Jana má 38 rokov a učí slovenčinu na základnej škole niekde medzi Žilinou a Martinom. Vyštudovala s vyznamenaním, nastúpila plná ideálov a prvé roky opisuje ako najkrajšie obdobie svojho profesionálneho života. Dnes, štrnásť rokov nato, hovorí, že to isté obdobie by pravdepodobne neprežila.
Nie preto, že by ju práca prestala baviť. Práve naopak.
Ale ráno, keď vstáva o šiestej, vie, že jej riaditeľka — dobrá riaditeľka, ktorá o ľudí dbá — má tento mesiac na osobné príplatky vyčlenených pár stoviek eur na celý zbor. Rozdeľuje ich podľa záťaže, podľa výsledkov, podľa toho, kto robí viac. Jana dostane o niečo viac ako kolegyňa vedľa. Nie preto, že by systém uznal jej prácu. Ale preto, že riaditeľka bojuje so systémom vlastnými prostriedkami — a väčšinou prehráva.
Jana napriek tomu zostáva. A práve toto je ten paradox, o ktorom nám TALIS 2024 hovorí — a ktorý si málokto dovolí pomenovať nahlas.
Čo TALIS vlastne je a prečo je dôležitý
Teaching and Learning International Survey je medzinárodný výskum OECD, ktorý každých šesť rokov meria, čo sa v školách skutočne deje — nie to, čo si myslíme, že sa deje. Desiatky krajín, desaťtisíce respondentov, jednotná metodológia. Nie pocity, ale dáta.
Najnovšia vlna z roku 2024 prináša obraz slovenského školstva, ktorý je zaujímavý, znepokojujúci a — priznajme si to — veľmi predvídateľný.
Hrozienka, ktoré sa zdieľajú
Rezort školstva sa na sociálnych sieťach pochválil výsledkami. A nebolo sa čoho hanbiť — aspoň na prvý pohľad. Takmer 90 % slovenských učiteľov hovorí, že sú spokojní so svojou prácou. To je silné číslo. To je číslo, po ktorom siahnete, keď chcete ukázať, že školstvo je v poriadku. Ale TALIS 2024 má aj odvrárenú stranu.
Len asi 27 % slovenských učiteľov je spokojných so svojím platom. Priemer OECD je okolo 39 %. Slovensko sa ocitá hlboko pod ním — v spoločnosti krajín, od ktorých si vzdelávacie vzory zvyčajne nepožičiavame. Dve čísla. Jedno rezonuje v tlačovej správe. Druhé ostáva v prílohe.
Paradox, ktorý nás sprevádza dekádu
Ak sa pozriete na dáta TALIS cez dlhší horizont — 2013, 2018, 2024 — vzorec je prekvapivo stabilný. Slovenský učiteľ svoju prácu miluje. Slovenský učiteľ systém, v ktorom pracuje, kritizuje. To nie je protirečenie. To je diagnóza.
Spokojnosť s platom sa síce oproti roku 2018 zvýšila — približne o 9 percentuálnych bodov — ale stále patríme medzi krajiny s najnižším ohodnotením v rámci celého meraného priestoru OECD. Zlepšenie oproti vlastnej minulosti nestačí, ak sa mierka mení.
Zároveň:
priemerný vek slovenského učiteľa je okolo 47 rokov — profesia starne a generačná obnova sa nevýrazne pribúda,
spokojnosť s platom je nízka v mestských aj vidieckych školách, hoci na vidieku býva mierne vyššia — a to je vzorec, ktorý TALIS pozoruje vo viacerých krajinách,
menej ako jeden z desiatich slovenských učiteľov si myslí, že spoločnosť skutočne oceňuje ich profesiu — v tejto kategórii sme vedľa Francúzska, Chorvátska, Maďarska a Slovinska.
Prečo Jana zostáva — a čo to hovorí o systéme
Jana si na výplatnej páske s Mgr., atestáciou a štrnástimi rokmi praxe pozrie tarif a osobný príplatok. Vie, ako ten príplatok vznikol — riaditeľka prišla na začiatku roka, povedala koľko má a kto dostane koľko. Transparentne, slušne, v rámci toho, čo zákon dovolí. Problém nie je riaditeľka. Problém je, že na zásluhové odmeňovanie skutočne zásluhových pedagógov sa väčšinou nenašlo dosť — a od januára 2026 síce funguje nový systém príplatkov za hodnotenie, ale každá škola si nastavuje vlastné kritériá, finančné možnosti sú stále obmedzené a odborári sa obávajú, že nový nástroj sa môže stať aj nástrojom favorizácie.
Jana si to premyslela. Pochopila, ako to funguje. A zostala.
TALIS 2024 potvrdzuje niečo, čo výskum učiteľskej profesie vie už dlho (Ingersoll, 2001; Ingersoll & Smith, 2003): spokojnosť s prácou a rozhodnutie zostať v profesii nie sú to isté. Učiteľ môže zároveň povedať: „Moja práca ma napĺňa." a zároveň: „Podmienky, v ktorých ju robím, sú dlhodobo neudržateľné."
Jana to hovorí oboje. Len nie nahlas. Lebo kto by počúval.
Čo Janu skutočne zaťažuje
Nie sú to porady. Tie sú väčšinou o hodnotení žiakov, o klasifikácii, o konkrétnych prípadoch — a keď sú dobre vedené, dávajú zmysel.
Záťaž je inde. Je to žiak s diagnostikovanou poruchou pozornosti v preplnenej triede, bez asistenta, lebo škola na neho nemá. Je to integrácia ďalšieho dieťaťa so špeciálnymi potrebami — čo je správna vec, len bez adekvátneho sprevádzania. Sú to správy, plány výchovy a vzdelávania, záznamy z pohovorov s rodičmi — papiere, ktoré systém vyžaduje, a ktoré sa píšu väčšinou po siedmej hodine večer. Je to každoročná nová iniciatíva zhora, ku ktorej príde mail, ale nepríde metodika.
TALIS 2024 to zachytáva: na Slovensku výrazne vzrástol podiel učiteľov pracujúcich v triedach s viac ako 10 % žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami — nárast o viac ako 25 percentuálnych bodov oproti roku 2018, čo je jeden z najvyšších nárastov spomedzi všetkých meraných krajín. Vyučovanie sa mení. Podpora nestíha.
Jana to zvláda. Zatiaľ.
Ôsmy vyhorí. Ostatní sa k tomu blížia.
Jana má v zborovni kamarátku Moniku. Monika učila dejepis pätnásť rokov s rovnakým zápaľom. Dnes odučí, odíde, nezostáva. Nerobí krúžky, neotvára mailbox cez víkend. Nie je zlá učiteľka. Je unavená učiteľka — a to je niečo celkom iné.
Výskum Mapping Teacher Wellbeing in Slovakia ukázal, že každý ôsmy slovenský učiteľ pociťuje dlhodobo nízku pohodu. Ďalšia tretina sa nachádza v tzv. sivej zóne — ešte nevyhorená, ale na ceste. Prieskum inštitútu Konvalinka z roku 2021 zistil, že až 26 % učiteľov malo počas školského roka príznaky vyhorenia — a v tom období uvažovalo o odchode z profesie.
Monika nakoniec neodišla. Ale zmenila sa. A jej žiaci to cítia — aj keď to nevedia pomenovať.
Tí najlepší odchádzajú ako prví
Jana má aj iných kolegov — tých, čo odišli.
Kolega Tomáš bol jeden z najlepších učiteľov fyziky, akých škola mala. Žiaci ho milovali. Mal prehľad, mal nápady, mal energiu na zážitkové hodiny, projekty, súťaže. Pred tromi rokmi dostal ponuku trénovať zamestnancov v súkromnej firme. Vzdelávanie dospelých, tvorba obsahu. Za dvojnásobok. Váhal tri mesiace. Potom odišiel.
Riaditeľka to vedela vopred. Nemohla nič urobiť.
Výskum opakovane potvrdzuje (Ingersoll, 2001; OECD, 2005 — Teachers Matter), že práve kompetentní, angažovaní učitelia majú vyššiu pravdepodobnosť odchodu — nie preto, že by ich práca prestala baviť, ale preto, že:
majú viac pracovných príležitostí mimo školstva,
majú vyššie profesionálne štandardy a horšie znášajú situácie, kde systém napriek ich snahe nepodporuje výsledky,
plat závisí primárne od odpracovaných rokov, nie od kvality — a aj nový systém hodnotenia je zatiaľ len sľubom s otvorenými otázkami,
bývajú to práve tí, na ktorých sa prirodzene nakladá najviac — triednické hodiny, metodické združenia, akcie, projekty.
Keď odídu, systém to nezaznamená okamžite. Zaznamená to o päť rokov.
Výskumníci tomu hovoria negatívna selekcia profesie — v systéme zostávajú skôr tí, ktorí majú menej alternatív. Nie tí, ktorí by tu mali byť.
A ešte jeden varovný signál
TALIS 2024 meria aj to, kto si vôbec vyberá učiteľstvo. Podiel začínajúcich učiteľov, pre ktorých bolo učiteľstvo prvou kariérnou voľbou, je na Slovensku pod päťdesiat percent.
Priemer OECD: viac ako šesť z desiatich.
Jana si učiteľstvo vybrala ako prvú voľbu. Jej neter, ktorá práve končí pedagogickú fakultu, hovorí, že do štátnej školy nenastúpi. Ide radšej do firmy, ktorá robí vzdelávacie programy. Jana jej to nevyhovorila. Ani nevedela, čo by povedala.
Čo z toho teda plynie?
Jana má ešte vyše dvadsaťpäť rokov do dôchodku. Hovorí, že nevie, či ich dotiahne v školstve. Nie preto, že by ju trieda prestala baviť — tá je stále jej miesto. Ale každý rok je náročnejší. Každý rok je žiakov s komplexnejšími potrebami viac. Každý rok odíde niekto dobrý. A každý rok príde z ministerstva niečo nové — s dobrým úmyslom, bez adekvátneho sprevádzania.
Riaditeľka robí čo môže. Jana robí čo môže. Monika robí čo zostalo. Systém funguje. Na neviditeľnej subvencii. Možno najvýstižnejšia veta, ktorá z dát TALIS 2024 vyplýva, je jednoduchá:
Slovenských učiteľov v profesii drží najmä zmysel ich práce — nie odmena za ňu.
Jana to vie. Systém to vie tiež.
Otázka je, dokedy to bude ešte stačiť — a či si to niekto dovolí nahlas riešiť skôr, ako bude neskoro.
