reklama

Afganka Slovákom: Neviete, čo máte

Moderovala som diskusiu o ženských právach. Hosťom besedy bola aj Marzia z Afganistanu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

„Dámy a páni, budete počuť vety, ktoré sa nepočúvajú ľahko,“ privítala som divákov a hneď na začiatku sa potvrdilo, že som mala pravdu.
Požiadala som Marziu, aby nám povedala o tom, ako sa ocitla na Slovensku a prečo sa už do svojej krajiny nevrátila.
„Narodila som sa v roku 2001, obdobie vlády Talibanu som poznala iba z rozprávania mojich blízkych a neverila som, že sa tento režim ešte niekedy dostane k moci. Keď sa tak stalo, bola som práve na študijnom pobyte v Bratislave a mama s otcom mi odkázali, aby som sa nevracala späť. Neviem, kedy sa vrátim domov,“ zlomil sa jej hlas, nadýchla sa a pokračovala: „Rodičia museli rozbiť gitaru, ktorú som mala v izbe, lebo mať doma hudobný nástroj je zakázané. Taliban vykonáva domové prehliadky a kontroluje to.“
Jej slovenčina bola obdivuhodná.
„Tu je to ako sen,“ tvrdila. „Dievčatá vysedávajú v kaviarňach a každý sa slobodne vyjadruje. Moje afganské kamarátky boli nútené opustiť vysoké školy. Keď som im volala a pýtala sa ich, čo teraz robia, odvetili: Nič, sedíme doma a čakáme, čo bude.“
Viaceré z nich vraj praktizujú samoštúdium. Zdokonaľujú sa v angličtine, alebo sa venujú umeniu. Marzia sa rozhovorila aj o tom, ako ženy prestali nielen študovať, ale aj pracovať. Zo štátnej správy boli prepustené okamžite a následne ich vyhodili aj z ostatných sektorov. Ale nedá sa byť stále len doma, zástupkyne nežnejšieho pohlavia chodia aspoň do obchodu. Vonku musia byť schované pod burkou, tá im zakrýva každý centimeter tela, vrátane tváre. Na svet sa pozerajú cez úzky pás sieťky. Ani si poriadne nevidia pod nohy, keď kráčajú, pretože háčkované mriežky prepúšťajú len úlomky svetla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po diskusii nasledoval raut. Na stole bolo občerstvenie a nápoje všetkého druhu, všade boli kytice kvetov a z reproduktorov znela hudba. Rozhliadla som sa okolo seba. Vrava bola v plnom prúde, skupinka dievčat, postávajúca pri chlebíčkoch vybuchla do smiechu. Cítila som vďačnosť za to, že žijem v rovnoprávnej krajine. 

Po chvíli sme s Marziou prešli do chodby, ďalej od hluku. Zdôverila sa mi, že by raz chcela napísať knihu.
„Keď neviem, čo ďalej, píšem si denník. Tam si zhromažďujem všetko svoje zúfalstvo, ale aj radosť a postrehy zo života na Slovensku. Hovorila som si, že raz by som tie zápisky mohla spracovať a publikovať, čo si o tom myslíš? Ale cítim, že ešte je skoro, musí to vo mne všetko dozrieť. Prepáč mi,“ náhle sa zvrtla, lebo zbadala známych, ktorí boli na odchode a chcela ich pozdraviť.  
Dívala som sa za ňou a spomenula som si na to, ako mi deň predtým opisovala jej bezstarostné detstvo a krásne tradície Afganistanu. Ona a mnoho iných dievčat musí v sebe denne hľadať vieru v lepšiu budúcnosť. Hovorila som si, toto sú tie silné ženy. Zahalené, ale odhodlané rozprávať. Budem tvoja prvá čitateľka, Marzia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 278x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu