Leto je mesiac, kedy všetko hýri životnou silou (teda, kým sú optimálne teploty :) ). V lete sú farby pestrejšie. Ukazujú nám nové odtiene, nové farebné kombinácie... podobne ako nové umenie, ktoré prichádza s postimpresionizmom.
Prečo som vybrala práve postimpresionizmus? Toto leto som sa cítila tak trochu osamotene, niekedy až nepochopene. Všetci zdupkali po dovolenkách a mňa čakala dovolenka za knižkami... Fascinovala ma téma samoty, veď každý ju vo svojom živote potrebuje, avšak boli aj umelci, ktorý inak ako osamote tvoriť nemohli. Prekvapím Vás, nie nebudem písať o Van Goghovi, ale o jeho blízkom priateľovi Paulovi Gauguinovi (1848 – 1930). Práve v jeho obrazoch sa podľa môjho názoru nachádzajú všetky farby leta a tiež aj letné „exotické“ motívy.
Paul to mal s tým cestovaním a inými krajinami od detstva veľmi zaujímavé. Otec bol Francúz, matka pochádzala z Peru. Narodil sa v Paríži odišli do Limy. Prvá manželka bola z Dánska, druhá bola z Tahiti. Priatelil sa s francúzskymi maliarmi, spolupracoval s Alfonzom Muchom, býval s Vincentom Van Goghom. Jeho život sa skončil na ostrove Tahiti.
Talent mladého Gauguena sa začal prejavovať už v detstve. Aj napriek tomu sa však stal realitným agentom, aby si dokázal zabezpečiť podmienky pre život. V roku 1873 sa oženil s Mette Gad. Spolu sa o 11 rokov presťahovali do Kodane. To už mali spolu 5 detí. V Kodani sa však Gauguenovi nepáčilo a tak sa rozhodol, bez rodiny, vrátiť do Francúzska.
Paul mal tých najlepších priateľov v brandži- maľoval s Camille Pissarom, príležitostne sa mu darilo stretávať sa a tvoriť s Paulom Cézannom. Na začiatku sa však Paul venoval impresionizmu, avšak, veľmi rýchlo ho to prešlo. Vystavoval dokonca na dvoch impresionistických výstavách v rokoch 1881 a o rok neskôr. Avšak, rýchlo ho sklamalo toto smerovanie. Snažil sa o zobrazenie symbolu. Nakoniec ho zlákala mystika stratených civilizácii.
V tomto období bolo všetko cudzie veľmi moderné. V niektorých palácoch sa zariaďovali celé miestnosti v štýle Číny. Príklad nachádzame aj na Bojnickom zámku. Prečo boli tieto národy pre nich fascinujúce? Čína bola nepoznaným svetom o ktorom sa hovorilo strašne veľa rôznych mýtov, tiež sa im páčilo ich umenie. A domorodci rôznych národov? Vedeli ste, že práve oni nám dnes pomáhajú pochopiť praveké umenie? Mnohé národy sa nachádzajú na vývojovom stupni pravekých ľudí, taktiež sa medzi nimi zachovali princípy rovnakej viery. Je však pre nich typická jednoduchosť, spojenie s prírodou a harmónia.
Gauguena zaujalo práve ich umenie. Rozhodol sa, že vycestuje do exotiky. Na začiatku 90. rokoch ho trápili finančné problémy, tiež sa u neho prejavovali psychické problémy, pokúsil sa aj o samovraždu. V porovnaní s Vincentom van Goghom, sa mu to nepodarilo. A keď už Vincent prišiel na jazyk. Vedeli ste, že práve kvôli Paulovi si odrezal ucho? Sníval o tom, že maliari budú žiť v umeleckej kolónii – spoločne si budú pomáhať nielen tvoriť, ale aj spravovať ich každodenný život. V Arles kúpil tzv. žltý dom, ktorý upravil špeciálne na tento účel. Avšak, všetci umelci sa stále vyhovárali a nikto k nemu nechcel prísť. Až prišiel Gauguin. Písal sa vtedy rok 1888. Avšak, Gauguen bol presným protikladom Vincenta. Ich charaktery si jednoducho nesadli. Teda, Gauguinovi začal van Gogh jednoducho vadiť. Po dvoch týždňoch odišiel. Vincent si od žiaľu odrezal ucho a podaroval ho prostitútke na ulici. Vincent často písal o Gauguenovi listy svojmu bratovi Theovi, ktorý s nim obchodoval, avšak kontakty medzi Vincentom a Paulom sa prerušili.
Tak, naspäť k úteku. Gauguin utiekol v roku 1891 na Malé Antily, kde pracoval ako stavebný robotník na Panamskom prieplave. A zase vydržal, prekvapivo dva týždne. Namaľoval tu aj niekoľko obrazov. V roku 1897 sa presídlil do Panaauia. Na Tahiti sa zoznámil aj so svojou druhou manželkou. Predpokladá sa, že obraz, o ktorom bude reč ďalej, zobrazuje práve jeho milovanú exotickú krásku.
Ešte trochu o nepokojnom živote Gauguina. Usadil sa na Tahiti. Stal sa dokonca advokátom miestnych obyvateľov, za čo sa dostal do konfliktu s cirkvou. Napísal dokonca malú autobiografiu, teda memoáre- Pred a po. V roku 1903 ho však odsúdili na 3 mesiace väzenia. Začala ho podvádzať jeho mladá manželka, ktorá od neho utiekla. Paul sa väzenia už nedožil, pretože umrel pred nástupom na výkon trestu na syfilis. Prečo? No dá sa, povedať, že nikdy to nebol prototyp svätca. A ani jeho autoportréty pri kríži či jeho kresťanské obrazy ho neochránili od lásky k alkoholu (prioritne absintu a rumu). Avšak, jeho výtvarný prejav je jednoducho unikátny.
Obraz, ktorý sa stal pre mňa synonymom leta je Žena, držiaca plod. Umelec ho namaľoval v roku 1893, teda ešte počas jeho prvého pobytu na Tahiti. Prečo práve on? Priznám sa, v poslednej dobe je zo mňa detektív, a za históriou tohto obrazu je veľmi veľa záhad. Tak napríklad:
Obraz sa dnes nachádza v Štátnej Ermitáži v Petrohrade. Ako sa tam dostal? Začiatkom 20.storočia ruskí zberatelia kupujú diela „nových“ umelcov. Jedným z najvýznamnejších zberateľov bol Ivan A. Morozov. Práve on odkúpil v roku 1908 obraz. Bol vystavený v jeho sídle. Vie sa, že jeho návštevníci mali na obraz nie vždy práve príjemný názor. Avšak, prišla revolúcia 1917. Vláda boľševikov sa rozhodla znárodniť zbierky dvoch veľkých zberateľov- Ščukina a Morozova. Najprv z nich vytvorili dve samostatné galérie. Obraz Gauguina sa dostal do Druhého múzea nového západného umenia, kde bola celá zbierka Morozova. Obe zbierky boli spojené v roku 1923. Počas vlády Stalina sa takéto umenie nemohlo vystavovať, takže... Našťastie ho nevrátili krajine, odkiaľ pochádzal umelec, čo ZSSR veľmi aktívne praktizovalo. Bolo presunuté, ďalej od Kremľa, teda do Petrohradu. Od roku 1948 ho tak môžete nájsť v zbierkach Ermitáže.
Obraz má vertikálny formát. Tento formát vybral umelec veľmi šťastne, pretože je na ňom, na prvom pláne, zobrazená stojaca žena, zobrazená takmer po kolená. Na obraze vidíme krásnu mladú ženu s obnaženým poprsím, ktorá v ruke drží plod. Podľa sujetu teda obraz bol aj pomenovaný. Avšak... Gauguin pomenovával obrazy z tohto obdobia iba po tahitski. Tento obraz sa volal, prepáčte za moju tahitčinu, EU HAERE IA OE, čo sa prekladá, ako „Kam ide?“.
Maľba má viac kompozičných plánov. Na prvom sa nachádza práve mladá žena, ktorá sa uprene díva na nás. Za uchom má biely kvietok, ktorý hovorí o jej čistote a mladej kráse. Ucho jej zdobí nádherný šperk. Akoby iba dotváral dokonalosť jej krásy. Okolo bedier má červenú šatku s rastlinným ornamentom. Rastliny, práve takýto človek má k nim najbližšie, sú akoby súčasťou prírody, v ktorej stojí. V rukách žena drží plod. Ide o mango? Názory na tento predmet sú rôzne. Niektorí umenovedci si myslia, že drží nádobu, s ktorou ide po vodu. Podľa môjho názoru ide o symbolické ovocie, ktoré predstavuje nielen to, že je aj mladá žena už zrelá, ale zároveň nás odkazujú na scénu vyhnania z raja. Veď práve žena dokázala zvábiť Adama. A teraz tak aj mladá Techura vábi Paula. Tvar plodu nám kopíruje tvar mladého poprsia ženy.
Na mladú ženu sa pozerajú tri ženy. Žena v bielej halenke je nám už známa. V roku 1892 namaľoval Gauguin obraz Kedy bude svadba. Práve odtiaľto berie túto postavu. Druhá, kľačiaca žena je pravdepodobne ešte mladá slobodná žena. Nemá prekryté poprsie. Na vzdialenejšom pláne vidíme stojacu ženu v bielych šatách s dieťaťom na rukách, ktorá sa pozerá na scénu s Techurou. Ak by sme sa pokúsili na základe týchto postáv rekonštruovať dej, dalo by sa predpokladať, že obraz znázorňuje práve hľadanie cesty života, čo by jasne vysvetľovalo aj názov obrazu. Mladé dievča skryté za stromom nám stelesňuje čistotu mladých dievčat, taká ako je aj Techura, teda naša ústredná hrdinka. Je slobodná a neviazaná, patrí iba prírode. Avšak, žena, ktorá je v bielom, známa nám z iného obrazu, nám hovorí o svadbe. Teda Techura sa môže vydať? A čo bude, keď si zoberie nášho umelca, ktorého zvádza pohľadom. Čaká ju osud ženy v bielom. Porodí potomka. Myšlienkou kolobehu života sa bude Gauguin zaoberať v Obraze “Opýtaj sa, odkiaľ pochádzame? Čo sme? Kam ideme? “, ktorý namaľuje v roku 1897. O to viac, keďže vieme, že tento obraz mal svojho predchodcu, čo nám hovorí o umeleckom hľadaní umelca.
V roku 1892 Gauguin namaľoval veľmi podobný obraz, ktorý je dnes umiestnený v nemeckej galérii. Na tomto obraze sú však viditeľné zmeny. Postavy troch žien ostávajú, pozadie vcelku tiež, ale mizne tretia žena a tiež sebadôvera hlavnej hrdinky. Drží v rukách psíka. Symbol vernosti, ale pritom, akoby jej padal. Znamená to, že ešte k životnému kroku nie je pripravená?
Oba obrazy sa odlišujú paletou farieb. Tento náš je namaľovaný v takej letnej farebnej škále. Farby dodávajú obrazu dynamiku i život. Akoby aj umelec mal svetlejšie obdobie vo svojom živote.
Tvorba Gauguina je veľmi bohatá, striedal nielen umelecké smery, ale aj umelecké techniky, avšak vo väčšine jeho obrazov je skrytá nejaká záhada. A odhaliť ju, alebo sa o to aspoň pokúsiť je akoby sme sa vydali na letné objavovanie novej Ameriky.
