Nárast cien pohonných hmôt naprieč Európou nie je zanedbateľný. Bežní občania za tento stav vinu nenesú. Vládou schválené zníženie cestovného o 50 % je silný nástroj, ale sám osebe pravdepodobne nevytiahne drvivú väčšinu vodičov z áut.
Čo hovoria štúdie?
McKinsey & Company, jedna z najväčších svetových poradenských spoločností v oblasti stratégie a manažmentu, uskutočnila v roku 2022 zaujímavý prieskum. Zapojilo sa doň približne 6300 ľudí z deviatich krajín sveta. V prevažnej väčšine modelovaných situácií bola cena rozhodujúcim faktorom. Za ňou nasledoval najmä čas cesty a frekvencia spojov.
Prieskum rozlišoval medzi ľuďmi, ktorí auto vlastnia, a tými, ktorí ho nevlastnia. A tam sa ukazuje problém pri snahe dostať existujúceho motoristu do vlaku. Pre majiteľa auta je vlak v skutočnosti porovnávaný s veľmi pohodlnou alternatívou nasadnutia do auta priamo pred domom, neviazania sa na presný čas odchodu vlaku, odvozu celej rodiny a jazdy priamo k cieľu bez nutnosti prestupov či chôdze. Takýto človek neporovnáva „cenu vlaku“ s nulou. Porovnáva ju s alternatívou – autom.
Zaujímavým faktorom je, že vodič automobilu často berie do úvahy len cenu pohonných hmôt a parkovania. Amortizácia, diaľničná známka, poistenie ostávajú často opomenuté, čo pomyselne zlacňuje prevádzku a jazdu automobilu.
Výskumy dopravného správania opakovane ukazujú, že medzi rozhodujúce faktory pri voľbe železnice patria cena, celkový čas cesty, frekvencia spojov a spoľahlivosť (presnosť). Každý z nás je vzhľadom na svoju finančnú situáciu, polohu bydliska či zvyk inak orientovaný. Rozdielna je aj motivácia, kvôli ktorej sadáme do akéhokoľvek dopravného prostriedku. Ak človek cestuje do zamestnania, v hlave má úplne iné myšlienky ako v prípade cesty na dovolenku. Neexistuje teda jeden univerzálny dôvod, prečo ľudia presadnú z auta na vlak.
Nutnosť viacerých otázok
Je ťažké porovnať kvalitu železnice, hustotu siete a rýchlosť dopravy medzi viacerými krajinami. Nie každá dokáže za rovnaké finančné prostriedky vybudovať rovnako rýchle trate, udržiavať rovnakú hustotu siete. Na tieto faktory existuje mnoho vplyvov. História, geografia a mnoho ďalšieho.
Prepravné prúdy cestujúcich v prípade vnútroštátnej dopravy sú jasne definované najmä hustou osobnou dopravou v blízkosti štyroch najväčších miest, a tepnou medzi Západným a Východným Slovenskom cez severný ťah. Tu doprava prekvitá. Už také ružové to však nie je napríklad v okolí krajského mesta Nitra, kde železnica doslova zaspala dobu, pri spojení Bratislavy so Zvolenom, resp. Banskou Bystricou kde je hlavným konkurentom diaľnica R1, a s množstvom lokálnych tratí, na ktorých osobná doprava roky nejestvuje. Nie všetky trate, na ktorých je osobná doprava zastavená sú pri tom podľa plánu dopravnej obslužnosti odsúdené na zánik bez možného potenciálu. To je však iná téma.
Peniaze do železnice by nemali byť používané na mesiac, na rok ba ani na jedno volebné obdobie. Plán financovania železničného sektora musí vychádzať z dlhodobých plánov po dlhodobom skúmaní. Investovanie 5,3 milióna eur na opatrenie, ktoré je obmedzené na jeden mesiac, bez predchádzajúcej odbornej diskusie, sa nedá považovať za efektívne.
Hromadná doprava železnicou je už dnes pre ľudí oveľa lacnejším variantom oproti individuálnej automobilovej doprave. Je samozrejmé, že je tomu tak len vďaka vysokým štátnym dotáciám, vďaka ktorým je cena cestovného na súčasnej úrovni. Zmluva štátu so ZSSK na rok 2025 mala hodnotu vyše 431 miliónov eur a neskôr bola dodatkami navýšená na 444, respektíve 454 miliónov eur.
Cestovné sa nezvyšovalo ani o infláciu. Pokiaľ pohonné hmoty dražejú, ľuďom ktorí o presadnutie do vlaku majú záujem nebráni k tomuto kroku nič kedykoľvek. Ak, tak jedine nedostupnosť spojenia, dlhý čas cesty, frekvencia spojov a jeho spoľahlivosť. To však zlacnenie cestovného nerieši. Ľudia, ktorí využívajú železničnú dopravu na každodenné presuny necestujú autom. To znamená, že títo cestujúci by pohonné hmoty neplatili tak či tak. Platia cestovné, a v prípade, že majú nárok na vlaky „zadarmo“ za nich platí cestovné štát, teda ľudia zo svojich daní.
Paradox
Podľa oficiálnych štatistík bola zhruba tretina prepravených cestujúcich na Slovensku v roku 2025 prepravená vlakmi dieselovej trakcie. Železničná sieť totiž ani zďaleka nie je elektrifikovaná na 100 percent. To samozrejme nie je len slovenskou záležitosťou. Elektrifikácia trate vyžaduje istú mieru potrebnej vyťaženosti, s ktorou súvisí následná rentabilita.
Tretina prepravených cestujúcich sa teda v minulom roku prepravila vo vlakoch, ktoré jazdia na naftu. Naftu, ktorá dražie. Vlaky ju musia tankovať úplne rovanko ako autá. Aj samotným dopravcom v tomto prípade narastajú náklady na pohonné hmoty. Pokiaľ je však cena lístka štátom „zastropovaná“, a dopravca, i keď zriadený štátom, nemôže upraviť sumu, skôr či neskôr sa to niekde musí prejaviť. Vyššie náklady na energiu vytvárajú tlak na financovanie železničnej dopravy. To, či sa tento tlak prejaví v kvalite služby, výkone dopravcu alebo potrebe vyššej kompenzácie zo strany štátu, závisí od nastavenia zmluvného a finančného systému.
Môže 50 % zľava napriek tomu zvýšiť počet cestujúcich?
Samotné zlacnenie cestovného môže byť pre cestujúcich vítanou pomocou, no ešte automaticky neznamená, že viac ľudí opustí svoje autá a presadne do vlakov. Ak má byť opatrenie skutočne dopravnou politikou, a nie iba mesačnou cenovou úľavou, malo by byť sprevádzané dlhodobými krokmi v oblasti frekvencie spojov, cestovných časov, spoľahlivosti, kvality vozidiel a infraštruktúry. Otázkou preto nie je iba to, koľko štát na zľave ušetrí cestujúcim, ale predovšetkým to, aký merateľný dopravný efekt za vynaložené verejné prostriedky dosiahne.
Rozhodujúce preto nebude iba to, koľkí cestujúci vo vlaku počas októbra pribudnú, ale koľkí by vlak využili aj bez cenovej úľavy, resp. koľkí budú vlak využívať aj po návrate ceny na súčasnú sumu.
Železnica potrebuje viac než lacnejšie lístky
Krčahy štátneho rozpočtu však plnia občania zo svojich daní. Opatrenie na zníženie cestovného koniec koncov zaplatia tí istí ľudia, ktorým cestovné zlacnie. Namiesto nekonečných škriepok medzi rôznymi politickými tábormi by v otázke kvalitnej dopravy mala panovať zhoda, vzídená z dôkladných analýz a odborných názorov. V tom žiaľ na Slovensku momentálne zaostávame. Politici však nie sú volení na to, aby sa vzájomne škriepili, bezbreho rozdávali peniaze voličov či hrali lacné politické divadlá. Sú volení na to, aby hľadali riešenia, ktorých víťazom má byť občan Slovenskej republiky. A to platí nie len pre dopravu ale všetky odvetvia našej spoločnosti.
