Prečo plačeš?

Písmo: A- | A+

... v momente, keď som ho poprosila, aby mi porozprávalo príbeh, ktorý vidí, začalo neutíchajúco plakať. Samozrejme, zostala som zaskočená a prvé, čo mi napadlo, bolo položiť otázku „Prečo plačeš?...

Počas svojho dizertačného výskumu som zažila situáciu, ktorá ma podnietila k písaniu tohto blogu. Pre lepšie pochopenie upresním, že vo svojom výskume som pracovala s deťmi – predškolákmi, ktorých úlohou bolo rozprávať príbeh podľa obrázkovej osnovy. Dovolím si tvrdiť, že pre 90% detí to bola zábavná aktivita, z ktorej sa tešili. Pre väčšinu zvyšných detí to bola minimálne aktivita, ktorú pretrpeli bez väčšej citovej ujmy. Stretla som sa však s jedným dieťaťom, ktoré v momente, keď som ho poprosila, aby mi porozprávalo príbeh, ktorý vidí, začalo neutíchajúco plakať. Samozrejme, zostala som zaskočená a prvé, čo mi napadlo, bolo položiť otázku „Prečo plačeš?“. Neprišla však žiadna odpoveď, len ďalšia várka sĺz. Hlavou mi prebleslo niekoľko možností – nepáči sa mu príbeh, hanbí sa cudzej osoby, možno nevie, ako príbeh porozprávať… Táto skúsenosť ma priviedla k uvažovaniu o úlohe rodičov, pedagógov či vychovávateľov v pomoci deťom pochopiť ich vlastné prežívanie.

Ako logopedička si dovolím hneď na úvod vyzdvihnúť úlohu jazykových schopností v tomto procese. Jazyk je nástroj myslenia. Je to prostriedok komunikácie. Aby sme boli schopní adekvátne vyjadriť svoje prežívanie, musíme poznať vhodnú slovnú zásobu, ktorou ho pomenujeme. Ak máme „nálepku“ pre to, čo vnútorne prežívame, dokážeme o tom rozmýšľať a následne to adekvátne spracovať a odkomunikovať. Ako k tomuto poznaniu dospeje dieťa? Ako dokáže pomenovať svoje pocity, ak zo strany príbuzných či pedagógov prichádzajú bagatelizujúce alebo odmietajúce reakcie typu: „Prečo nariekaš?!“, „Prestaň už plakať!“, „Neplač, veď to nič nie je!“. Dieťa nedokáže vhodne vyjadriť svoje emócie, pocity a prežívanie, kým ho to niekto nenaučí. A tým „niekto“ sme my - dospelí. To je naša úloha. Snažiť sa odhadnúť, čo dieťa prežíva, ako sa cíti, a následne sa pokúsiť vhodnou slovnou zásobou pomenovať pocity a emócie dieťaťa: „Si smutný, však?“. Keď si dieťa “napočúva” emocionálnu slovnú zásobu, postupne si ju osvojí a začne ju samé používať. Táto slovná zásoba sa stane nástrojom sebavyjadrenia a vedomej kontroly svojho správania. Strohé nálepkovanie pocitov a emócií však nestačí. Každá emócia totiž vyplýva z podnetu. Je to následok, ktorý má svoju príčinu. „Asi si smutný, lebo ti Jožko zobral autíčko.“ A túto kauzalitu potrebujeme dieťa naučiť. Možno sa niektorí pýtate, že načo je toto všetko vlastne dobré...?

Ilustračný obrázok.
Ilustračný obrázok.  (zdroj: Zdroj: vecteezy.com)

Dôvodov je hneď niekoľko. Azda ten najľudskejší spočíva v tom, že keď sa snažíme úprimne pochopiť prežívanie dieťaťa, prejavujeme mu tým svoju lásku a rešpektujúci prístup. Dieťa sa cíti prijaté. Takéto prijatie je mnohokrát rýchlejším a účinnejším liekom na neutíchajúce negatívne emócie, než automatické potláčanie a bagatelizovanie emócií. Emócie totiž musia najprv odznieť, aby sa prinavrátil zdravý rozum a úsudok. Pomenovávaním emócií a odhadovaním ich príčin zároveň rozvíjame u dieťaťa podstatnú ľudskú schopnosť – empatiu. Tá je považovaná za jednu z najesenciálnejších sociálnych zručností. Empatický človek dokáže chápať perspektívu druhých. No nielenže má predstavu o tom, čo cíti druhá osoba, ale tieto pocity dokáže zdieľať a vie im prispôsobiť svoje vlastné správanie - vie približne odhadnúť, čo iný potrebuje. Ak vás neoslovili tieto dôvody, prečo venovať emóciám u detí dostatočný priestor, nasledujúce riadky vás snáď presvedčia. Ide predsa o vedu. Schopnosť identifikovať emócie, pomenovávať ich, adekvátne spracovávať a regulovať u seba aj u iných ľudí, či byť empatický, je veľmi dôležitá schopnosť, ktorá sa v odbornej literatúre označuje ako emocionálna inteligencia. Koncept emocionálnej inteligencie rozvinul v 90. rokoch Daniel Goleman a odvtedy sa teší veľkej popularite. Pán Goleman túto schopnosť považuje za kľúčovú pre úspešný a šťastný život. Dokonca uvádza, že emocionálna inteligencia ovplyvňuje náš životný úspech viac ako dobre známe IQ. Akademická inteligencia (IQ) neponúka prakticky žiadnu prípravu na ťažkosti a chaos každodenného života. Úroveň emocionálnej inteligencie má význam pre pochopenie, prečo sa jednému človeku v živote darí dobre a druhý, s rovnakým intelektom, sa potáca životom s ťažkosťami. Osoby, ktoré dokážu adekvátne komunikovať svoje emócie sú úspešné v profesionálnom živote, dokážu lepšie zvládať konflikty a regulovať svoje vlastné správanie. Nezraňujú iných a majú hlboké vzťahy.

Emocionálnu inteligenciu je potrebné rozvíjať už od útleho veku. Kde teda začať? Moja rada znie: 1. zbystrite pozornosť, keď dieťa prejaví pozitívne, ale aj negatívne emócie; 2. pomenovávajte prežívanie dieťaťa rozmanitou slovnou zásobou; 3. skúste odhadnúť príčinu, ktorá emóciu vyvolala; 4. a nakoniec veľa s deťmi čítajte ... ale o tom niekedy nabudúce. :-)

A ako to dopadlo s tým plačúcim dieťaťom z výskumu? Po krátkom šoku som skúšala hľadať dôvody tých krokodílích sĺz. Márne. Keď som dieťa uistila, že ak sa mu príbeh nepáči, pokračovať nemusíme, po chvíli plakať prestalo. Príbeh mi teda dieťa neporozprávalo, ale venovalo mi aspoň úsmev za darovanú nálepku. Na dôvod plaču som síce neprišla, no uvedomila som si moju/našu úlohu – pomôcť dieťaťu naučiť sa adekvátne svoje emócie pomenovať, spracovať a odkomunikovať. 

Odporúčaná literatúra: Goleman, D. (2017). Emocionálna inteligencia. Bratislava: Citadella Publishing. 

Skryť Zatvoriť reklamu