Vždy, keď sa mi na displeji objaví neznáme číslo, zdvihnem to. Čo ak mi volá organizátor literárneho festivalu a chce mi ponúknuť moderovanie knižnej besedy? Nie. Volá ďalší podvodník, ktorý mi s čudným prízvukom krkolomne vysvetľuje, že mám vážny problém a musím konať.
Jozef Fekete, interný kontrolór Tatra banky. Kolegovia o ňom nevedia, darmo budem po ňom pátrať. Pracuje v diskrétnom režime, lebo prichádza do kontaktu s citlivými dátami. Je veľmi dôležité, aby som mu poskytla údaje platobnej karty, na základe ktorých bude môcť nahodiť chýbajúce bezpečnostné parametre.
Marek Klimáček, špecialista z Investments group. Z utajeného čísla volá preto, lebo je z medzinárodnej spoločnosti. Slovenské sídlo majú na Gorkého 4. Tvrdí, že moje investičné fondy sú prečerpané a potrebuje to urgentne prenastaviť.
Viktor Bujna, finančný expert. Informuje ma, že na mojej platobnej karte práve prebiehajú podozrivé operácie v Mexiku. Je extrémne dôležité ju okamžite zablokovať. Hučí do mňa, že je to súrne. Už nevládzem. Vyťahujem maďarskú kartu.
„Nem értem. Ne beszéljen velem szlovákul, csak magyarul. Halló? Ki van ott?“
„Nerobte sa, viem, že hovoríte po slovensky.“
A potom mi zavolá Samuel Bartalos.
„Nájdite si slušnú prácu a neotravujte ľudí.“
„Pani, ja nie som podvodník!“
„Čo odo mňa chcete?“
„Ide o váš účet, je v ohrození.“
„Ani to meno, ktorým ste sa predstavili, nemôže byť vaše. Odkiaľ pochádzate? Vy nie ste Slovák.“
„Vám vadí, že nie som Slovák?“ rozkričí sa. „Tak vy ste neonacistka a rasistka!“
„A vy ste klamár!“ vyletí zo mňa.
Naša známa stratila pri takomto telefonáte rozum. Presviedčali ju, že jej syn je v nebezpečí. Prišlo jej nevoľno a opantal ju strach. Nerozmýšľala, konala v tranze. Šla do banky, vytiahla tritisíc eur a zavolala si taxík, ktorý ju odviezol na druhý koniec Bratislavy. Nástojčivý hlas v telefóne ju celý čas navigoval. Ešte ani vtedy jej to nedošlo, keď peniaze v obálke mala položiť do trávy pri smetnom koši na akomsi sídlisku. Položila. S telefónom na uchu.
Z tohto podvodu sa dlho spamätávala. V žalúdku sa jej vytvorili vredy a čelila nemalým psychickým problémom.
Samuel Bartalos mi neschádza z mysle. Nepočula som obvinenie z rasizmu, ale zúfalstvo vykoreneného človeka. Niečo, čo som ja, biela žena z Európskej únie, nikdy nezažila. Kto sú títo ľudia? Žijú v tejto krajine? Volajú z kancelárie, či z pivnice? Kto ich učí slovenčinu a kto ich školí? A čo robia, keď netelefonujú? Čo cíti Samuel Bartalos, keď sa zohne a z trávy pri smetnom koši vytiahne obálku s celoživotnými úsporami vystrašenej dôchodkyne? Satisfakciu za svoj ukrivdený život?
Nepamätám si, kedy som naposledy videla slovenského taxikára. V poslednom čase ma vozia Kazaši, Uzbekovia, Azerbajdžanci, Bangladéžci či Indovia. Pozerám na taxikára s exotickým, nezvyčajným menom. Keď nejazdí, možno telefonuje. Čo ak je to Samuel Bartalos?
„Čo robíte vo voľnom čase?“
Moju otázku si vysvetlí nesprávne. Zadíva sa na mňa a mierne sa mu zdvihnú kútiky úst:
„Vy? Ja? Víno?“
Musím končiť. Volá mi neznáme číslo. Možno ponuka na moderovačku.
