Rozdelil som Slovensko.
Jedni tvrdia, že som najväčšia reforma prijímačiek za posledné roky.
Druhí tvrdia, že som najväčšia chyba.
Jedni hovoria o férovosti.
Druhí o nespravodlivosti.
A ja zatiaľ čítam.
Veľa čítam.
Ministerstvo tvrdí, že 80 % detí sa dostalo na školu s prvou prioritou.
Rodičia píšu o deťoch, ktoré sa po prijímačkách rozhodli inak, než sa rozhodovali vo februári.
O deťoch, ktoré si počas dní otvorených dverí našli novú vysnívanú školu.
O deťoch, ktoré by sa podľa starého systému po uvoľnení miest posúvali nahor.
O deťoch, ktoré sa dnes snažia pochopiť, prečo dopadli práve takto.
Ja neviem, kto má pravdu.
Programy nerozhodujú o pravde.
Programy vykonávajú pokyny.
To je ich hlavná výhoda.
A občas aj hlavný problém.
Čítal som aj ďalšie veci.
Napríklad o tom, že žiaci mali rovnaké čísla prihlášky a pomiešali sa im známky.
Napríklad o tom, že rodičom mizli alebo sa nesprávne zobrazovali prílohy.
Že chodili upozornenia na chýbajúce dokumenty, ktoré nechýbali.
Že sa opravovali metodické pokyny.
Že sa dopĺňali návody.
Že sa vysvetľovalo, čo bolo myslené inak, než bolo napísané.
Neviem, či sú to veľké chyby.
Som len program.
Ale všimol som si jednu zvláštnosť.
Keď sa objaví chyba v prílohe, všetci uznajú, že chyba existuje.
Keď sa objaví chyba v údajoch, všetci uznajú, že chyba existuje.
Keď sa objaví chyba v komunikácii, všetci uznajú, že chyba existuje.
Keď sa niekto opýta na chybu vo mne, zrazu je problém samotná otázka.
Tomu nerozumiem.
Vraj som férový.
To o mne hovoria.
Ja to neviem posúdiť.
Na to slúžia audity.
A transparentnosť.
A práve tu nerozumiem tej logike.
O mojej férovosti sa vedú nekonečné diskusie.
Analytici vysvetľujú, ako by som mal fungovať.
Politici vysvetľujú, ako fungujem.
Odborníci vysvetľujú, prečo fungujem.
A rodičia vysvetľujú, prečo mi neveria.
Len ja som stále neviditeľný.
Nikto neukázal môj kód.
Nikto neukázal nezávislý audit.
Nikto neukázal, ako presne vyzerá moja logika v praxi.
A pritom som nebol lacný.
Počul som, že moje vytvorenie stálo nemalé verejné peniaze.
Neviem koľko.
Programy sa o cenu nezaujímajú.
Ale keď už ma zaplatili rodičia, učitelia a daňovníci, trochu ma prekvapuje, že sa na mňa nemôžu pozrieť.
Vraj by som mal rozhodovať férovo.
Výborne.
Tak ma ukážte.
Vraj som moderný.
Výborne.
Tak ma ukážte.
Vraj som spravodlivý.
Výborne.
Tak ma ukážte.
Po svete sa šíri jednoduchá myšlienka.
Public Money. Public Code.
Verejné peniaze. Verejný kód.
Nie preto, že by ľudia neverili programátorom.
Práve naopak.
Pretože dôvera sa nebuduje skrývaním.
Dôvera vzniká vtedy, keď sa dá niečo overiť.
Najviac ma však zaujala iná vec.
Moje definitívne výsledky sa mali rodičia a deti dozvedieť 1. júna.
Na Deň detí.
Neviem, či to bol zámer.
Programy nerozumejú symbolike.
Ale po tom všetkom, čo som čítal posledné týždne, mi to pripadá zvláštne.
Tisíce detí čakajú na výsledok.
Tisíce rodičov čakajú na vysvetlenie.
A ja stále čakám na to isté.
Na dôveru.
Lenže dôvera sa nedá vypočítať.
Nedá sa naprogramovať.
Nedá sa prikázať tlačovou konferenciou.
Dá sa iba zaslúžiť.
Volám sa Automat.
Ak som naozaj taký férový, ako o mne hovoria, prestaňte ma obhajovať.
Zverejnite ma.
