodinu, naopak mal od manželky podporu...
Je to predovšetkým príbeh, veľký príbeh veľkého človeka –obdobne ako Štefánik - (nie „taký obyčajný ľudský príbeh“ ako tvrdí o svojich ľuďoch ďalší súdruh – súdruh Fico), ktorý nemôže a ani nemá ambíciu zachytiť a zmapovať dejinné udalosti. Má však ambíciu stvárniť a zachytiť tento ľudský príbeh v istej časti dejinných udalostí. A to sa, myslím, tomuto filmu podarilo. A podarilo neskutočne dobre a presvedčivo...
Výborný scenár, výborné dialógy, veľmi dobre spracované jednotlivé dejové sekvencie, ich vzájomné prelínanie. Výborná kamera, výborný strih, úžasná práca kostýmerok, autentickosť dobových scén. No a predovšetkým znamenité herecké výkony všetkých protagonistov, prirodzené, presvedčivé a uveriteľné. Klobúk dolu... A to všetko zastrešené znamenitou réžiou (nepochlebujem)...
Ono sa vraví, že je radosť hrať a pracovať na takom filme, keď je dobrý scenár a dobrá réžia. Je to síce pravda, ale keď nevznikne istá súhra, vzájomné porozumenie a „magická“ atmosféra všetkých zainteresovaných „na place“, tak to nemusí platiť. Vyzerá to tak, aspoň podľa mojich pocitov a celého výsledného efektu z filmu, že sa všetci na tom „place“ tejto výpovedi ľudského príbehu zhostili majstrovsky a tú magickú atmosféru a spoločnú chémiu jednej veľkej súdržnej rodiny preniesli do tohto krásneho filmu...
Pre mňa to nebol len film, nebol to len silný a hlboký umelecký zážitok, ale i silný emocionálny vnem, ktorý budem ešte dlho spracovávať a vstrebávať. Silná rezonancia...
Považujem tento film za veľký prínos do slovenskej kinematografie. Nielen z hľadiska hereckých výkonov, vydareného scenára, znamenitej réžie, či celkového spracovania, ale (čo určite nie je nepodstatné) aj témou (ktorá dlho spala, ale Jurajovým pričinením sa prebrala). (Nielen) na slovenské pomery jav dosť ojedinelý...
Poklona režisérovi Jurajovi Štepkovi, že do toho po tejto línii a téme šiel
Poklona všetkým tým, čo do toho šli s ním
Poklona všetkým tým, čo s týmto filmovým dielom mali čo do činenia...
