Japonsko je úplne dole. Skoro na chvoste celého merania. Krajina, ktorej školstvo citujeme ako vzor, kde žiaci dosahujú špičkové výsledky v medzinárodných testoch, kde je učiteľ jedno z najrešpektovanejších povolaní v spoločnosti.
A japonskí učitelia si veria najmenej zo všetkých, že dokážu motivovať svojich žiakov.
Ako je to možné?
Recept, ktorý nefunguje tak, ako si myslíme
Keď sa pýtame, čo robí dobrého učiteľa, väčšina z nás má v hlave nejakú predstavu. Charizmatický. Zapálený. Trpezlivý. Niekto, kto má to niečo — prirodzenú schopnosť dostať deti tam, kde majú byť.
Inými slovami: hľadáme vhodnú prísadu.
TALIS 2024 meria niečo, čo výskumníci nazývajú učiteľská sebaúčinnosť — ako veľmi učitelia veria vo vlastnú schopnosť motivovať žiakov, zaujať ich, dostať k nim. A výsledky hovoria niečo nepohodlné:
Táto viera nie je vlastnosť. Je to výsledok podmienok.
Katarína a ten pocit po hodine
Katarína učí biológiu na základnej škole osem rokov. Pýtam sa jej, kedy si verí najviac.
„Keď môžem ísť mimo plán," hovorí. „Keď niekto položí otázku, na ktorú sme neplánovali odpovedať, a ja môžem povedať — dobre, poďme sa na to pozrieť. Keď hodina skončí inak, ako som ju začala, a oni si z toho niečo odnesú."
A kedy si verí najmenej?
Dlhšie mlčí.
„Keď viem, že nestíham. Keď je za dverami ďalšia trieda, ďalší test, ďalší papier. Keď cítim, že reagujem na systém, nie na deti."
Katarína popísala to, čo TALIS meria v číslach. Sebaúčinnosť neklesá preto, že učiteľ stratil zápal. Klesá preto, že systém zužuje priestor, v ktorom môže zápal fungovať.
Čo hovorí graf doopravdy
Japonsko nie je na chvoste preto, že japonskí učitelia sú zlí. Japonská kultúra má hlboko zakorenenú pokoru — tendencia nepripisovať si zásluhy, hodnotiť sa prísne. To skresľuje sebareportovanie.
Ale aj po zohľadnení kultúrnych faktorov graf ukazuje niečo systémové: sebaúčinnosť sa pestuje, alebo ničí, podľa toho, čo systém robí s učiteľom.
Slovensko je na 83.4 bodu — pod priemerom OECD (85.3). Nie dramaticky. Ale stabilne. Rovnaký vzorec ako v rokoch 2013 a 2018.
A to je ten problém. Nie číslo samotné. Ale to, že sa nemení.
TALIS 2024 identifikuje, čo sebaúčinnosť buduje:
autonómia — priestor reagovať na konkrétnu triedu, nie len odučiť predpísané. Na Slovensku menej ako 60 % učiteľov uvádza, že môžu implementovať kurikulum flexibilne. Priemer OECD je 75 %.
spolupráca — učitelia s vysokou sebaúčinnosťou výrazne častejšie sledujú hodiny kolegov, dávajú spätnú väzbu, zdieľajú materiály. Nie preto, že sú lepší. Ale preto, že majú na to podmienky.
zmysluplná podpora začínajúcich učiteľov — mentoring v prvých rokoch priamo súvisí s vyššou spokojnosťou a vyššou sebaúčinnosťou. V Šanghaji má priradeného mentora skoro 79 % začínajúcich učiteľov. Na Slovensku je to iný svet.
Tajná prísada
Katarína si verí po tých hodinách, kde mohla reagovať. Kde mala priestor.
Japonskí učitelia si neveria — napriek tomu, že ich žiaci patria medzi najlepších na svete. Brazílski učitelia si veria najviac — v krajine, kde školstvo čelí obrovským výzvam.
Číslo na grafe nemeria talent. Nemeria zápal. Meria niečo oveľa jednoduchšie:
Či učiteľ každý deň odchádza z triedy s pocitom, že to zvláda. Alebo s pocitom, že nestačí.
Tajná prísada v recepte na dobrého učiteľa nie je vrodená vlastnosť. Je to dôvera — v seba, v svoju prácu, v to, že systém okolo vás vytvára podmienky, nie prekážky.
Katarína tú dôveru má. V dobrých dňoch.
Otázka je, či jej ich systém dáva dosť.
Dovoľte mi ešte dnes na Deň učiteľov vysloviť jedno prianie - prestaňme hľadať „superhrdinov“ s vrodeným talentom a začnime budovať prostredie, kde sa aj priemerný učiteľ môže stať výborným vďaka podpore, mentoringu a dôvere.
