„Ty čítaš?“
Začujem nad hlavou.
„Nie, ja sa na knihy už neviem sústrediť.“
Sedím v trolejbuse a nad mojím sedadlom stoja dve ženy. Hovoria o knihách, lebo mám práve v rukách jednu otvorenú? Keby sa sklonili, aj by z nej vedeli čítať. Je to príbeh talianskej matky, ktorá vychováva dieťa s ťažkým postihnutím. Jej dcéra má štrnásť rokov, doteraz s ňou neprehovorila. Zabrať jej nedávajú len sociálne úrady a množstvo diagnóz ratolesti, ale aj vlastné telo. Diagnostikujú jej rakovinu. Musí nosiť korzet, chodiť na chemoterapie a v žiadnom prípade dcéru nedvíhať. To je pre ňu najnáročnejšie. Nemôcť sa starať o svoje dieťa. Rozpadnutá zvonka i zvnútra, nevie čo si počať. Nad ránom si sadne za kuchynský stôl, dcéra ešte spí, otvorí si knihu a číta. Číta, aby nezošalela.
Za oknom trolejbusu nesvieti slnko, no i tak mám na očiach slnečné okuliare. Zakrývam nimi uslzené oči, lebo nad touto novelou sa mi chce neustále plakať a zároveň ju neviem pustiť z rúk.
„Ani ja sa už neviem sústrediť na knižky, človek celý deň lúska tie internety,“ pokračuje debata nad mojou hlavou. „A nemám ani čas.“
„Ja knihu čítam už len vtedy, keď idem na dlhšiu dovolenku, ale to sa pri dnešnom uťahovaní opaskov tak skoro nestane.“
Nasleduje krátky smiech a rozhovor sa zvrtne k vareniu. Dialóg tých dvoch žien ma rozruší. Knihu zavriem, premýšľam nad tým, čo povedali. Zarazí ma, s akým pokojom a ľahostajnosťou priznávajú, že nečítajú. Zdá sa, že strata vlastnej pozornosti ich netrápi a nehodlajú s tým nič robiť. Prijali to ako skutočnosť, ktorú nejde zmeniť. Ako keď ja skonštatujem, že vonku prituhlo a popadalo lístie. Holý fakt, tak to jednoducho je.
Predo mnou sa uvoľnia sedadlá, obe pasažierky si na ne sadnú a ja si ich môžem lepšie prezrieť. Ženy, ktoré odstrčili knihy nabok. Vyzerajú, že čochvíľa budú mať tridsať. Pekné tváre, upravené vlasy, žiadne igelitky, iba vkusné kabelky. Asi idú z práce. Asi nejaký korporát. Ja viem, človek toho za deň prečíta až až. E-maily, titulky článkov, príspevky na sociálnych sieťach, správy v telefóne. Nič z toho však nenahradí beletriu. Kniha je liekom na rýchlu dobu. Ukotví ma, upokojí, zregeneruje. Nebojím sa hrubých románov, mám strach z toho, že život mi pretečie medzi prstami scrollovaním displeja.
Cestujúce predo mnou mám chuť osloviť, ale nenaberiem odvahu. Chcela by som im povedať, že vďaka knihám žijem mnoho iných životov. Len za posledný mesiac som sa vymanila z toxického vzťahu. Môj nemecký priateľ ma rozložil na súčiastky a bolo takmer nemožné od neho odísť. V Rio de Janeiro som začala šiť krásne šaty. Susedky mi ich závideli, hoci pre manžela som bola stále neviditeľná. Nasťahovala som sa do starého domu pri severnom mori, veľa som sa bicyklovala a dni mi plynuli neuveriteľne pomaly. Začala som sa stretávať s mužom, ktorý má farmu so stovkami ošípaných. V penzióne na Slovensku som absolvovala veľkú rodinnú oslavu. Ja i hostia sme sa celý večer napchávali zemiakovým šalátom, rezňami, pagáčmi a tortou v tvare Harley Davidson, len aby neprišla reč na politiku či nostalgické spomínanie na komunistický režim.
Skorotridsiatničky sa postavia a z hromadného prostriedku vystúpia. Mieria späť do svojich životov bez kníh. Už sa nedozvedia, že literatúra mi neotvára iba nové svety, ale i srdce. Vďaka nej sa na Rómov, homosexuálov a bezdomovcov nepozerám len ako na Rómov, homosexuálov a bezdomovcov. Vidím mužov, ktorí bývajú v osade na kraji lesa, no i tak majú pocit, že sa dusia. Vidím mužov, na ktorých sa spolužiaci v ôsmej triede krásne usmiali a oni odvtedy nevedia, čo s tým. Do kože si zapichujú špendlíky, aby uvoľnili napätie medzi ich vnútorným a vonkajším svetom. Ruky, predlaktia a stehná majú pokryté drobnými ranami a jazvami. Vidím mužov prebúdzajúcich sa v parkoch, dolámaných, so zvyškami alkoholu v tele. Aby zabudli, že musia prekonať chlad a ďalší deň, obzerajú sa po nejakom víne. Míňajú ľudí trúsiacich sa do polikliniky s lekárskymi správami pod pazuchou a bábätká plačúce v kočíkoch. Otroci bežného rána zaplnia chodníky, bľabocú do mobilov a pletú sa im do cesty. Muži z parkov si znechutene odpľujú a zúženými očami skenujú okolie. Školáci, starci, špaky, smeti, psie exkrementy, kde je dáka fľaša, kurva.
Obraciam sa na vás, skorotridsiatničky z trolejbusu číslo 72, dajte šancu dlhým textom. Venujte im pozornosť a trénujte si sústredenosť. Veď knihy, to nie sú len desiatky popísaných strán, ale aj hlboké zážitky.
