Ako žiť svoj život (nie ostatných)

Buď potichu, čo si o nás pomyslia?....Počúvali ste túto vetu ako deti?

Ako žiť svoj život (nie ostatných)
Koľko smútku si v sebe z minulosti nosíme? (Zdroj: https://pixabay.com/)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Učili nás usmievať sa, nekričať, nemračiť sa. Lebo, čo by si pomysleli susedia či kamaráti? A plakať po zranení? Chlapci predsa neplačú a silné dievčatá tiež nie. Ale smútok sme cítili stále. Aj hnev, aj bolesť či otrávenie z nejakej činnosti. Akurát sme sa naučili naše pocity neukazovať. Prečo? Pretože, kto chce byť zlé dieťa? Kto chce byť zlý?

Byť dobrým sa oplatilo. Mama nás pochválila, otec bol pyšný (ak sme nemali smolu na rodičov, ktorým sme sa nedokázali zavďačiť nikdy). A keďže sme už zistili, aké výhodné je schovávať svoje pocity, tak sme svoju schopnosť rozšírili mimo domov. Kamarátom sme nepovedali, keď nás výsmech skutočne bolel. Pani učiteľka ani netušila, čo nám spôsobila krivým obvinením. A prvá láska? Aby sme si ju udržali, nechali by sme si aj ruku odťať (je to písané s nadsádzkou, aj keď niektorí z nás, verím, nemali od toho ďaleko, vrátane mňa). Tak sme si v puberte utvrdili, čo sme sa v detstve naučili. Emócie treba zatĺkať, zatĺkať a ešte zatĺkať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Koľkokrát za posledné dni sme v sebe kričali a na tvári nebolo nič poznať?
Koľkokrát za posledné dni sme v sebe kričali a na tvári nebolo nič poznať? (zdroj: https://pixabay.com/)

S našou schopnosťou schovávať svoje emócie, na úrovni experta, sme sa ocitli v dospelosti. Mlčíme, keď na nás ziape šéf. Usmievame sa, keď nás poznámky rodinného člena zraňujú. Necháme sa objímať v rámci vítania či lúčenia, hoci je nám to nepríjemné. Lenže takto to celé nebude navždy.

Navždy emócie neskryjeme, pretože emócie, ktoré skrývame, žijú. A niektoré dlhodobo živé už začali aj kvasiť. Ten tlak raz prerazí a niekto v okolí to schytá. Vykričíme naňho alebo naňu veľkú dávku toho, čo patrí ľuďom z minulosti. Alebo keď sme veľmi trvdohlaví, výbuch nasmerujeme na seba. Prežívame ho ako úzkosti, panické ataky, ale aj ako sebapoškodzovanie či ukončenie života.

SkryťVypnúť reklamu

Je pekné, že rešpektujeme ľudí okolo seba a berieme na nich ohľad. V tomto určite pokračujme. Ale prosím, začnime rešpektovať aj seba a svoje pocity. Minimálne na takej úrovni, na akej berieme ohľad na druhých.

Monika Chovanová

Monika Chovanová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  26x

Psychoterapia. Vyvoláva rôzne pocity. Strach, nádej, pochybnosti,zvedavosť,…. Psychoterapia je podľa mňa úžasná. Sama som s ňou v neustálom kontakte ako psychoterapeutka v súkromnej praxi a mala som možnosť ju zažiť aj v kresle klientky. Napriek tomu, že je pre mňa psychoterapia bežná súčasť života ako rohlíky v potravinách, som neustále fascinovaná, aký rešpekt a obavy budí u ľudí. Dokonca aj u mojich najbližších, hoci odo mňa o nej počúvajú len v tom najlepšom zmysle slova. Tak dlho bola psychoterapia zahalená rúškom tajomstva, že aj v modernom svete sa nad ňou skláňajú mračná ako nad domom Adamsovcov. A to je veľká škoda. Dovoľte mi, aby som vám psychoterapiu predstavila ako ju vnímam ja. V modernom šate s krátkymi rukávmi, na polovysokých podpätkoch, s jemným melírom vo vlasoch a príjemným úsmevom. Je väčšinou priateľská a chápavá, no nebojí sa do rozhovoru vniesť témy, ktoré nás trápia. Vie, že ich zvládneme a spoločnými silami zmeníme trápenia na stavebné kamene nového Ja. Zoznam autorových rubrík:  PsychoterapiaMamaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu