O problematike efektivity práce sa sporia zástupcovia zamestnancov a zamestnávateľov dlhodobo. Prezamestnanosť je stav, keď podnik zamestnáva zbytočne veľké množstvo zamestnancov, t. j. rovnakú prácu by zvládlo vykonať menej zamestnancov. Je príznačná pre socializmus a zároveň je snaha ju čo najviac eliminovať v kapitalizme.
Niet pochýb, že v období socializmu dosahovala prezamestnanosť vysoké čísla. Pokiaľ je však ľudstvo ľudstvom, nemalo by sa zabúdať ani na sociálny aspekt. Dlhodobá nezamestnanosť jedinca totiž zhoršuje jeho pracovné návyky. Ak by sme sa pozreli na výkonnosť a pracovnú zručnosť zamestnancov, jednoducho môže nastať stav keď sa v zlých časoch prepustia kvalitní zamestnanci, no o pár rokov, pri opätovnej potrebe zamestnancov, nebude dostatok kvalitného personálu. Prezamestnanosť tak prakticky môže v realite na krátke obdobie pomôcť budúcej výkonnosti celého podniku.
Vyššie popísaný stav nastal napr. na železnici. Po roku 1989 sa situácia v sektore radikálne zmenila. Od roku 1990 po rok 2010 postihlo železnicu niekoľko vĺn prepúšťaní. Množstvo kvalitných zamestnancov bolo prepustených alebo im bol ponúknutý skorší odchod do dôchodku v rámci sociálneho programu na zníženie zamestnanosti. Vtedy ich železničné podniky nepotrebovali. Po pár rokoch by ich brali všetkými desiatimi. Problémom bola neochota vrátiť sa na pôvodnú pracovnú pozíciu alebo zníženie pracovných návykov.
Väčšie štátne podniky trápi aj fiktívna prezamestnanosť. Jeden zamestnanec pracuje za troch, a traja ľudia robia prácu, ktorú by zvládol jeden. Vzniká tak nepomer, pri ktorom sa na vybrané profesie presúva väčšia miera zodpovednosti a pracovných povinností, no iné profesie v rovnakom podniku si „užívajú pracovnú pohodu“. Takéto situácie pri tom nemusí nastať len interne v jednom podniku. Pokiaľ zamestnanec s rovnakou náplňou práce v jednej firme vykonáva prácu pod vyšším psychickým tlakom alebo robí prácu „za troch“, niet divu, že má väčší záujem pracovať pre firmu, kde za rovnaký, alebo porovnateľný zárobok pracuje vo väčšej pracovnej pohode.
Stav, pri ktorom sa do riadenia jedného procesu zapája veľké množstvo osôb výrazne znižuje efektivitu a pridáva administratívne povinnosti. Vzniká tak neriadený chaos a zvýšené nároky na prevádzku. Prevádzkoví, resp. výkonní zamestnanci často neraz doplácajú na zlý manažment, ktorý hľadá zvýšenie efektivity práce prevádzky, no nehľadá problém v sebe. Zároveň však nemožno robiť zo štátnych firiem sociálne podniky a fungovať roky bez reforiem. Snaha o udržanie podniku v roky nastavených koľajach za každú cenu ho môže položiť na kolená. Žiaľ, Železnice Slovenskej republiky sú toho typickým príkladom. Namiesto dobre namierených investícií, ktoré by sa pozitívne vrátili celej slovenskej železnici tu prevažuje snaha o udržanie železnice v minulosti. Neodskakujú však ani štátni železniční dopravcovia, ktorí šetria tam kde sa šetriť nemá. Princíp „Jeden pracuje za troch, traja pracujú za jedného“ železnici nie je vôbec cudzí. Najviac nových pracovných povinností pri neustálom šetrení pripadlo na bedrá rušňovodičom. To v kombinácií s vysokou zodpovednosťou a slabým navýšením miezd za pridanú prácu spôsobuje nízky záujem kvalitných uchádzačov. V prípade správcu železničnej inraštruktúry (ŽSR) sa podobnou časovanou bombou stáva nedostatok výpravcov, ktorých oprávnene lákajú dispečerské pozície v súkromných firmách.
Problém štátnych podnikov presahuje ďaleko za sektor železnice. Ministerstvo zdravotníctva skonštatovalo, že zadlženie štátnych nemocníc rastie tempom takmer milión eur denne. Zdravotnícke zariadenia ako zamestnávatelia dokonca neodvádzajú štátu odvody do dôchodkového a sociálneho systému z miezd svojich zamestnancov. V zozname dlžníkov Sociálnej poisťovni obsadili štátne nemocnice prvých 20 priečok. Podľa nemocníc sú dôvodom najmä mzdové náklady, ktoré sa vyplácajú podľa platového automatu. Niečo také je dlhodobo neudržateľné, no štát to v tichosti toleruje. Miliónový dlh sa po rokoch vymaže, a začína sa odznova... Vymažú sa dlhy aj ťažko skúšaným živnostníkom, otcom zodpovedným za svoje rodiny, matkám samoživiteľkám?
Predstavitelia štátu by si mali uvedomiť, že majú zodpovednosť za ľudí z mäsa a kostí, nie za plastové figúrky. Budovanie dôvery občanov k štátu, v ktorom žijú, tvoria hodnoty a odvádzajú dane by sa nemalo budovať mediálne peknými vyjadreniami, ale rozumovými a obhájiteľnými rozhodnutiami, ktoré vzišli z analýz, dát a reality. Nie z pocitov.
Zdroje:
