reklama

Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon

Každé ráno sa zobudím o piatej. Nepotrebujem budík, rokmi sa moje telo naučilo, kedy treba vstávať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Rádio v kuchyni nezapínam, žena ešte spí, nechcem ju budiť. Pripravím si jedlo - chlieb s maslom a inoveckou salámou. Zalejem si čierny čaj, vytlačím doň pár kvapiek z citróna a pridám lyžicu cukru. Moje raňajky sú už roky také isté. 
Vychystám sa do práce. Robím vrátnika v jednom bratislavskom podniku na výrobu oceľových konštrukcií. Je to veľká budova, ktorú vidno už z diaľky. Z domu mi to trvá iba pätnásť minút pešo. Cestu na ranné zmeny mám rád. Vtedy ešte nie je na ceste toľko áut. Kráčam po chodníku, keď pri mne zastane červené auto. Je to môj zať, iste je aj on na ceste do práce. Tvári sa prekvapene, chce nadviazať rozhovor, ale ja mu len kývnem na pozdrav a idem ďalej. Nemám čas zdržiavať sa, musím vystriedať kolegu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Tak čo, aká bola nočná?“ spýtam sa kolegu namiesto pozdravu.
Pozrie na mňa zmätene, iste je prispatý. Viem, že vrátnici si v noci radi schrupnú, hoci majú byť v službe. Nevšímam si ho, zapnem rýchlovarnú kanvicu a zo skrine vytiahnem šálku. Keď si zalejem kávu, postavím sa k stolu a oslovím ho: 
„Dovolíš? Už môžeš ísť.“
Prispatý kolega mi neochotne uvoľní miesto. Začnem listovať v knihe návštev.
„Nejaké odkazy?“
Kolega neodpovedá, komusi telefonuje. Nepotrebujem počuť jeho odpoveď. Na poslednej strane v knihe je napísaný dátum pätnásteho októbra a pod ním žiaden záznam. Viem, že do budovy počas noci nik nevkročil. Ráno to samozrejme bude iné. Ľudia začnú chodiť dnu i von a telefóny budú zvoniť.
„Čo to robíš?“ oborí sa na mňa kolega. „Prečo čarbeš do knihy?“
„Nečarbem. Skúšam, či píše pero a už choď, nezavadzaj mi tu.“
Predo mnou sa objaví pán v saku. Kolega ma predbehne a pozdraví ho skôr:
„Dobré ráno, vedúci.“
Ten jeho hlúpy zvyk, každého volať vedúci. Škaredo na kolegu zazriem a zasyčím:
„Choď už, službu mám ja!“
Následne sa obrátim k pánovi v saku.
„Dobrý deň pane, meno, občiansky,“ načiahnem k nemu ruku.
Muž v saku otvorí ústa, ale nič nepovie.
„Za kým idete?“ zvýšim hlas.
„Ja som tu vedúci!“
„Prepáčte,“ zajachtám. „Nie mojou vinou sa tu často striedate, Vás som tu ešte nevidel, asi sme sa míňali.“
Vedúci pošepne kolegovi pár viet, otočí sa ku mne a začne mi vysvetľovať, že tu mám počkať, že vybaví, aby po mňa niekto prišiel, len nech sa odtiaľto ani nepohnem.
„Kam by som šiel? Veď mám službu.“
Neviem ako dlho sedím na vrátnici. Pochlipkávam kávu a zazerám na kolegu, ktorý zo mňa nespúšťa oči. Vo dverách sa zjaví môj zať. 
„Poď, zoberiem ťa domov,“ navrhne mi.
„To už mi skončila zmena?“
„Áno.“
Sadnem do auta a ochotný zať ma vezie domov. Dcérin manžel celý čas mlčí, na rozdiel od mojej ženy, ktorá už stojí pred bránou, vykrikuje a šibrinkuje rukami.
„Starý blázon“, vyprskne, keď sa k nej priblížim. „Ja som si myslela, že spíš! Kam si sa trepal? Veď tam už dvanásť rokov nepracuješ!“
Do starých bláznov mi nadáva odjakživa a ja odjakživa ignorujem všetko, čo hovorí. Obrátim sa na zaťa:
„Ďakujem za odvoz, zajtra nemusíš pre mňa prísť, pôjdem pešo.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zobudia ma ohňostroje. Preberiem sa a už nedokážem zaspať. Riadnu chvíľu sa prehadzujem na posteli a nakoniec sa rozhodnem, že pôjdem do práce skôr. Prekvapím kolegu a vystriedam ho. Iste sa poteší, že počas Silvestra nemusí trčať na vrátnici. Nečujne vstanem, ale nenaraňajkujem sa, na jedlo je ešte priskoro. Oblečiem si kabát a zistím, že dvere sú zamknuté, kľúča niet. Dlho ho hľadám a v duchu nadávam na ženu. Kam ho len mohla schovať? Po márnych pokusoch to vzdám. Skočím z balkóna, ktorý našťastie vôbec nie je vysoko. Bránu preleziem, je nízka.
Vyjdem na ulicu a vyrazím. Pri plotoch zavíjajú psi, aj im prekáža hluk z tých prekliatych ohňostrojov. Zapchám si uši a pridám do kroku. Začína mi byť zima, cesta mi pripadá dlhšia ako inokedy. Naťahujem krk, obzerám sa, ale veľkú budovu podniku stále nevidím. A tak uzimený kráčam ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Alzheimerovu chorobu má na Slovensku približne 50 tisíc ľudí. Predpokladá sa, že do roku 2040 tento počet vzrastie na 180 tisíc.

 

 

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 278x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu