Tak bezmocne stála, na okrajiskaly...uprená na jeden bod...tam dolu, v tme. Bolo to pre ňu jediné vykúpenie,aspoň ona si to myslela. Veď čo iné jej ostáva , keď rodina sa jej otočíchrbtom v ťažkej situácií., priateľ, s ktorým si plánovala budúcnosťju opustil pre inú, pretože ona sa vrajzmenila. V škole prepadávala, často sa prichytila sama v kúte triedya mlčky hľadela na zabávajúcu sa triedu, učitelia jej pohrozovali prepadnutím... všetci ju osočovali.
-To už neexistuje nikto, kto by mavedel pochopiť?!! –prerušil jej krik tiché mlčanie prázdna pod ňou. Závansmútku bol tak silný, až priniesol slané potôčiky na jej tvári. ...
Usmiata, milá, láskavá, zábavná...Dalo by sa celé hodiny rozprávať o jej dobrých vlastnostiach. Taká bolapredtým, malá kôpka šťastia a dobrej nálady- tak ju raz nazval jej priateľa s ním súhlasili všetci ostatní. Vedela rozžiariť všetkých naokolojediným úsmevom, jej smiech znel ako zvonkohra v sladkých tónoch. Bolaobľúbená v rodine, medzi kamarátmi ale i v škole. Učenie bolopre ňu hračkou a popri nej sa stíhala venovať svojim záľubám...
Ale ako je možné, že také obľúbenédievča s budúcnosťou prestretou ružovými lupeňmi zrazu stojí na prahusmrti a chce odísť , navždy...veď konečne bude s ním.
Veľký prevrat v jej životenastal, keď prišla o človeka, ktorého milovala, inak ako svojhopriateľa... Poznala ho od prvej chvíle ako uzrela svetlo sveta...ako prvý juchytil do rúk a vtisol bozk štartujúci jej životnú cestu.
Mamičku nepoznala, ťažký bolestivýpôrod priniesol veľkú stratu. Osud matke nedoprial spoznať svoju dcéru, byť prijej prvých kroch ,vidieť ju rásť a byť jej na blízku, keď jej tvár budezdobiť starosť a smútok.
Bola to veľká strata, ale v deňjej sedemnástych narodenín prišla ďalšia.....
Otec...postavil sa zočí vočiosudu, zotrel smútok a bolesť z tváre a keď uvidel ako samalička na neho usmieva, rozhodol sa bojovať o postarať sa o ňu.
Bol vzorný otec, naučil ju čítaťa písať ešte v škôlke, bola vždy jeho pomocníčkou v domácnostia pravou rukou, keď niečo opravoval a ona mu chcela asistovať. Bezjeho krásnych rozprávok nemala noc svoje čaro. Ak sa zavelilo- ide sa spať-poslušne si umyla zúbky, sadla si na okraj postele a čakala narozprávku...Zvládal s ňou aj nástrahy puberty a pomáhal jej privýbere toho pravého...
Mala ideálne detstvo, teda skoroideálne, lebo život ju pripravil o mamu, ale otec sa jej ju snažilvynahradiť. Bola šťastná, tešila sa zo života a momentálnez prichádzajúcich sedemnástich narodenín.
-28.7.2006 tak tento deň si vychutnámnaplno- rozhodla sa hneď ráno len čo otvorila oči. Otec jej ráno zagratulovala sľúbil, že darček jej dá až večer. Dali si bozk na rozlúčku a otecodišiel do práce...nevedela však, že ten bozk bude posledný...
Deň prežila podľa jej predstáv,s kamarátmi, s priateľom. Večer prišla domov celá natešená a čakala,že otec ju doma prekvapí. Pootočila kľúčom vo dverách a oblial ju studenýpot. Dvere boli zamknuté. No ako sa hovorí, nádej zomiera posledná a taksa utešila, že ju asi otec čaká po tme, tak ako v amerických filmoch.Vošla dnu, rozsvietila, pozrela do všetkých izieb, ale žiadne prekvapenie sanekonalo. Otec nebol doma. Rýchlo vytočila jeho číslo, telefón zvonil, aležiadne „Ahoj zlatko“ . Obvolala všetkých známych, ale bez kladnej odozvy. Niktonevedel kde je. Bolo už neskoro, tak si ustlala v chodbe, keby náhodouprišiel, aby sa mu mohla rýchlo vhodiť do náručia a neskôr mu vynadať akosi to predstavuje ju nechať tak dlho čakať. Nikdy predtým to neurobil. Sľúbilisi, že ak sa jeden z nich zdrží vždy sa ozve, aby sa ten druhý nebál. Senprišiel rýchlejšie ako si myslela, zaspala.
Nad ránom ju prebralo zvonenietelefónu. Rýchlo vyskočila na nohy v nádeji, že otec konečne zavolal. Nohlas v telefóne nepatril jemu. –Slečna, je mi to ľúto, ale váš otec...
-Nieééééé!!!- jej výkrik do tmyopäť prerušilo ticho na opustenom útese. Slzám sa nebránila, stekali samé, bezrozkazu...
Jej životvtedy nabral rýchly spád... drsný a bolestivý... Jej milovaný ocko odišielza mamou a nechal ju na tomto svete samu. Jeho smrť spôsobila pád až naúplne dno.
Najprv juvšetci ľutovali, no po otcovom pohrebe všetci zabudli a prestali jejrozumieť.- Život ide ďalej dievča, schop sa.- týmto slovám nerozumelaa ani nechcela, lebo jej sa život práve zastavil. Ona nemohla tak rýchlozabudnúť. Chcela len jedno, aby jej dali čas...veľa času...ale to niktonechápal. Ako sa hovorí: Kto nezažije, ten nepochopí.
Potrebovala mať niekoho s kým by saporozprávala trebárs aj celý deň. Chcela nájsť niekoho kto ju bude mlčky počúvaťa pomaly zaceľovať jej rany. No nestalo sa tak. Jedine čo našla boloodvrhnutie, studené slová a nechápavé tváre tých, o ktorých simyslela, že sú praví priatelia. Konečne pochopila prečo sa hovorí : V núdzispoznáš priateľa. Bohužiaľ, ona s tých svojich ani jedného pravéhonenašla. Tak sa začala uzatvárať, postupne ostala úplne sama.
Kam má človekísť, ak nenájde niekoho, kto by sa zbytočne nepýtal, pohladil a povedal,že nás chápe a cíti naše trápenie, utrie každú jednu slzu, ktorá savykotúľala von z utrápených očí?
Ona takéhočloveka nenašla a preto viac nechce čakať...stratila aj tu najposlednejšiunádej a jedinú spásu vidí v tme pod ňou...je to pre ňu jediné svetlo.Rozhodla sa skočiť, ísť za svojimi rodičmi,ktorých konečne uvidí a bude s nimi šťastná. Nemala nikoho kto by jupodporil a preto odišla...ticho.. bez rozlúčky.
Je veľmidôležité mať okolo seba ľudí, ktorí nás pochopia a stoja pri nás ajv zlom a tiež je takisto dôležité, aby sme my vedeli pochopiť iných.