Galandovci a ich "nahé ženy"

Galandovci a ich "nahé ženy"
V ateliéri, Rudolf Krivoš (Zdroj: Galéria mesta Bratislavy)
Písmo: A- | A+

Pravdepodobne každý Slovák pozná meno Galanda. Avšak, v histórii umenia je jedna kapitola, ktorú napísali „obdivovatelia“ otca moderného umenia na Slovensku. Každý z nich mal vlastný štýl, ale bolo v ich umení aj niečo spoločné?

Skupina Mikuláša Galandu je takpovediac záhadou. V svetovom umení 20.storočia sa často stávalo, že vznikali umelecké skupiny, ako napríklad Modrý jazdec či Most v Nemecku, ktoré reprezentovali expresionizmus v umení. Vznikli impresionisti, post-impresionisti, favouisti či kubisti. Čo všetky skupiny spájalo? Spoločný pohľad na svet, ktorý interpretovali pomocou svojho umenia. Takmer každá skupina spísala svoj manifest, teda, akoby slovník základných princípov ich umenia. Samozrejme, nie každý člen skupiny sa musel podľa neho riadiť, ale našiel si tam akoby rovinku ŠTART pre jeho ďalší umelecký rozvoj. Rovnako i Skupina Mikuláša Galandu.

Po druhej svetovej vojne, akoby sa zabudlo na „objavenie Galandovej „Ameriky“. Vojna, strata umeleckej orientácie, prienik cudzích umeleckých smerov. A v neposlednom rade, SOCIALISTICKÝ REALIZMUS. Jeho princípy boli v Československu presadzované od roku 1949. Avšak, skupina mladých absolventov VŠVU v Bratislave sa rozhodla opätovne prihlásiť k princípov, ktoré do slovenského umenia vniesol práve Galanda.

Skupina Mikuláša Galandu vznikla oficiálne v roku 1957. Práve vtedy sa na Krajskej správe lesov v Žiline po prvý raz Skupina prihlásila o slovo svojou prvou výstavou. Svoje diela vystavovalo až 11 umelcov. Autori sa rozhodli, že ich spoločný program predstavia verejnosti v katalógu k výstave. Práve on sa stal pre nich „manifestom“.

V ich spoločnom prehlásení sa prihlásili k odkazu Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu, Miloša A. Bazovského, Cypriána Majerníka a Ernesta Zmetáka. Nadviazali tak na slovenskú modernu. Prvá výstava bola natoľko úspešná, že bola opätovne predstavená v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1958. Zloženie skupiny sa však postupne menilo. Nakoniec sa skupina ustálila na 8 stálych členoch, k nim však po tretej spoločnej výstave pribudol ešte Andrej Rudavský. Všetci autori sa hlásili k rovnakej filozofii, ale každý z nich si zachoval svoj vlastný umelecký prejav.

Album 12 aktov, 
Andrej Barčík, 1983
Príklad hľadania ideálneho uhlu zobrazenia ...
Album 12 aktov, Andrej Barčík, 1983 Príklad hľadania ideálneho uhlu zobrazenia ... (zdroj: Slovenská národná galéria )

Základom ich tvorby bol motív Slovenska. Snažili sa prerozprávať a umelecky stvárniť staré dobré slovenské motívy novým moderným jazykom. Je zaujímavé, že každý z umelcov si našiel svoj jedinečný umelecký prejav. Každý, kto aspoň raz videl prácu Milana Laluhu už bude jeho diela spoznávať. Avšak, mali spoločné princípy aj pri zobrazovaní určitého žánru?

Žáner aktu bude dnes hlavným podozrivým. Samozrejme, mužskí umelci poviete si... Avšak, práve akty boli veľmi často práve prípravnými prácami umelcov. Práve v nich umelci hľadali nové princípy, na nich sa doslova cvičili, nielen Galandovci samozrejme.

Červená figúra
Andrej Barčík, 1963
Postava akoby poskladané z geometrických tvarov
Červená figúra Andrej Barčík, 1963 Postava akoby poskladané z geometrických tvarov  (zdroj: Súkromná zbierka)

Okrem toho, slovenská žena,... Akoby sa nemohli Galandovci venovať aj tomuto žánru. Okrem toho, sám Galanda namaľoval stovky aktov. Mnohé jeho práce ovplyvnili aj práce členov Skupiny.

Veľmi veľa umeleckých diel s motívom ženského aktu predstavila Skupina. Diela sa dnes nachádzajú nielen v galériách, ale aj v súkromných zbierkach. Avšak, každý z nich je jedinečný. V každom jednom ženskom zobrazení sa zrkadlí individuálny umelecký podpis jeho autora. Každá jedna ženská postava je jedinečnou a pritom... ÁNO, aj Galandovci mali niektoré princípy, ktoré všetci z nich používali pri vytváraní umeleckých diel s motívom obnaženého ženského tela. Tvorili v rôznych technikách, nezávisle na sebe, avšak, skutočne sa v ich individuálnych dielach nachádza niečo spoločné.

Monument v Krajine
Andrej Barčík, 1985
Monument v Krajine Andrej Barčík, 1985 (zdroj: Slovenská národná galéria)

Po analýze a porovnaní viac ako 100 umeleckých diel (áno, samé ženské akty :D ) môžem skonštatovať, že spoločných priesečníkov v ich tvorbe je viac...

Galandovci zobrazovali svoje ženy vždy anonymne. Na niektorých polo-aktoch vidíme aj tváre žien, avšak vo väčšine prípadov ide o štylizované zobrazenia. Nevieme sa dostať k identite zobrazenej ženy, nevieme sa dostať k jej psychickému portrétu... Práve tento fakt nám hovorí o tom, že telo vnímali ako materiál. Materiál, ktorý mohli študovať, modelovať, doslovne ako sochári.

Ako sochári... V mnohých ženských aktoch sa stretávame akoby s pospájanými geometrickými tvarmi (prioritne v tvorbe R. Krivoša). Galanda taktiež tvoril pod vplyvom princípov kubizmu, avšak, akoby chceli Galandovci vyplniť svoje sľuby, ktoré deklarovali v Katalógu z roku 1957 – pretlmočenie „PEVNÝMI A PROSTÝMI TVARMI“. Galanda hovorí o tom, že „.. slovenské ovzdušie je melancholické, spevavé a trochu hranaté“. Podľa Galandu by každý slovenský umelec mal vedieť vo svojom diela zachytiť práve tieto vlastnosti slovenského ovzdušia.

Zuzana a starci 
Rudolf Krivoš, 1986
Nová interpretácia starého motívu
Zuzana a starci Rudolf Krivoš, 1986 Nová interpretácia starého motívu  (zdroj: Šarišská galéria )

V histórii umenia nájdeme veľmi veľa príkladov „umeleckého skrášlenia reality“. Teda, že sa často krát modelka idealizuje, aby vynikla jej krása, aby sa zakryli „nedokonalé partie“. Keď sa pozeráme na akty Galandovcov zistíme, že zobrazovali práve mäkkú neidealizovanú ženskú krásu. Vidíme ženské telá v rôznych polohách, často vidíme aj proces zmeny ženského tela vplyvom tehotenstva (A. Barčík). Ženské telo je materiál s ktorým sa autori môžu vyhrať a ukázať skutočnú krásu slovenského ženského tela. Taktiež ich telá sú zobrazené bez prílišných detailov. Akoby nebola dôležitá fyzická krása, ale viac to, čo ženské telo symbolizuje.

Leto
Pavel Tóth, 1977
Línie ženského tela ...
Leto Pavel Tóth, 1977 Línie ženského tela ...  (zdroj: Slovenská národná galéria )

Teda, ženské telá v aktoch sa stávajú SYMBOLOM. Žena ako symbol materiálu, z ktorého sa zrodí nový život. Veď, napríklad Ivan Štubňa tvorí celý cyklus „Ženy-amfory“. Odkazuje nás to k antickému umeniu. Vázy, teda aj amfora, boli považované za prvé príklady sôch ľudí. Majú rovnako hlavu, krk, telo,.. Okrem iného, predtým, ako boli na hroby umiestnené sochy kurosov (na mužské hroby) a kóry (na hroby ženské), umiestňovali sa na miesta, kde boli uložené urny s popolom jednoducho vázy. Amfory sa ukladali práve na ženské hroby. Prinášali svojim zosnulým do nich svoje obete. Takže náhoda?

Žena - amfora II
Ivan Štubňa, 1966
Ženské telo schématizované pod antickú nádobu
Žena - amfora II Ivan Štubňa, 1966 Ženské telo schématizované pod antickú nádobu  (zdroj: Turčianska galéria v Martine )

Mojím pracovným názvom dlho bolo „žena monument“. Samozrejme, Skupina opovrhovala Socialistickým realizmom. Dá sa predpokladať, že vznikli práce ako opozícia k tomuto štátom propagovanému umeleckému štýlu. Avšak, aj oni si vytvorili svoj ženský monument- slovenskej ženy. V mnohých prácach je použitá tzv. otvorená kompozícia, teda, akoby sa nám zdalo, že sa zobrazenie ani nezmestí na plochu, na ktorú ju autor umiestňuje, ide o jednoduchý princíp ako zvýšiť dynamiku zobrazenia. A dynamika, spoločne s pozíciou tela vytvárajú emotívnu energiu a náboj každého zobrazenia. A práve Galanda sa pokúšal vytvárať novú emotívnu realitu. A to sa v monumente-žene aj podarilo. Vznikol obraz, symbol za ktorým sa skrývali osobné výpovede každého z autorov.

Pred sprchou, 
Pavel Tóth, 1981
Zachytený zlomok okamihu, ktorý bude pokračovať, ale ako?
Pred sprchou, Pavel Tóth, 1981 Zachytený zlomok okamihu, ktorý bude pokračovať, ale ako?  (zdroj: Považská galéria umenia)

Umelecká skupina bola oficiálne zakázaná v roku 1968, kedy príliš aktívne a negatívne zareagovala na akciu Dunaj. Jej 9 členov bolo vymazaných z reáli Zväzu československých umelcov. Až neskôr dostali možnosť obnoviť si svoje meno a obhájiť svoj talent. Skupina však zareagovala tak, že vydala druhú redakciu Súkromných listov Fullu a Galandu. Niektorí sa však naozaj dištancovali od skupiny, ako napríklad Anton Čutek.

Muž a žena II, 
Milan Paštéka, 1984
Kontrast ženského a mužského...
Muž a žena II, Milan Paštéka, 1984 Kontrast ženského a mužského...  (zdroj: Slovenská národná galéria )

Avšak, umelecký prejav každého z umelcov sa práve v 50-60. rokoch minulého storočia formoval. Preto nie je prekvapivé, že nimi používané princípy sa im dostali pod kožu. Aj v neskorších prácach autorov vidíme princípy, za ktorými si stáli ešte ako Členovia Skupiny Mikuláša Galandu. Rovnaké princípy využívali v neskoršej tvorbe aj vo svojich aktoch.

Deväť odlišných umelcov, jedna skupina, veľké slovenské umelecké vzory a jednoduché ženské telo. Aká jednoduchá rovnica, teda vlastne nerovnica. Ženské akty neboli jediným žánrom Skupiny, ale sú pre nás názorným príkladom, ktorý nám hovorí, že odlišnou umeleckou formou sa môže skrývať niečo spoločné, čo spája všetky ženské akty, ktoré vytvorili umelci Skupiny Mikuláša Galandu. Uplatňovali ich v neuveriteľnom časovom období od roku 1957 až po rok 2020, kedy sa do večného sveta umenia odobral posledný Galandovec, pán Rudolf Krivoš. Ale, vďaka ich umeleckým dielam, je ich odkaz stále prítomný.

PF 83
Milan Paštéka, 1982
Karikatúrnosť, výsmech či krása?
PF 83 Milan Paštéka, 1982 Karikatúrnosť, výsmech či krása?  (zdroj: Oravská galéria )

Skryť Zatvoriť reklamu