Prestupy sú bez dlhšieho čakania. Nad očakávania. Dokončil som prípravy a dal som sa na cestu.
7:35
Nová Dubnica – zastávka autobusu. Som tu včas, som tu sám. Pre istou nahliadnem na cestovný poriadok. Autobus, ktorý mi našlo na nete tam nie je. Hlavou mi prebehne dobre viditeľný nápis: Cestovne poriadky sú GARANTOVANE dopravcami. „kecy“ Zúriť sa neoplatí. Čas letí 7:42 Hľadám riešenie. Do odchodu vlaku mám už len 15 minút. Stanice je cca 2 km. Dám sa do behu.
7:58
Dobieham zadýchaný na vlakovú stanicu. Stíham si kúpiť lístok. Vlak sa blíži. Nasadám spotený do vagónu. Odchod je 8:00. Nastupujem na minútu presne. S úľavou sa natiahnem na sedačke, spokojný s priebehom – zatiaľ bez strát. V hlave počítam: 10 minút cesta, 10 minút si počkám a 8:20 priamy spoj do Bánoviec. Ide to. Jupíí
8:15
Pozerám sa z okna vlaku. Stále úsmev na perách. Podvedomie mi našepkáva, že tu niečo nesedí. V okne vidím stále len Trenčiansku Teplú. Ešte sme sa nepohli. Úsmev je preč. Z vonku nastupuje sprievodkyňa, prechádza vagónom, prechádza okolo mňa. „Prečo stojíme“ Pýtam sa. Usmeje sa a odpovedá milým hlasom: „Už len 5 minút a ideme. Čakáme na vlak z bohom zabudnutej dedinky.“
„Ale ja zmeškám potom prípoj v TN“. „Podajte si sťažnosť.“ Odpovedá už menej milým hlasom, zľahka mihne obočím a odchádza.
(Približne v tom istom čase ako mi odchádzal môj autobus len o 8 km vzdialenejšej stanici)
To som ale nemohol vedieť naisto. Vlak sa pohol. Stále som v stave, dúfajúc v náhody, ako že deň strieda noc tak keď napadne sneh autobus mešká. Opúšťam teplo vagóna cez lietačky, ktoré smerovali do chodby k dverám vlaku. Aby som nestrácal drahocenný čas a možno videl aspoň kufor z môjho ďalšieho spoja. V tejto chodbovej predsienke bol priestor pre bicykle a len jedna sedačka. Na nej sedel starší pán s batohom. Stojím pri dverách, premeriavam si toho pána. Zvraštím čelo podozrievavo a premeriavam si ho pohľadom. Na hlave vlnená čiapka, spod nej vykúkali biele vlasy, hustá kučeravá biela brada. Na chrbte veľký turistický batoh, na kolenách vačsia vrecovitá tažka z ktorej vykúka termoska. Oblečený do riflí a modrej zimnej bundy. Okolo krku šál. Premietam si spomienky a snažím sa ho zaradiť. Spomínam si, „ VEĎ TO JE ON“ existuje. Je to SANTA. Bez červeného dresu coca-coly je nenápadnejší. Namiesto saní so sobmi má kvalitné turistické topánky a cestuje tak ako my - vlakom. (prikyvujem, jasné inkognito )
Chvíľku váham, naberám odvahu. Milo sa spýtam: Smiem si Vás odfotiť? Teraz si ma prezerá on a stroho odvrkne: “robte si čo chcete“ a s nezáujmom pozerá z okne. „Tiež sa mu asi nepáči meškanie, chápem ..“ Spravím si fotku.
Trenčín. Vlak spomaľuje. Chcem naplno vyžiť posledné sekundy. Veď ako často stretnete osobnosťou takého kalibru len tak, vo vlaku. Tak sa ešte na neho otočím: „ a kamže cestujete?“ S pohľadom z ktorého sa dá čítať “čožee? Akože kam?“ pohŕdavo odpovedá: „Veď len sem do Trenčína na námestie.“ Ako by to malo byť samozrejme. Vystupujem..
8:28
Môj autobus je dávno preč. Ďalší ide za dve hodiny. Stojím odovzdane na zastávke, rozhliadam sa okolo a padne mi do očí plagát. Čítam veľký nápis. Program mesta Trenčín: Nedeľa: Vianočné trhy a dielne.
„No jasne, veď kam inam by šiel“ prikyvujem s pochopením.
