Osobné vlaky medzi Bratislavou a Galantou budú odrieknuté z dôvodu nedostatku rušňovodičov. Tak znie pomerne strohý opis aktuálnej situácie. Nedostatok rušňovodičov je dlhodobým problémom, ktorý je na Slovensku najvýraznejší práve v okolí hlavného mesta.
Dôvod je prostý. Trh práce je v Bratislave a blízkom okolí oveľa priaznivejší pre požiadavky zamestnancov a vyššie mzdy oproti väčšine regiónov Slovenska. Životná úroveň je v okolí hlavného meste vyššia, no vyššie sú i ceny nehnuteľností. To vytvára prirodzený tlak na potrebu vyšších miezd pre ľudí žijúcich v regióne s vyššou životnou úrovňou.
Rozdielna hodnota mzdy, resp. regionálne príplatky sa na Slovensku stávajú čoraz častejším riešením nedostatku zamestnancov v regióne Západného Slovenska. Železnica dlhodobo rieši túto situáciu viac operatívne ako systémovo. K situácii pristupujú zamestnávatelia aj odbory skôr opatrne. Jedná sa pritom o systémový a riešiteľný problém.
Odriekanie vlakov pre nedostatok rušňovodičov je prakticky výlučne doménou okolia Bratislavy. Pokiaľ je mzda vybranej profesie – v tomto prípade rušňovodiča – rovnaká v Bratislave, Zvolene a Čiernej nad Tisou, vzniká zásadný nepomer. Suma na výplatnej páske, ktorá v regióne s nižšou životnou úrovňou láka množstvo uchádzačov, pôsobí v okolí hlavného mesta nepríťažlivo. Otázka rovnakej mzdy pri rozdielnej kúpnej sile ovplyvňuje dlhodobý nedostatok rušňovodičov na západnom Slovensku.
Vzniknutú situáciu sa snaží zamestnávateľ riešiť takzvaným presunom výkonov medzi jednotlivými pracoviskami. V skratke to znamená, že ak sa v Bratislave zvýši podstav rušňovodičov, niektoré vlaky prevezmú rušňovodiči z iných regiónov. Nie všetky výkony však môžu byť pridelené rušňovodičom zo vzdialenejších pracovísk. Plánovanie smien rušňovodičov je mimoriadne komplikovaný proces, ktorý do seba musí zapadnúť na minútu presne, a zároveň musí byť v súlade so zákonom č. 462/2007 Z. z. o plánovaní pracovného času zamestnancov v doprave.
Tento stav ponúka len niekoľko možností. Prvou je ignorovať existenciu regionálnych rozdielov, čo záležitosť len prehĺbi. Druhou je prilákať na Západné Slovensko zamestnancov zo vzdialenejších pracovísk a poskytnúť im dochádzkový bonus za ochotu tráviť veľa času mimo domova, čo odlákava „domácich“ rušňovodičov. Treťou možnosťou je zavedenie príplatkov za vybrané smeny, čo už spoločnosť ZSSK v minulosti zaviedla napr. na trati Bratislava – Komárno. Takýto krok mal za následok vlnu nevôle a pocit druhotriednosti ostatných (a často kvalifikovanejších) rušňovodičov v regióne. Štvrtou je ponúknuť v regiónoch s nedostatkom rušňovodičov vyššiu mzdu, čo môže spôsobiť vlnu nevôle rušňovodičov v ostatných regiónoch Slovenska.
Existuje aj iné riešenie?
Trh práce je trhom. To znamená, že by sa mal riadiť trhovými pravidlami. Pokiaľ je v niektorom regióne Slovenska po danej profesií väčší dopyt, mzda by sa podľa rovnakých princípov mala zvyšovať. V opačnom prípade vzniká demotivácia, možný odliv a nezáujem. luktuácia pritom prináša zvýšené náklady, ktoré sú pri rušňovodičoch finančne aj časovo veľmi náročné. Investície do nových uchádzačov by navyše mohli byť investované do už aktívnych rušňovodičov, čo by prispelo k ich väčšej finančnej stabilite.
Výkon práce zamestnanca môže byť rovnaký v ktoromkoľvek regióne Slovenska, no hodnota práce z hľadiska dopytu môže byť v jednotlivých regiónoch odlišná. Voda je rovnako vzácna na celom svete, no v oblastiach sucha má väčšiu hodnotu ako v oblasti, kde je jej dostatok.
Mzda je síce významným faktorom, no nie jediným. Profesia rušňovodiča má vysokú psychickú záťaž, nepravidelnosť služieb a vysokú osobnú zodpovednosť. Pre dnešnú mladú generáciu to nie sú práve lákavé podmienky.
Podľa môjho názoru je regionálne rozdiely potrebné riešiť čo najskôr. Profesia rušňovodičov je veľmi špecifická. Ak niekto pracuje v Poprade, neznamená, že vlak vezie len v okolí Popradu. Riešiteľné je aj to. Osobne vnímam potrebu príplatkov pre jazdu s vlakom do, cez alebo z Bratislavy. Kto by teda „vstúpil do zóny nedostatku“, bol by mu priznaný príplatok. Takéto riešenie by nepôsobilo diskriminačne k zvyšku Slovenska, no zároveň zaručuje, že za odvezenie vlakov v okolí Bratislavy by boli rušňovodiči v nedostatkovej oblasti odmenení lepšie. Opatrenie by pôsobilo najmä na vozbu prímestských osobných vlakov, ktoré pre nedostatok rušňovodičov čelia najväčšiemu množstvu odriekania, a ktoré zväčša riadia rušňovodiči z danej oblasti.
Systém regionálneho zvýhodnenia zamestnancov nie je o diskriminácií jedného regiónu na úkor druhého, ale o dlhodobo udržateľnom odmeňovaní zamestnancov, po ktorých je väčší regionálny dopyt. Samozrejmosťou však musí byť kvalitné riešenie, ktoré nerozbije vnútornú solidaritu profesie. Ak sa tejto problematike nebude venovať dostatočná pozornosť, problém sa bude prehlbovať.






