Do Liptovského Mikuláša na festival ArtWife som cestovala s predsudkami. Čo už len ja budem robiť na podujatí plnom feministiek? Nikdy som nemala pocit, že som ako žena menejcenná. Hoci som vnímala, že ma okolie ako nevydatú a bezdetnú odsúdilo na mizerný život a trápenie. Feminizmus okrem iného akceptuje ženy bez ohľadu na ich spoločenský či rodinný stav a zdôrazňuje, že by zaň nemali byť stigmatizované. Napriek tomu vo mne slovo „hnutie“ vyvolávalo nevôľu a boj za práva žien mi nič nehovoril.
„Poď, zažiješ veci, ktoré inde nezažiješ,“ lanárila ma kamarátka, vracajúca sa na festival opakovane.
Témou ôsmeho ročníka bola odvaha. Tak som ju teda nabrala a súhlasila.
„Budú ti tam vymývať mozog?“ pýtali sa ma známi, keď som im vravela, kde budem tráviť najbližšie dni.
Nevedela som im odpovedať, na žiadnom takomto podujatí som predtým nebola.
Vlak hrkoce, už nie je cesty späť. Len čo sa ubytujem, vyzdvihnem si vstupenku. Hlavný stan je postavený v rozľahlej záhrade vedľa Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Hustý, niekoľkodňový program mi nedá vydýchnuť. Zaujmú ma debaty o kultúre i o stave spoločnosti. Na jednej z besied vystupuje hostka z Gazy a vysvetľuje, aké predsudky a stereotypy o ženách z tohto regiónu pretrvávajú medzi ľuďmi. České i slovenské novinárky a spisovateľky hovoria o svojej práci a skúsenostiach s nenávistnými útokmi v online priestore.
K pultu s kokteilmi v hlavnom stane sa prikmotria páni z blízkeho baru.
„Ako sa vám tu páči a prečo ste vlastne tu?“ obráti sa na mňa ten v šiltovke.
Jeho otázky ma zastihnú nepripravenú. Som tu iba krátko, ešte len spracovávam dojmy. Našťastie, nečaká, kým sa zmôžem na odpoveď a otočí sa ku skupinke chlapov:
„A vy? Ako to, že ste tu? Čo robíte na feministickom festivale?“
„Sme feministi!“ vykríkne jeden z nich a teatrálne zdvihne do vzduchu zaťaté päste.
Dievčina vedľa mňa sa zvedavému návštevníkovi v šiltovke jemne dotkne pleca:
„My máme rady mužov.“
„Naozaj?“ začuduje sa úprimne. „Myslel som, že feministky mužov nenávidia.“
„Mysleli ste zle,“ usmeje sa.
Programový maratón pokračuje aj nasledujúci deň. Nevšedné umenie predvedie tanečníčka z Belgicka. Jej sólo predstavenie v mikulášskej synagóge reflektuje osobnú skúsenosť so sexuálnym zneužitím.
Atmosféru festivalu nasávam plnými dúškami. Mať radosť sa dnes žiaľ nenosí, a práve preto sa prihlásim na workshop s názvom: Ministerstvo malých radostí. Na lístočky spisujeme vlastné radosti. Zistím, že so ženami rôznych vekových kategórií, pozbieranými z celého Slovenska, zdieľame rovnaké potešenia - plávanie v jazerách, pomalé rána bez povinností, či vzduch po daždi. Najviac ma osloví lístoček s nápisom: Len tak byť.
V Dome kultúry si pozriem divadelné predstavenie z Portugalska. Vystupujú v ňom transrodové osoby, ktoré dohrávajú scénu nahé. Zasiahne ma to, nikdy som nič podobné nezažila. Vyjavene sa dívam na pódium a mimovoľne zadržím dych. Otriasajú sa moje konzervatívne múry? Alebo sa mi práve teraz posúvajú hranice vnímania inakosti v kultúre? Predstavujem si svojich známych. Prevracali očami, už len keď som im o festivale hovorila. Ako by zareagovali na toto a čo by mi v prítmí sály šepkali?
Až neskôr si uvedomím, že to, čo ma tak ohromilo, bolo v skutočnosti dojatie a obdiv. Herci na javisku boli sami sebou a postavili sa za to, čo cítia. Našli odvahu ukázať svoju zraniteľnosť.
Nezvyčajné zážitky pokračujú. Som prvýkrát na drag show a veľmi ma to baví. Je to vtipné a nápadité, neviem sa prestať smiať. Pri klaňačke silno tlieskam, vyčerpaným účinkujúcim sa zmýva líčenie, no ja chcem prídavok. Áno, humor lieči.
Zmierlivé augustové slnko leží na lúkach v okolí Liptovského Trnovca. Kráčam po tráve so slúchadlami na ušiach. Súčasťou dramaturgie festivalu jej aj audioprechádzka s názvom: Lovci majú oči pre plač. V ušiach mi znie príbeh medvedice a všetko na mňa doľahne. Krása tohto kraja, biele oblaky nad rozfúkanou Liptovskou Marou a medvedí osud. Pôsobivá performancia na brehu vodnej plochy podčiarkne atmosféru tohto miesta. Herečka v gumákoch a s rozcuchanými vlasmi stoluje s medveďou hlavou. Potom si lakuje účes, náhle sprej v rukách obráti a strieka ním medveďovi do tváre. Stôl, stoličku i jej obuv obmýva voda. Dobre vidím? Zakráda sa k nej vodník?
Aj piatková noc je magická. Trávim ju v neďalekom kostole. Nad Liptovom žiari hviezdne nebo, v chráme je tma. Zapnuté sú iba lampičky, ktorými si umelci svietia na noty. Autoharfa, píšťalový organ a nádherný spev. Hudba sa odráža zo všetkých strán a vniká mi pod kožu. Mám zimomriavky a zívam. Z toľkej krásy som už unavená.
Je sobota ráno, som opäť v Galerijnej záhrade. Pod stromom, uprostred opadaných jabĺk, sa rozloží veštica. Má na sebe dlhý červený plášť. Veľké červené náušnice sa jej hompáľajú na ušiach a na perách jej svieti červený rúž. Je obklopená horiacimi sviečkami, kartami a šatkami. Drobné červivé jablká jej nad hlavou visia ako zhasnuté lampášiky. Veštba mojej kamarátky, že na tomto festivale zažijem veci, aké inde nezažijem, sa napĺňa do bodky. Jasnovidka vo farbách plodov stromu. Skutočne, magický realizmus v tráve. Sedím na lavičke obďaleč a neustále k nej obraciam pohľad.
Očami prečesávam aj zvyšok areálu. Začína nový deň. Účastníčky a účastníci sa pomaly trúsia k hlavnému stanu na ďalšie podnetné diskusie. V rukách zvierajú tégliky s teplou kávou. Za tých pár dní už viacerých poznám. Trápia ich ratolesti, kilá navyše, dlhé čakacie doby u lekárov, zostarnutí rodičia i celková neistota vo svete. A predsa sa dokážu odtrhnúť od povinností všedných dní a nájsť si čas na angažovanie sa v kultúre, budovanie komunity či dobrovoľníctvo. Snažia sa, aby táto krajina bola aspoň trochu lepšia. Zrak mi spočinie na nadpise jedného z bannerov. Feminizmus. Výraz, voči ktorému som mala predsudky, ale teraz už viem, že je vlastne synonymom pre slová sloboda a demokracia.
