Neveriaci nepotrebujú náboženstvo

Písmo: A- | A+

Štefan Šrobár tvrdí vo svojom komentári, že aj neveriacim môže byť náboženská viera užitočná „ako múdrosť bez doktríny“. Odpoveď neveriaceho – nie, nemôže.

Autor používa klasické tvrdenia teológov a veriacich o tom, že bez viery nie je možný plnohodnotný život.

Odmieta, že by bola k nemu nevyhnutná inštitucionálna cirkev, alebo špeciálne rituály, prijíma aj iné viery mimo kresťanskej. Zdá sa, že náboženskú vieru chápe skutočne ako životnú múdrosť. Veď aj tvrdí, že „človek nepotrebuje Boha nevyhnutne na to, aby na tomto svete žil zodpovedne“, takže „náboženstvo si nemôže plne uzurpovať ľudskú morálku“.

Potiaľ sa dá iba súhlasiť. Ďalej však už nie.

Náboženstvá skutočne dokázali spojiť metafyzické a etické teórie s praktickou angažovanosťou. To však dokázala každá doktrína, ktorá sa inštitucionalizovala, v modernej dobe napríklad aj marxizmus. Dokázala to aj doktrína liberálnej demokracie, hoci Š. Šrobár tvrdí, že to sekulárne hnutie a jednotlivci nedokázali.

Neveriaci však rozhodne nemôže prijať klasický argument, ktorý používa Š. Šrobár – že v sekulárnej spoločnosti nedokážeme žiť v súlade, bez egocentrizmu a násilia.

Nejdem argumentovať, koľko egocentrizmu a násilia prejavujú náboženstvá. Dôležité je pre mňa niečo iné:

Prečo by človek potreboval Boha (alebo bohov, či iný nadprirodzený svet) na to, aby žil s inými ľuďmi v harmónii? Dá sa to aj bez nadprirodzeného sveta. Stačí, aby si človek uvedomil, že ľudia okolo neho sú takí istí ľudia ako on, tiež majú potreby, túžby, nešťastia. Každý človek dokáže prekonať svoj egocentrizmus, ak pri ceste k spoločnému cieľu je potrebné, aby sme sa spojili. Dokonca vývin človeka prebiehal a prebieha tak, že ľudské bytosti spolupracujú.

Platí to napriek tomu, že sa nám zdá, že okolo nás prevláda egocentrizmus. Určite je ho veľa, ale stačí sa pozrieť na detaily každodenného života, alebo aj na verejný život a uvidíme, koľko drobnej i veľkej spolupráce denne preukazujeme. Prakticky žiadna aktivita človeka nie je možná bez spolupráce, bez dohody, bez harmónie, bez väčšieho a menšieho prekonávania egocentrizmu.

Stačí humanizmus, ktorý považuje človeka za najvyššiu hodnotu pre druhého človeka a netreba k tomu žiadne náboženské princípy či doktríny alebo nadprirodzený svet.

Na záver Š. Šrobár tvrdí, že mnohé princípy, ktoré priniesli náboženstvá, pomáhajú súčasnému človeku – stačí ich „uvoľniť z nadprirodzenej štruktúry, v ktorej sa pôvodne objavili.“ Avšak náboženská viera v sebe obsahuje doktrínu o stvoriteľovi, takže to z princípu nemôže byť múdrosť bez doktríny. Oddeliť vieru od nadprirodzena by znamenalo oddeliť ju od Boha (od bohov), a potom by to už neboli náboženské princípy. Táto múdrosť bez náboženskej doktríny (= bez božstiev) už nie je náboženskou múdrosťou, ale obyčajnou ľudskou múdrosťou.

Potom by sa však už životné problémy neriešili „metódami, ktoré prinieslo náboženstvo“ – lebo tieto metódy hovoria o obrate k nadprirodzenu. Životné problémy by sa potom riešili s pomocou metód, ktoré priniesol ľudský svet mimo náboženstiev.

Náboženská viera bez doktríny teda nemôže byť užitočná neveriacemu, lebo „náboženská viera“ je viera v nadprirodzeno. Ak odstránime „doktrínu“, odstránime v prvom rade teológiu (= zdôvodnenie nadprirodzena) a v dôsledku toho aj nadprirodzeno.

Len potom nie je jasné, načo je v tomto kontexte vôbec potrebné uvažovať o náboženstvách a o potrebe viery pre neveriaceho.

Skryť Zatvoriť reklamu