Z výberu sa stal nábor. Asi tak možno jednou vetou opísať dnešnú „lukratívnosť“ železničiarskeho remesla. Kedysi vážené povolanie sa pre dlhodobý nezáujem štátu o železnicu dostalo na okraj spoločnosti. Aj keď dnes existujú snahy vrátiť tejto profesii niekdajší význam, strata jednej generácie nádejných železničiarov je nenávratná.
Železničiarov by som zjednodušene rozdelil na dva typy. Prvý na železnici pracuje preto, lebo musí. Inú prácu by si možno nevedel nájsť, prípadne je v sektore už tak dlho, že si naň jednoducho zvykol. Druhý typ tvoria ľudia, ktorým pre železnicu bije srdce. Niektorým len natoľko, že ich práca jednoducho baví, iným až tak, že si doma stavajú koľajiská, sledujú železničné novinky a železnica im zaberá prakticky celý život.
Tí sa zväčša delia na rušňárov a dopravákov. Rušňári inklinujú viac k samotným strojom a ich métou je stať sa rušňovodičom. Dopravákov zase láka organizácia dopravy a ich túžbou je stať sa výpravcami.
Obe tieto profesie však v slovenských podmienkach trpia finančným podcenením. Ich zodpovednosť a náročnosť práce zaplatená nie je. „Budeš jednou nohou v base, druhou v hrobe.“ Aj toto som viackrát ako dieťa počul od môjho deda – rušňovodiča. V súvislosti so správou, že rušňovodič, ktorý pri Jablonove nad Turňou prešiel návesť „Stoj“, môže dostať štyri až desať rokov väzenia, toto tvrdenie azda ani netreba viac dokazovať.
Starí páni výpravcovia a rušňovodiči mali na železnici neuveriteľné slovo. Bodaj by nie. Už len to, že sa na tieto pozície niekto vypracoval, si vyžadovalo veľa času. Ešte viac ho bolo treba na samotný kariérny postup. Výpravca rušnej stanice nemohol byť človekom, ktorý mal skúšky iba mesiac. To isté platilo o rušňovodičovi v čele expresu. Prax sa totiž na železnici nahradiť nedá.
Aj keby sa novoprijatý človek snažil akokoľvek, skúsenosť rozhoduje. Niektoré situácie človek jednoducho nezíska z učebnice ani počas niekoľkých mesiacov. Prichádzajú rokmi služby, opakovaním rovnakých aj neobvyklých situácií a tým, že človek postupne spoznáva železnicu v celej jej šírke.
Dostať sa na stanovište rušňa rýchlika preto nebolo samozrejmosťou. Bola to méta, na ktorú sa človek musel vypracovať. Dnes pritom rušňovodiči od osobných dopravcov často odchádzajú k nákladným dopravcom.
Ak z podniku odchádzajú dlhoroční zamestnanci so skúsenosťami, ale aj mladí zamestnanci ihneď po uplynutí finančných záväzkov za výcvik, niečo nie je v poriadku. Žiaľ, toto je čoraz častejšia realita štátnych dopravcov. Príkladom je aj Železničná spoločnosť Slovensko, a. s. Z podniku, v ktorom zamestnanci kedysi zotrvávali dlhé roky, sa postupne stáva firma s vysokou mierou fluktuácie. A netýka sa to iba rušňovodičov, ale aj vlakvedúcich.
Rušňovodiči pritom zväčša ostávajú pracovať ako rušňovodiči, no zmenia zamestnávateľa. Vlakvedúci odchádzajú na iné pozície a mimo sektor. Tu je však potrebné dodať, že práca vlakvedúcich (hov. sprievodcov) je v rámci úsporných opatrení a zavádzania tzv. samoobslužných výpravných systémov (vlak bez vlakvedúceho) pri niektorých druhoch vlakov prakticky odsúdená k zániku. Pri výpravcoch sú najväčšími lákadlami pozície dispečerov v súkromných firmách.
Človek, ktorý nastúpil do pracovného pomeru v roku 1985 či ešte skôr a u jedného zamestnávateľa zostal dodnes, môže v dnešnej uponáhľanej dobe „medzifiremných prestupov“ môže zdať ako utópia. Na železnici je to však stále realita. Aj mnohí železničiari na dôchodku sa stále srdcom cítia železničiarmi.
Človek, ktorý svoju prácu robí s láskou, v nej môže podávať oveľa lepšie výkony ako ten, ktorý si príde do roboty iba ponadávať a práca ho absolútne nebaví. Pri železnici to platí dvojnásobne. Nejde totiž len o to prísť do služby, odrobiť si zmenu a ísť domov. Ide o prácu, pri ktorej skúsenosť, zodpovednosť a vzťah k remeslu často rozhodujú o tom, ako človek zvládne situáciu, ktorú si na papieri nikdy nenacvičí.
Železnica na Slovensku, žiaľ, zažíva od 90. rokov katastrofálny nezáujem zo strany štátu. Každá garnitúra jej problémy posúva ďalej a ďalej. Dnešné fungovanie železnice je do veľkej miery závislé od dobrého „namazania“ tohto stroja v minulosti a od zamestnancov, ktorí vedia, čo majú robiť.
Ak však títo zamestnanci odídu a stroj sa nebude ďalej premazávať, jedného dňa sa jednoducho zadrhne.
