Ležím na lehátku a sŕkam ľadový jahodový nápoj. Po chvíli skočím do bazéna. Vyjdem z neho osviežená, opriem sa o zábradlie lode a pohľadom skĺznem po 19-tich poschodiach podo mnou. Lesklé monštrum sa po mori zakráda nebadane ako zlodej, ktorý vám chce ukradnúť dušu.
Čašník je okamžite k dispozícii, tobogany fungujú bez čakania a vírivky sú voľné. Rekreujem sa tu plnými dúškami, ale len jeden, jediný deň. Dnes kotvíme v Barcelone. Práve tu sa menia najpočetnejšie turnusy, väčšina pasažierov vystúpi, zatiaľ čo noví ešte nenastúpili. Konečne sa tu dá dýchať.
Bezoblačné dni striedajú večery plné hviezd. Vlny narážajú o trup lode a ich biela pena svieti v tme. Hlboko do seba vdýchnem nočnú vôňu mora. Neviem kde teraz sme, ale na tom nezáleží, ženieme sa stále vpred.
Chcem si objednať drink, ale v rade pred barom stojí sedemnásť ľudí a za pultom je len jeden človek. Presuniem sa do priestrannej kaviarne so živou hudbou. Keď ma po tridsiatich minútach nikto neobslúži, pohnem sa ďalej, ešteže je kam. Prechádzam cez rušné kasíno, preplnené obchody a podnik s retro hudbou a tancom. Ďalší ohučaní barmani bez šance na akýkoľvek očný kontakt. Tak ako ja, v tejto chvíli ani oni nevedia, kde je sever. Schádzam po trblietavom schodisku, míňam divadlo, wellness centrum a hracie automaty. Jediným zástupcom takmer dvetisícčlenného personálu, ktorý o mňa javí záujem, je fotograf. Že či sa nepostavím chrbtom k diamantovým schodom, budem mať pamiatku na túto nezabudnuteľnú noc. Keď pochopí, že zo mňa žiadny kšeft nebude, zvrtne sa a hľadá nových klientov. Má si z čoho vyberať. Rozvetvené talianske rodiny, zamilované španielske páry, nemeckí dôchodcovia, francúzske mamičky, anglickí tínedžeri. Okrem našej početnej partie som stretla iba jedného Slováka. Kotvili sme vtedy v prekrásnom Janove, vynoril sa oblečený v drese s dvojkrížom na hrudi. Bol plný očakávania a nádeje. Chystal sa do športového baru, pozerať hokejový zápas našich proti Švédom.
„Myslíš, že to tam búdu vysielať?“
„Tak určite!“ zvolal nadšene. „Veď sú to majstrovstvá sveta!“
Odvtedy som ho nevidela.
Som tu najmä kvôli Emme, mojej krstnej dcére, prváčke so štrbavým úsmevom. Zdieľam s ňou kajutu. Jej tvárička je ako kniha, dá sa z nej prečítať všetko. Čítam ju celú plavbu a opakovane sa ponáram do jej rozžiareného pohľadu. Obe v našej kajute s balkónom rady trávime čas. Je priestranná, čistá a odhlučnená. Všade sú fixky, pukačky a detské kufríky s rúžmi a lakmi. Nášmu upratovačovi, Sanjovi z Indie, nechávam ráno prepitné a Emma mu kreslí obrázky. Sanja má takú Emmu doma, nevidel ju štyri mesiace a štyri mesiace ju ešte neuvidí. Pri slovíčku „Slovakia“ sa zhovievavo usmeje, nemá šajnu o tom, kde to vlastne žijeme.
„Madam, na lodi sa momentálne plaví päťtisíc turistov, kapacita je ale šesťtisíc dovolenkárov,“ prezradí mi.
Ráno vstupujem do jedálne a už viem, ako sa cítil Ježiš, keď vošiel do chrámu a našiel tam hlučných obchodníkov. Aj ja mám chuť poprevracať stoly a vyhnať všetkých von. Nepočujem vlastného slova. Na zem padajú tácky i príbory. Strkajú do mňa starci aj deti. Omylom stúpim na lievance a vrazím do čašníka. Všade sú dlhé rady, ale najdlhší rad je na kávu. Tak na päťdesiat minút. Nemám nervy zo železa, preto nemám kávu. Emma nevie, čo má raňajkovať, je tu príliš veľký výber jedál. Napokon si na tanier naloží kôpku teplej ryže a párok.
„Z celej ponuky si si vybrala práve toto?“
Rozpačito pokrčí plecami. Za chrbtom sa mi rozreve batoľa, pod nohy sa mi zakotúľa jablko. Babylon okolo mňa pulzuje, rámus silnie a trhá mi hlavu na franforce. Čo ak naozaj vybuchnem? Môj pohľad upúta pokojná britská rodina. On v ležérnom saku, ona v chutných šatách, dvaja synovia ako z katalógu. Všetko na nich je dokonalé. Najmä tá pomalosť. Jedia nenáhlivo s vystretými chrbtami. Nerozprávajú sa, občas sa na seba usmejú. Hurhaj si nevšímajú. Nech sa deje, čo sa deje, držia si svoju úroveň. Ale dokedy?
„Mona, ty v kuse len o tej káve,“ vyčíta mi Emma, keď opúšťame tú príšernú jedáleň.
No ale skúste toto dať bez kávy.
Modrá farba pohltí moje dni. More je všade, kam sa pozriem. Väčšinou nemám signál a keď už aj naskočí, telefón je vybitý. Je oslobodzujúce žiť bez mobilu, zažívam to prvýkrát. Večer sa koná white party. Koncerty sú po celej lodi. Vysvietenými chodbami prúdia masy ľudí v bielych šatách. S Emmou zdrháme do kajuty a na snehobielych perinách si rozložíme detskú manikúru a tetovačky. Toto je naša white party.
O siedmej ráno som už v posilňovni. Nekonečný rad bežeckých pásov je obsadený, všetkých vytrvalcov akoby jedna mater mala. Bežia so slúchadlami na ušiach rovnakým dynamickým tempom. Aj ostatné stroje sú vyťažené a činky sú rozobraté. Vezmem si poslednú voľnú karimatku a hľadám, kam ju položiť. Kúsok miesta si predsa len nájdem. Avšak do nabitého fitka už viac nevkročím. Namiesto gymu si doprajem gin.
A naozaj, o druhej ráno mi už drinky samé skáču do ruky. Dá sa dostať k baru a dokonca je možné si aj objednať. Keď vám z alkoholu a tancovania vytrávi, nech sa páči, jedáleň je, hoci s obmedzeným výberom, otvorená. Táckáreň o pol tretej v noci vyzerá tak, ako by som si ju predstavovala pri raňajkách. Ľudí je tu primerane a rady pri okienkach s jedlom sú znesiteľné. Ale čo mám žiť v noci a jesť len hranolky a burgre, aby som to tu vydržala?
Zachraňujú ma pláže, ale vystúpiť z lode trvá celú večnosť. Treba si odkrútiť dvojhodinovú frontu a prejsť kontrolami ako na letisku. Vonku si nás už preberá početný pozemný personál, ktorý koordinuje obrovský logistický kolos. Polícia riadi dopravu, na obrích parkoviskách čaká stovka taxíkov a množstvo turistických autobusov.
Nasúkame sa do Rozáriovho veľkého taxíka a ten už vie, čo má robiť. Sicílčan telom aj dušou ignoruje značky a trúbi hlava-nehlava. Z miery ho nevyvedú ani pomaranče rozkotúľané po ceste z neďalekého stánku. Na balkónoch sa trepoce bielizeň, sušia ju motorové výpary uviaznuté v rozpálenom vzduchu. Rozário nás odvezie na pláž plnú chalúh, ale dôležité je, že je zabudnutá. Nachádza sa tu len stánok s pizzou a so zmrzlinou. Dám si hneď tri kávy, lebo na lodi sa k nej nedostanem a opakovane sa ponáram do mora. Cítim sa v ňom natoľko voľná, že ma z vody musia ťahať troma pármi volov.
Ibiza môj pôžitok z mora znásobí. Nájdeme skrytú pláž s bielym pieskom, tyrkysovou vodou a dychberúcimi skalnými útesmi. Neviem sa tohto miesta nabažiť, ale nepohrdnem ani mestskou plážou v Marseille. Francúzky sem dofrčali na bicykloch a Francúzi si odskočili na obednú pauzu. Na uterákoch majú otvorené laptopy. Zoom hovory sa tu miešajú so štebotom detí. Z mora vidím katedrálu, pevnosť aj víťazný oblúk Porte d’Aix.
Posledný deň na lodi. Paluba natrieskaná do prasknutia. Neušlo sa mi lehátko, do bazénov sa už nezmestím a na drink môžem zabudnúť. Ležím na uteráku a prekračujú ma kadejaké chodidlá. Pred očami sa mi mihajú vykrivené palce, narazené malíčky aj popraskané päty. Stále rozmýšľam, kde by sa zmestila tá tisícka. Pribehne ku mne Emma a ťahá ma k vodotryksom do vodného sveta. Ochotne ju nasledujem. Má tú moc šmahom ruky utíšiť vreskot a celú loď ako pokrčený papierik schovať do vrecka. Všetko prekryje jej neprekonateľný bezzubý úsmev.
