V priliehavom outfite si nám ukazovala cviky a ja som sa mimovoľne obzrela ponad plece, či tam nie sú kamery. Vyzerala si dokonale, akoby si natáčala reklamný spot pre Nike. Pri dynamickej hudbe si nás nenútene pozývala do svojho sveta. Zároveň si nám nič nedarovala. Už v januári si nás počas nekonečne sa opakujúcej série cvikov hecovala, že sa blíži leto a chceme mať predsa pekné zadky. Ani som sa nedokázala usmiať, mala som čo robiť, aby som sa udržala pokope.
„Poďme!“ kričala si. „Až do vyčerpania svalu!“
Pot zo mňa tiekol prúdom, vlasy som mala rozcuchané a červeň mi zalievala tvár i krk. Švihadlo, činka, bosu, nevedela som, čo skôr.
Ty si v pohybe našla zmysel. Venovala si sa mu celý život, kým my sme si z diárov odtrhli nanajvýš dve hodiny týždenne. Prichádzali sme cvičiť vždy podvečer s nákladom nevydarených dní. Ty si nás už očakávala, pripravená s veľkým úsmevom a ešte väčším skleneným pohárom vody. Bola si fitneskou telom aj dušou.
A potom prišla tá nešťastná diagnóza.
Už len vysloviť vetu „Mám rakovinu“ sama pred sebou musí byť nesmierne náročné. Nieto ju ešte oznámiť celej skupine v preplnenom fitnes centre. Nasadili ti biologickú liečbu. Zdalo sa, že lieky ti neuberajú na sile. Pravidelne si cvičila, organizovala nábory, aj športové víkendy. Všetko si vopred konzultovala s onkologičkou.
„Keď vládzete...“ odvetila ti zakaždým.
A ty si vládala.
Jedného dňa si sa pochválila prenádhernou kyticou od Maroša Molnára. Tvoji blízki ti pripravili prekvapenie a zorganizovali stretnutie s tvojím obľúbeným trénerom.
„Dohoda s Marošom je jasná. Príde na náš tréning,“ oznámila si veselo.
Smiali sme sa a povzbudzovali sa k lepším výkonom. Príde Molnár! Musíme naberať kondičku, aby sme pred ním boli menej mokrí, menej strapatí a menej zadýchaní. Po každom tréningu sme si zatlieskali. Po tomto tréningu sme tlieskali výnimočne dlho.
WhatsAppovú skupinu si založila už dávnejšie. Bola plná fotiek, videí, aj vtipných konverzácií. Každý utorok a štvrtok nám v nej od teba cinkla správa: „S kým sa dnes vidím?“ Mesiace ubiehali rýchlo. Niekedy som sa ani nestihla opýtať, ako sa máš. Po tréningu som ti len kývla a ponáhľala sa preč.
„Došlo k progresii ochorenia, z biologickej liečby prechádzam na chemoterapiu.“
Čo všetko sa muselo udiať v tvojej hlave, kým si sa pred nás postavila s touto vetou?
V lete sme zvykli cvičiť u teba v záhrade. Len pár krokov od domu máš cintorín, kde som si zvykla sadnúť na lavičku, keď som prišla skôr. Ticho v ňom ma upokojovalo. Niekoľko minút pred šiestou som sa postavila a zamierila k tebe. Kruhové tréningy na dvore mali svoje čaro. Vymýšľala si cviky aj na trampolíne a ja som sa potom zadýchaná zvalila do trávy. Teplý podvečer a nebo nado mnou. Nebolo mi treba viac, radosť z cvičenia si na mňa preniesla už dávno. Práve tam som ťa prvýkrát videla bez vlasov.
„Viete, ako ma to pichá, keď mám hlavu položenú na vankúši?“ spýtala si sa bez ostychu.
Na jeseň sme sa presunuli späť do fitka.
„Čo hovoríte na túto?“ privítala si nás na hodine. „12 eur, no nekúp to!“
Prstom si ukazovala na svoju hlavu. Trónila ti na nej hustá záplava vlasov.
„Ale asi to zaberá,“ pokračovala si dobre naladená. „Oslovil ma jeden týpek, či s ním nejdem na pivo.“
Lenže potom ti všetky parochne začali byť veľké.
Plakať som ťa videla iba raz. Opýtala som sa, ako sa máš. Otázku, ktorú som ti často zabúdala klásť.
„Niekedy je to ťažké,“ sedela si v šatni a slzy sa ti tisli do očí.
Spýtala som sa ťa, čo ti vtedy pomáha.
„Vtedy mi nepomáha nič,“ vravela si, zadržiavajúc vzlyk. „Len ležím a čakám, kedy bolesť pominie.“
Vyfúkla si si nos do vreckovky. Nastalo ťaživé ticho. Nevedela som, čo povedať.
„Terapeutka mi hovorila, že to nemám siliť,“ ozvala si sa po chvíli. „Že moji klienti na mňa budú spomínať rok, ale deti budú navždy siroty.“
Odkašľala si si, aby si hlas zbavila zastretosti.
„Viem, že má pravdu, ale tak dobre mi padne prísť sem dvakrát do týždňa.“
Chrbtom ruky si si utrela slzy a zamierila do cvičiacej sály nastaviť repráky a pripraviť sa na tréning. Počas hodiny sa nám stretli pohľady. Vedela som, čo vraveli tvoje oči. Tak rada by si cvičila s nami! Už si na nás iba dohliadala. Zmobilizovala som všetky sily a brušáky na žinenke som robila aj za teba.
Raz si do skupiny napísala túto správu:
„Dajte si 100 panákov, hneď som tam.“
Sedela si v aute a bolo ti zle. Čakala si, kým to prejde. Keď si sa objavila, bola si mimoriadne slabá, ani si nám nevládala ukazovať cviky.
„Od rána ležím v posteli, musela som prísť,“ vysvetľovala si na svoju obranu. „Inak by som sa zbláznila.“
Usmiala si sa, ale v očiach si mala bolesť. Dcéry a rodina boli u teba vždy na prvom mieste. No ja som vedela, že do fitnes centra plného prepotených tiel nechodíš len kvôli nám, ale aj kvôli sebe.
„Potrebujem sa aspoň nadýchať tejto vône.“
Stav sa ti zhoršoval, choroba sa ti v tele rozťahovala. Ani na minútu si sa nevzdávala. Prestať bojovať nebolo v tvojej DNA.
Minulý rok sme spolu naposledy cvičili deň pred Vianocami a keď sme sa po troch týždňoch opäť stretli, bola si iná. Kým my sme bojovali s kilami navyše zo zákuskov, ty si schudla natoľko, až sa mi zdalo, že sa ti zmenila chôdza. Pri pohľade na teba som mala chuť plakať, namiesto toho som robila angličáky. Kým my sme funeli, ty si umierala.
Opäť si sa dala dokopy, ale už nebol čas myslieť na Maroša Molnára. Občas si tréning zrušila, lebo si sa potrebovala spamätať z chemoterapie. Len čo ti bolo lepšie, obliekla si sa do športového a vyrazila na hodinu. Sedela si na fitlopte, čoraz drobnejšia, a slabým hlasom si nás upozorňovala na nevystreté chrbty a pokrčené kolená.
Tak veľmi si chcela žiť.
Jedného marcového dňa sa stal zázrak. Zmätene som si overovala priestor a dátum na hodinkách. Čo sa to stalo? Akoby sa vrátil čas. Stála si pred nami v lepšej forme než kedykoľvek predtým. Sršala z teba energia a hlas ti zosilnel. Vibrovala si celým priestorom. Predvádzala si nám cviky a mala som pocit, že najradšej by si sa pred zrkadlami roztancovala. Už dávno som si tak dobre nezacvičila!
„Edita, dnes vyzeráš super," povedala som ti po tréningu.
„Ďakujem,“ pravú dlaň si si položila na srdce. „Aj sa tak cítim.“
Posledná správa od teba do skupiny prišla len pár dní na to:
„Som v nemocnici, cvičenie sa odkladá, je mi to ľúto. Pozdravujem vás.“
Myslím na teba ešte aj pri pohľade na prvé rozkvitnuté stromy. Je stále marec. Nikdy by mi nenapadlo, že v tom istom mesiaci, keď sa udeje zázrak, zomrieš a ešte ťa stihnú aj pochovať.
Prídem sa s tebou rozlúčiť na cintorín, kde som si pred letnými tréningami chodila posedieť. Tvoja terapeutka nemala pravdu. Ja na teba nikdy nezabudnem. Vždy, keď sa budem hýbať, budeš sa hýbať so mnou.
