Počet myšlienok, ktoré denne hlavou prejdú jednému človeku je obrovský. Počet vyslovených myšlienok je oveľa nižší, a počet realizovaných myšlienok tvoria len mizivé tisíciny percent. Človek samozrejme nemá čas na realizáciu každej, aj keď kvalitnej, myšlienky. Môžu mu v tom brániť nedosiahnuté vzdelanie, nedostatok času či vlastná pohodlnosť.
Každý z nás už zažil v zamestnaní istú dávku nespokojnosti. Tá je zväčša donekonečna omieľaná v šatniach, pri káve alebo firemnom mieste na fajčenie. Hlavne potichu, bez prítomnosti nadriadených a neverejne. Tam však kritika zmysel nemá. Ak, tak jedine na „uvoľnenie pary“. 95 percent týchto chodbových rečí sú možno čisté nezmysly, kritika pre kritiku alebo prostá lenivosť. 5 percent nápadov či sťažností však môže byť nápomocných firme, a tým aj samotným zamestnancom. Dôležité však je, aby chodbové reči neostali na chodbe. Problém zamestnancov často tkvie len v samotnej kritike zamestnávateľa bez aktívnych návrhov na zmenu a naučená pasivita. Problémom zamestnávateľov je častá neochota počúvať vlastných podriadených a v prípade štátnych podnikov sú to aj desaťročia zabehnuté postupy, ktoré v roku 2026 môžu byť zastaralé. Aj pri zmene zabehnutých postupov by sa však mal zamestnávateľ riadiť prevádzkou, názormi dlhoročných zamestnancov, nie len tabuľkami.
Velikáni priemyslu ako Tomáš Baťa či Henry Ford na vypočutí názoru zamestnancov vyslovene trvali. Vedeli, že spokojní ľudia tvoria spokojnú firmu, a zároveň dobré výsledky. Dobré výsledky môžu zamestnancom zvýšiť mzdu, a spokojnosť zamestnancov narastie ešte viac. Projekt „baťovského“ Zlínu je dodnes ikonou výsledku dôvery medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Na Slovensku sa dnes točí pomerne negatívny motor nedôvery medzi týmito dvoma skupinami, ktorú ešte zhoršuje spoločná nedôvera k štátu. Priepasť medzi zamestnancami a zamestnávateľmi sa zväčšuje aj v dôsledku otvárania nožníc medzi výkonnými a manažérskymi profesiami.
Robotník môže vykonávať svoju prácu skvele, no ak nemá základné znalosti o ekonomike a chode firmy, nemôže pochopiť manažéra. Manažér je často dosadeným človekom, ktorý vie „iba manažovať a hrať sa s číslami“, no vo výrobe sa stráca, a jeho znalosti prevádzky sú mizivé. Takýto scenár vidíme naprieč všetkými odvetviami slovenského priemyslu.
Výchova lojálnych a spokojných zamestnancov, ktorí sa problematike firmy rozumejú po všetkých stránkach by mala tvoriť základnú hodnotu prosperujúcej firmy i štátu. S tým je spojený aj kariérny postup. Pracovné pozície by sa nemali „zabetónovávať“ na robotníkov a manažérov. Práve naopak. Z robotníka môže časom vyrásť zamestnanec, ktorý po doplnení vzdelania bude lepším vedúcim zamestnancom či manažérom, ako človek dosadený na funkciu. Žiaľ, samotné smerovanie ľudí s akademickým vzdelaním sa prezentuje ako nehodné akejkoľvek manuálnej práce. To škodí samotnému vývoju osobností ľudí a koniec koncov aj ekonomike krajiny. Rovnako je na škodu veci, ak sa zamestnanec na robotníckej profesii profiluje ako človek, ktorý bude dokonca života stáť za pásom.
Prosperita spoločnosti sa začína výchovou detí a kvalitou vzdelania. Slovensko sa nikdy nestane Amerikou dvadsiatych rokoch 20. storočia či Čínou súčasnosti. Malo by sa však odpútať sa od biľagu montážnej haly, ktorý sa s nami ťahá už desaťročia. Štát však musí prehodiť výhybku a vychovávať menej ľudí pre baterkárne, automobilky a logistické parky. Namiesto zmontovania dovezených dielov do celku je potrebné začať diely a súčiastky vyrábať. Zmena by mala nastať aj vo výchove ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Pre vety typu „Pôjdem na výšku lebo sa mi ešte nechce pracovať“ by sa v prosperujúcej krajine nemalo nájsť žiadne miesto.
Budúcnosťou každého udržateľného systému nie sú leniví zamestnanci, chodbové reči, arogantní zamestnávatelia a zlyhávajúci štát. Sú nimi sebavedomí vzdelaní a pracovití ľudia s vlastným názorom. Takí, ktorí od štátu a zamestnávateľov dostávajú možnosť kvalitného živobytia, no zároveň plnia požadované nároky. Sú nimi zamestnávatelia, ktorí sa neboja kritiky, pravdy a rozvoja vlastných zamestnancov, no zároveň kladú na zamestnancov a štát požiadavky. Je ňou štát, ktorý sa nebojí reforiem, vlastných občanov a korupcia je preň pojmom zo slovníka cudzích slov. Otázne však je či práve nemysliaci občania netvoria stavebné kamene všetkým vládnucim garnitúram Slovenska od roku 1993. Nemysliaca spoločnosť rozdelená na nevzdelaných robotníkov, vzdelaných manažérov je totiž spoločnosťou záhuby.
