Úprimné pozdravy z Bratislavy: Žijeme si tu ako v rozprávke

Čítam knihu ovenčenú cenami, ale nedokážem sa sústrediť, lebo muž oproti mne sa hlasno rozosmeje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Pohľadom okamžite kontrolujem, či je na mne niečo čudné. Nenájdem nič, čomu by sa mohol smiať. Očami šacujem miestnosť, ale nevidím nič zvláštne. Ľudia majú zväčša sklonené hlavy, kýchajú, pokašliavajú alebo nervózne cmukajú. Dlho nám je. Už dve hodiny sedíme v čakárni a rad sa nehýbe. Muž sa rozosmeje druhýkrát. Smeje sa nepríčetne, akoby sme nečakali u obvodnej, ale na psychiatrii.

Žijeme uponáhľaný život a vďaka tomu sa ocitáme v čakárňach zdravotníckych zariadení. Ja sa ženiem neustále. Bojujem s časom, snažím sa s ním držať krok, ale nedokážem ho dolapiť a uchmatnúť si z neho aspoň kúsok. Dennodenný cval spôsobuje, že som podráždená, ba čo viac, mením sa na psa. Štekám na každého, kto ide okolo.
Avšak nie som v tom jediná. Obzerám sa okolo seba a vidím vyhorených psychológov, roztržitých kňazov, preťažené deti a netrpezlivých dôchodcov.
„Budeš sa ponáhľať čoraz viac,“ uisťujú ma seniori v našej rodine. „Každým dovŕšeným rokom sa ti bude zdať, že čas ubieha rýchlejšie.“
Na moju otázku ako je to možné, len rozhodia rukami.
„Nevieme, ale jedno je isté,“ presviedčajú ma svorne. „Čas v štyridsiatke, sa nám vliekol oproti tomu, čo prišlo po päťdesiatke a po šesťdesiatke ani nehovoríme!“
Som sklamaná, dúfala som, že tempo sa starnutím bude spomaľovať a nie naopak. Vari žijeme v rozprávke Čas nad zlato?
„Otecko, ja Vás ľúbim ako čas.“
„Čas?“ zdesí sa kráľ nad odpoveďou najmladšej z troch dcér.
„Áno, čas, zo všetkých najvzácnejší.“
„Čas?! Každý neborák ho má neúrekom a žobráci driemajúci na lavičkách nevedia čo s ním!“
Kráľ sa nahnevá, vyženie milovanú Marušku z Bratislavy a jej princ Čas sa vzápätí premení na sochu. Tentokrát ho však Maruška nedokáže premeniť späť na ľudskú bytosť. A tak je Čas zakliaty a všetci Bratislavčania ho postrádajú. Trúbia, nadávajú, chorľavejú a z času na čas sa na verejnosti nezmyselne rozosmejú.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Avšak jedného dňa nájdem v Bratislave miesto, kde majú času habadej.  
„Monika, ktorá z nás je tlstejšia?“
Staré Bratislavčanky, deväťdesiatničky, si pri rozkvitnutých pivonkách, pod prístreškom v altánku, porovnávajú sadlo. Skrížia mi cestu za babkinou sestrou, za ktorou idem cez záhradu, patriacu domovu dôchodcov.
„Hela, ukáž jej tie boky a len si ich pekne nahmataj!“
Hela si rukami mačká ovisnutú kožu a s úsmevom priznáva:  
„Ó áno, ani trochu za vami nezaostávam!“
„Som veľryba na kolesách!“ zvolá žena, sediaca na invalidnom vozíku.
Všetky sa smejú tak hlasno, že barle, opreté o altánok padajú na trávu. Okabátili čas, napadne mi. Podarilo sa im to vďaka tomu, že čas ich zo všetkého zaujíma najmenej. Tukové dámy mi názorne demonštrujú prapodivnú skutočnosť. Po deväťdesiatke je čas na človeka prikrátky.

SkryťVypnúť reklamu

 

 

 

 

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  278
  •  | 
  • Páči sa:  1 047x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka knižných besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu