Miloš s Dodom neboli výnimkou a už tobôž nie potvrdzujúcou pravidlo.Aj preto odhodlane vkročili do prvej krčmy, ktorá im vstúpila do cesty. Vlhký, stuchnutý, zafajčený, pivničný vzduch ich privítal s otvorenou náručou a odprevadil k prvému voľnému stolu.
„Dobrý večer, prinesiem Vám?“ nečakane rýchlo sa pri stole objavila čašníčka. Bola to asi iba brigádnička, súdiac podľa detského výrazu na jej tvári. „Aké máte pivo?“ V rýchlosti im vymenovala pár druhov, ktoré mali v ten večer k dispozícii a obdarovala ich jedným z množstva úprimných úsmevov pracujúcej servírky - brigádničky.„Tak jeden gambáč a kozla desiatku, poprosím.“ objednal Dodo po krátkej úvahe.
V krčme sedelo pár obyčajných konzumentov, ktorých nie je potrebné opisovať Večer v Bohom zatratenej pivnici sa niesol v štýle : Pivo, ciga, pivo, ciga, malá potreba, pivo, ciga, ciga, pivo, pivo, malá potreba, pivo, malá potreba, ciga, pivo a tak... Počet pív sa nenápadne ale isto približoval k okrúhlej desiatke, keď do krčmy zavítali noví hostia.
Niežeby sa niečím líšili od ostatných, treba ich spomenúť hlavne preto, že Dodo hŕstku z tej partie mladých obyčajných ľudí trochu poznal. Po úvodných ceremoniáloch a zbytočných rečiach sa presunuli za stôl k nim. V skupine sa predsa ťahá lepšie – však v jednote je sila nie? Historka o troch Svätoplukových prútoch by sa sem hodila azda lepšie, ale na tom nezáleží.
Miloš mal v ruksaku šach a v povznesenej nálade, dostal chuť si s niekým zmerať sily. Keďže biť sa nevedel, opýtal sa či z nich nemá niekto chuť zahrať si. Konzumenti, dovolím si ich označovať takto necitlivo a všeobecne sa do pasce nenechali zlákať a naďalej pokračovali vo svojich debatách. Pri vedľajšom stole sedela osamotená, záhadná a zjavne už podnapitá slečna. Nebola síce pekná, ale pohodlne sa zmestila do kritérií krásy priemerného krčmového hráča šachu. „Chceš hrať šach?“ kývla smerom na Miloša. „Poď sem sadnúť, zahrám si s tebou.“ „Zaujímavé.“ Pomyslel si a prisadol si k nej. „Hráš dobre?“ „Či hrám dobre?“
„Neviem, uvidíme.“
„Ty hráš dobre?“
„Neviem, uvidíme.“
A tak začali hrať a uvideli. Miloš otvoril hru sicílskou obranou, slečna ho napadlo ťažko improvizovanou ofenzívou. Figúrky sa presúvali z miesta na miesto, tak ako si to želali opití šachisti. Z písmenka na písmenko, z čísla na číslo z políčka na políčko (je dosť možné, že nie vždy sa riadili pravidlami).Obaja hráči sa naplno vžili do hry a jeden na druhého začali kuť neľútostné plány. Nevedno kto vyhrával a kto prehrával, ale slečne sa z ničoho nič nepozdával Milošov posledný ťah.
Premerala si ho nenávistným pohľadom, do oboch rúk pevne uchopila svoj pohár s pivom a prásk vyliala ho Milošovi rovno na hlavu.
Ubehli asi dve sekundy a Miloš sedel ako obarený nezmáhajúc sa na slovo. V skutočnosti nebol obarený, bol iba obliaty pivom. Po chvíli sa však pozviechal a urobil prvú vec čo ho napadla. Vzal do ruky svoj pohár s pivom a neberúc ohľad na nežnosť opačného pohlavia, zariadil sa podľa starého dobrého: „Oko za oko, zub za zub.“
Bol však príliš opitý a nedobre si uvedomoval zákony fyziky. Pokúsil sa o náprah, myslel si, že s väčším náprahom sa tekutina na jej tvári rozleje efektívnejšie a najmä efektnejšie.
Ten jeho pokus bol skutočne efektný, to je pravda. Bol však omnoho efektívnejší ako si to sám želal. Pri náprahu sa mu podvrtla noha a pohár, ktorý držal v ruke sa zastavil až na čele šachovej hráčky.
Zomlelo sa to naozaj veľmi rýchlo. Zrazu bola na dlážke zmiešanina krvi a pivného moku. Tichý plač našej hrdinky a asi dvanásť mladých rozhnevaných mužov, z ktorých každý si do Miloša chcel udrieť. Ich reakcia bola prirodzená, mysleli si totiž, že to urobil schválne. Situáciu zaratoval Dodo, ktorý ich svojim umením skúseného demagóga presvedčil o Milošovej nevine.
Tej slečne, ktorá sa zachovala tak hrdinsky a s chladnou hlavou si utekala za bar zastaviť krvácanie (bola to našťastie len menšia rana) a hlavne Dodovi, patrí vďaka, že v ten večer v nemenovanej krčme na nemenovanom mieste, nepotieklo omnoho viacej krvi a piva, ako potieklo.
Na druhý deň boli Milošove výčitky svedomia silnejšie ako pri zvyčajných poopičných depresiách. Udalosti oného večera v ňom zanechali stopy, ktoré nemohol tak ľahko zahodiť za hlavu. K srdcu si zobral ponaučenie, ktorým sa riadi dodnes.
Do krčmy už šach nenosí !!!!!
