reklama

Kultúra žobrania alebo základy marketingu

Pred rokom som pracoval ako novinár v Kambodži. Ako iste viete, táto práca je hlavne o komunikácii medzi ľuďmi, naháňaním informácií, kontaktoch a nesmiernom množstvo skúseností z pozorovania, ktorému sa v tejto krajine skutočne neubránite...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Iste ste sa neraz ocitli v situácií, kedy si to vykračujete po ľubovoľnej pešej zóne ľubovoľného slovenského mesta a pristaví vás „bezduchý“ občan so strhanou tvárou a prosbou o finančnú pomoc. Buď mu dáte drobné, alebo len znechutene odvrátite tvár a vykračujete ďalej. Prečo? Dôvodov je veľa: Aj tak všetko prepije, je otravný, vaša “investícia“ nemá pre vás žiaden pozitívny zmysel, narušil vašu konverzáciu s partnerom a jednoducho vás nezaujíma čo chce, bojíte sa, že keby ste sa nechali dlhšie presviedčať, niečo by ste mu nakoniec predsa len dali, jeho prítomnosť je vám nepríjemná, alebo iba jednoducho máte strach. Verím, že v jednej kategórií sa našiel každý z vás. Ja patrím do tej kategórie, ktorá sa väčšinou odvracia a „houmlesákov“ ignoruje.

S týmto prístupom som sa zrazu ocitol v Phnom Penh, metropole Kambodže. Iste si viete predstaviť, že frekvencia „oslovení“ na ulici vzrástla enormným tempom a najčastejšia veta, o ktorej sa mi prvé dva dni snívalo, bola: „No, thank you“. Zo začiatku sa mi nedalo dobre spať a tak som po nociach hlavne premýšľal. Aj nad touto vetou. Nie, ďakujem... A za čo vlastne? Predsa každá fráza má svoje opodstatnenie. „Nie ďakujem“ zväčša poviete na trhu, kde vám niečo ponúkajú a nie bezdomovcovi, ktorý po vás chce almužnu. Zrazu som si uvedomil, že tí ľudia, ktorí sa pri mne pristavovali, vlastne nič nechceli. Predtým mi to tak neprišlo, pretože zaužívané klišé z Bratislavy kázalo ignoranciu. Povedal som si, že vyskúšam niečo úplne iné...

Vyšiel som ráno do ulíc a prvé stretnutie na seba nenechalo dlho čakať. Zaťal som zuby a priznám sa, bolo mi riade proti srsti dotyčného obratom ruky neodmietnuť. Skutočne však nič nechcel a miesto obligátneho „drobné, prosím“ sa spýtal, odkiaľ som. Odpovedal som. Slovensko nepoznal. Snažil som sa mu priblížiť, kde to vlastne je a ani som sa nezbadal, rečnili sme spolu niečo cez pol hodinu, rozoberajúc pomaly všetky štáty Európy.
Ako som spomínal, pracoval som ako novinár, tému som obrátil na Kambodžu. Možno toho dotyčný nevedel veľa, ale pre mňa to boli podstatné a hlavne nové informácie. Pozval som ho na pivo. Bol rád. Aj ja. Ukázal mi všetko, čo bolo pre mňa dôležité. A stále nič nechcel. Asi po dvoch hodinách sme sa rozišli a na tvári mi svojvoľne naskočil letmý úsmev. Páčilo sa mi, že som práve prekonal sám seba a niekomu zároveň spravil radosť.

Od tohto prvého stretnutia som sa bavil skoro s každým kto sa mi prihovoril, ak som mal samozrejme čas. Raz som sedel v kaviarni na nábreží a prišiel ku mne malý chlapec s novinami, že či nechcem. Bodaj by som nechcel – jedny som kúpil. Keďže vonku lialo ako z krhly, pustil som sa hneď do čítania. Po polhodinke som ich mal zjedené aj s tirážou a chystal som sa na odchod, lenže chlapec sa zastavil znovu: „Už ste ich prečítali?“ Áno – odpovedal som. „A dáte mi ich naspäť?“ Po tejto otázke som zostal zarazený. „Prečo nie?“ podal som mu ich. Mne by už teraz boli zjavne na nič. Bolo mi do smiechu nad očividnou jednoduchosťou chlapčenského rozmýšľania a napriek tomu tak efektívneho recyklovania a „dvojitého, možno trojitého“ zárobku. Spokojný som odkráčal ďalej.

Odvtedy som už nezamietol nikoho, kto sa mi prihovoril, ba naopak, začal som sa prihovárať sám. Skoro nikto po mne nechcel peniaze, i keď „biely turista“ na to priam zvádzal. A keď aj hej, vždy mi bola ponúknutá protislužba v rámci možnosti. Buď ma odviezli na motorke kam som potreboval, niečo za mňa vybavili, preložili mi niečo z khmérčiny, a tak podobne.

Vrátil som sa na Slovensko. Vystúpil na autobusovom nádraží Mlynské Nivy. Zastavila ma Rómka: „Dobrý deň, mladý pane. Ja som biela žena...“ Ostal som bez slova stáť premýšľajúc nad tým, čo práve povedala. „A?“ bolo jediné, čo som zo seba dostal. „Nemohli by ste mi finančne pomôcť?“ „Mohol, ak mi pravdivo vyrozprávate váš príbeh,“ odpovedal som s naučeným záujmom z cudziny. „Ja tvoj príbeh môžem osrať! Z toho sa nenajem!“ nazúrene sa otočila a išla za ďalším. Tak nič. Pochopil som, že som zasa doma a razom mi došlo, prečo som tu doteraz všetkých žobrákov ignoroval. Len stále neviem prísť na to, prečo sa všetci vynaliezaví, tolerantní a pravdovravní ľudia nachádzajú v krajine tretieho sveta...

Martin Mydlár

Martin Mydlár

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista-flákač, ktorý sa už nečuduje ničomu. Ale občas ma niečo prekvapí. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťŠkola fotografieUdalosti

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu