Zúčastnila som sa neveselej konferencie o knižnom trhu. Prevládal názor, že keď to takto pôjde ďalej, o dvadsať rokov nebude o čom na fórach debatovať. V roku 2024 prečítal priemerný Slovák štyri knihy ročne. V roku 2025 už len tri. Vyrastá nám tu generácia takzvaných nových analfabetov. Pätnásťročné deti, ktoré nerozumejú zložitým vetám.
Počas leta som si všimla zaujímavý úkaz. Cestou z práce som kráčala pomedzi paneláky s dokorán otvorenými oknami, vďačná za mierny vánok. Ticho letného podvečera kde-tu preťal rev tínedžera. Tušila som, o čo ide. Každý z nich bol zavretý vo svojej izbe, pohltený počítačovou hrou.
Moje tínedžerské letá boli iné, hoci som tiež bola zavretá v izbe. Stála som na balkóne a sledovala, ako sa moje priateľky z ulice vybrali na kúpalisko. Nemala som odvahu ísť s nimi. Mohli za to tučné biele stehná, ktoré sa mi dotýkali zábradlia. Zostala som doma a bolo mi mizerne. Predstavovala som si, ako kamarátky skáču do bazéna, chichocú sa a žijú naplno. Zavrela som sa do izby a siahla po knihe. Upokojovalo ma, že knižní hrdinovia sa trápili viac ako ja. Ešteže neboli mobily. Ak by som vtedy scrollovala po sociálnych sieťach, videla by som samé dokonalé životy a bolo by mi ešte horšie.
Knižnicu som v tom období navštevovala často. Už z diaľky som vedela, že sa nedostanem dnu, lebo knihovníčka nemala pred vchodom opretý bicykel. Čakávala som ju na lavičke pred dverami s ceduľou „Prídem o chvíľu“. Ona zatiaľ pendlovala medzi poštou, mäsiarstvom, drogériou a zelovocom. Igelitku s prečítanými knihami som mala pri nohách, nevedela som čo s rukami. Položila som si ich do lona a čumela do blba. Predlhé tínedžerské minúty. Ani mi nenapadlo vrátiť sa domov. Vcucli ma príbehy a chcela som ich objavovať čoraz viac. Knihovníčka sa vrátila, tlačiac vedľa seba bicykel obložený nákupom. Nevrlo sa na mňa pozrela, čitatelia ju otravovali. Ruky mala plné tašiek, ktoré ju ťahali raz doprava, raz doľava, no i tak sa jej podarilo trafiť kľúčom do zámky a odomknúť. Vstúpila som do veľkej nevyvetranej miestnosti. Od podlahy až po strop vyloženej knihami. Police plné búrlivých osudov. Postavila som sa pred ne a kým som si ich obzerala, vzduch nasiakol vôňou parízera.
Nedávno som videla film „Prisahám, že za to nemôžem.“ Hlavný hrdina, pätnásťročný John, trpel Tourettovým syndrómom. Prejavoval sa uňho nekontrolovateľnými výkrikmi. Knižnice a študovne boli pre neho tabu. V tom čase sa o jeho chorobe nevedelo takmer nič. Až oveľa neskôr, keď mu lekári stanovili diagnózu a zmiernili príznaky, sa opovážil ísť aj na miesta, ktorým sa predtým vyhýbal. Snímka mala veľa silných momentov, ale scéna z knižnice ma dojala najviac. Konečne mohol vstúpiť dnu. Hoci bol už dospelý, mal pohľad tínedžera. Pripomenul mi seba. To som bola ja, tá pätnásťročná s rozšírenými očami, šacujúc chrbty kníh v miestnosti naplnenej vôňou parízera.
Ja nových analfabetov v mojom okolí nevidím. Naopak. Koordinujem literárnu Cenu René, chodím s autormi na stredné školy po celej krajine, kde s mladými ľuďmi diskutujeme o knihách. Zástupcovia škôl potom pricestujú do Bratislavy na veľkú argumentačnú diskusiu, kde rozhodnú o laureátke či laureátovi súťaže. Sedím medzi nimi a neverím vlastným ušiam. Tínedžeri si berú slovo, odôvodňujú svoj názor, rozoberajú psychológiu hrdinov, chvália autorov pre zápletku, plastickosť postáv alebo im vyčítajú explicitnosť. Prízvuky sa miešajú, argumenty sa vyvracajú, literatúra je v centre pozornosti. Pohľad sa mi stretne s produkčným. Sme zohratí, vie presne, na čo myslím.
„Pokoj, Moni. Si v bubline, toto nie je realita Slovenska.“
Spomeniem si na smutné štatistiky o čítaní i na vyrastajúcu generáciu nových analfabetov. Možno má pravdu. No i tak si tento moment nedám vziať. Započúvam sa do ich polemiky, nechám sa unášať ich rozborom diela. A za tým všetkým, v rohoch miestnosti, stoja oni. Pedagógovia.
