Luník IX. Myslela som si, že som naň pripravená, ale nebola som.

Písmo: A- | A+

Na tom smutnom sídlisku, kam okrem pápeža nik nechce ísť, som pred rokmi strávila niekoľko dní. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala.

„Pani, ako mám vyžiť z dvesto eur?“ spýtal sa ma na ulici bradatý muž a za jeho chrbtom vykuklo osem hláv. 
Jeho polonahí potomkovia si ma zvedavo obzerali. Zhŕkli sa okolo mňa a keď som vykročila, pridali sa ku mne. Niektorí z nich držali na rukách svojich mladších súrodencov.
Obklopovali ma paneláky s vybitými oknami, cez ktoré som videla priamo do izieb. Na balkónoch viseli koberce a všade dunela hudba. Ulicami prúdili davy. Dievčatá skákali gumu, chlapci skákali do kontajnerov a krásne Rómky, ovešané igelitkami, si ladne vykračovali. Akoby sa prechádzali po prehliadkovom móle a nie po rozbitej ceste. 
Zastala som pred jedným z panelákov, nevedela som si predstaviť, že v ňom bývajú ľudia. Jeho strašidelnosť znásobovali obhorené steny.
„Toto je najhorší panelák na Luníku IX,“ oznámil miestny kňaz, ktorý mňa a mojich spolužiakov z mediálneho kurzu sprevádzal.
Schodisko bolo tmavé a na každom poschodí sa v kútoch krčili chlapi opojení omamnými látkami. Nazreli sme do niekoľkých bytov a vypočuli si niekoľko príbehov. Ľuďom, ktorí tam bývali, odstavili kvôli neuhradeným platbám vodu. Hoci boli všetky byty v dezolátnom stave, najväčší strach mali z toho, že o ne prídu. 

Prespávali sme v komunitnom centre saleziánov dona Bosca, ktoré sa nachádzalo priamo na sídlisku. Na tvrdej zemi s gumovou podlahou som si rozložila spacák a zabalila sa doň. Ale nemohla som zaspať. Moja hlava nestíhala spracovať toľko vnemov. Na sídlisku som zažila svadbu, zásah polície, aj svätú omšu. Pred očami sa mi mihali obrazy malých chlapcov, ktorí mali jednu dlaň priloženú k nosu a tú druhú vystierali ku mne. Žobrali a fetovali zároveň. Keď sú nafetovaní, vraj necítia hlad. 

Ráno som prekročila spolužiakov spiacich na karimatkách a postavila sa k oknu. Národ neplatičov nespal. Deti, muži a ženy kráčali neúnavne vpred, akoby sa kamsi ponáhľali. Skľučujúce výjavy, ktoré ich obklopovali a pôsobili ako strašidelné kulisy, si už ani nevšímali.

S miestnym kňazom sme navštívili aj osadu Mašličkovo. Nachádza sa iba kúsok od sídliska a tiahne sa pozdĺž lesa. Ľudia, ktorí sa nemali kam podieť, keď im zbúrali panelák, sa pobrali sem a z dreva si postavili chatrče. Nakukla som do jednej z nich. Na zemi bol matrac a na ňom tvrdo spala stará žena. V izbe sa nachádzalo množstvo sošiek panny Márie a po dlážke sa plazilo nemluvňa.

Pred ďalšou chatrčou som sa dala do reči s dvoma navlas rovnakými sestrami. Boli ovešané deťmi a prsia mali vyťahané od neustáleho dojčenia.
„Stalo sa to rovno tu, vidíte? Na tomto mieste,“ ukazovala pred seba jedna z nich.
Rozprávali mi príbeh hodný sfilmovania. Skákali si do reči, nechceli vynechať jediný detail tej nevšednej noci.
„Viete čo to bolo? Nikdy na to nezabudneme!“ zvolala jedna.
„Aj v televízii to ukazovali!“ zvolala druhá. 
So záujmom som ich počúvala, ale ich rozprávanie bolo prerušované krikom ratolestí, ktoré im nedali pokoja.

Keď som sa vrátila domov, nedokázala som sa na nič sústrediť. Stále som mala pred očami rozbité okná, vytrhnuté dvere a ľudí prehrabávajúcich sa v odpadkoch. Neutíchajúci zvuk zdevastovaného sídliska mi dunel v ušiach. Premýšľala som aj nad príbehom, ktorý mi rozprávali navlas rovnaké sestry. Ten príbeh ma mátal v hlave veľmi dlho. Napokon som sa rozhodla, že sa ním inšpirujem a na základe sestrami prerozprávanej udalosti a dohľadaných faktov som ho spracovala. Písanie mi čiastočne pomohlo vyrovnať sa s tým, čo som tam videla. Pretože aj na takom mieste ako je Luník IX sa môže odohrať niečo krásne a nesmrteľné. Svoju prvú knihu som nazvala Sídlisko.

Obrázok blogu
Skryť Zatvoriť reklamu