Jadrová energia – Sľúbil Západ že nebudú rozširovať NATO na Východ?

Jasná odpoveď neexistuje, dá sa povedať aj Áno a aj Nie. Čítajte....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Možno sa niektorí čitatelia začudujú že čo má táto téma spoločné s jadrovou energiou. Čiastočne majú pravdu. Ale fakticky tá téma má určité spoločné hrany. Prvá je, že v čase o ktorom diskutujeme (30 rokov dozadu) bola Ukrajina časťou ZSSR po zuby vyzbrojená jadrovými zbraňami. Keby ich (hypoteticky) mala dodnes, asi by konflikt medzi ňou a Ruskom snáď ani neexistoval, resp. by mal úplne iné dimenzie. A druhá je že (dúfame) že tam nebude vojna, a už tobôž nie jadrová. Ale úplne vylúčené (napríklad pri lokálnom konflikte) to žiaľ stále nie je vylúčené.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kto bol a (je) partner Západu?

V čase o ktorom diskutujeme (zjednotenie Nemecka) bol pre Západných politikov partner bývalý Sovietsky Zväz a nie Ruská federácia.

Ruská federácia (Rusko) vznikla v roku 1991 premenovaním Ruskej Sovietskej Federatívnej Republiky, po samovoľne rozpustenom ZSSR. Po rozpade ZSSR Rusko vyhlásilo, že prevzalo práva a povinnosti rozpustenej ústrednej sovietskej vlády, vrátane členstva v OSN a stáleho členstva v Bezpečnostnej rade, pôvodne však bez zahraničného dlhu a zahraničných aktív ZSSR (časti bývalej sovietskej Červenej Armády a jadrové zbrane zostali vtedy pod celkovým velením nového Spoločenstva Nezávislých Štátov, kde hrá pochopiteľne prím Rusko).

SkryťVypnúť reklamu

Otázka existencie údajnej dohody o nerozširovaní NATO na Východ.

V poslednom období sme svedkami čím ďalej tým väčšieho napätia medzi Ruskou federáciou a jej blízkymi susedmi. Rusi sú podľa ich vyhlásení a postojov znepokojení rozširovaním vojenskej obrannej Aliancie NATO do štátov, ktoré s nimi bezprostredne susedia a obzvlášť ich irituje predstava (napriek viacerým prehláseniam západných politikov, že sa tak nestane), že by do NATO mohla vstúpiť aj Ukrajina.

Práve otázka existencie dohody o nerozšírení NATO do východnej Európy, pravdepodobne dosiahnutej v nejakej forme počas rokovaní medzi ZSSR a USA o zjednotení Nemecka v roku 1990, je jedným z konfliktných momentov vo vzťahoch medzi Ruskom a NATO.

SkryťVypnúť reklamu

Ruské úrady tvrdia, že takáto ústne dohoda prebehla a Aliancia ju svojím rozšírením porušila, pričom lídri Aliancie argumentujú, že takýto prísľub daný nebol a že takéto rozhodnutie mohlo len byť vyhotovené písomne; Aj samotný exprezident ZSSR Michail Gorbačov hovoril rozporuplne o existencii „záruky nerozšírenia NATO na východ“, pričom jej existenciu v niektorých rozhovoroch potvrdil a v iných vyvrátil. A aj vo vedeckej komunite historikov sa názory na existenciu či absenciu dohody o nerozširovaní tiež líšia.

Historický kontext.

Návrh nerozširovať NATO na Východ, bol jeden zo spôsobov, ako sa západné krajiny chopili iniciatívy v otázke zjednotenia Nemecka a zníženia možnosti vplyvu ZSSR na tento proces, a vychádzal z vyhlásenia prejavu vtedajšieho ministra zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky Hansa-Dietricha Genschera v Tutzingu (31. januára 1990).

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Minister v ňom okrem iného vyzval NATO, aby sa jednoznačne vyjadrilo: „nech sa v krajinách Varšavskej zmluvy stane čokoľvek, nedôjde k rozširovaniu územia NATO na východ, teda bližšie k hraniciam Sovietskeho Zväzu“. Genscher si však svoj prejav pripravil bez súhlasu nemeckého kancelára Helmuta Kohla, ktorému bol v predvečer blížiacich sa parlamentných volieb politickým rivalom a od ktorého sa snažil „uchmatnúť vavríny zjednotiteľa Nemecka“. Jeho návrh vyvolal záujem lídrov západných krajín, ktorí začali uvažovať o možnosti ako získať súhlas ZSSR so zjednotením Nemecka výmenou za obmedzenie rozširovania NATO.

Obrázok blogu

2. februára minister predstavil svoj plán americkému ministrovi zahraničia Jamesovi Bakerovi a 6. februára britskému ministrovi zahraničia Douglasovi Gurdovi.

Obrázok blogu

Genscher vysvetlil, že navrhované obmedzenie by sa vzťahovalo na NDR a aj krajiny východnej Európy. Desať dní po svojom prejave v Tutzingu Genscher zopakoval svoje slová v rozhovore pre ruského ministra zahraničných vecí Ševardnadzeho: „Chápeme, že členstvo v NATO vyvoláva zložité problémy. Jedna vec je nám však jasná: NATO sa rozširovať na východ nebude “.

Obrázok blogu

O dva dni neskôr Genscher zopakoval vyhlásenie na tlačovej konferencii s Bakerom vo Washingtone: „Ako som povedal, NATO nemá v úmysle expandovať na východ“.

Ani o jeden krok na Východ...

Americko-západonemecká pozícia sa stala základom pre rokovania 7. – 10. februára 1990 so ZSSR, ktoré sa vlastne neskôr po rokoch stali kľúčovými v spore o existencii dohody. V priebehu týchto rokovaní predstavitelia USA a Západného Nemecka opakovane spájali zjednotenie Nemecka s obmedzením rozširovania NATO. Napríklad 9. februára 1990 na stretnutí s ministrom zahraničných vecí ZSSR Eduardom Ševardnadzem James Baker uviedol, že Spojené štáty sa usilujú o zjednotené Nemecko, ktoré by zostalo „pevne pripojené k NATO“, pričom sľúbil „pevné záruky, že jurisdikcia NATO alebo vojenské sily by sa na východ nepohli “. Neskôr v ten deň na stretnutí so sovietskym prezidentom Michailom Gorbačovom priznal, že „pre Sovietsky zväz a ďalšie európske krajiny je dôležité mať záruky, že ak si USA zachovajú svoju prítomnosť v Nemecku v rámci NATO, nedôjde k žiadnemu šíreniu jurisdikcie alebo vojenskej prítomnosti NATO ani o jeden „inč“ na východ(jeden „inch“ teda v slovenčine „palec“, je anglosaskou jednotkou dĺžky – cca. 2,54 cm) a okrem toho sa Gorbačova spýtal, či by uprednostnil zjednotené Nemecko“ mimo NATO, úplne nezávislé, bez amerických jednotiek, alebo zjednotené Nemecko, ktoré si zachováva väzby s NATO, ale so zárukou, že jurisdikcia alebo jednotky NATO sa nerozšíria na východ od súčasnej línie."

Obrázok blogu

Keď Gorbačov odpovedal, že „rozšírenie zóny NATO je neprijateľné“, Baker súhlasil.

Hlava sovietskeho štátu v odpovedi Bakerovi povedala, že „veľa z toho, čo ste povedali, sa zdá byť realistické“ a naliehal, „aby ste o tom premýšľali“.

Baker na tlačovej konferencii v Moskve v ten istý deň informoval o výslednej výmene názorov a uviedol, že Spojené štáty navrhli, aby zmiernili obavy „tých na východ od Nemecka“, aby nedovolili silám NATO expandovať na východ ale zároveň povedal, že zjednotenie Nemecka je podľa pozície USA len ťažko možné bez „určitých bezpečnostných záruk“ vo vzťahu k postupu síl NATO alebo legalizácii NATO na východe.

Americké ministerstvo zahraničných vecí uviedlo neskôr vo svojej tlačovej správe z 13. februára zaslanej veľvyslanectvám, že „minister zahraničných vecí dal jasne najavo, že USA podporujú zjednotené Nemecko v NATO, ale sú pripravené zabezpečiť, že vojenská prítomnosť NATO sa nebude rozširovať ďalej na východ“. “

Niekoľko ďalších vysokých amerických úradníkov zopakovalo Bakerove ubezpečenia.

Obrázok blogu

Takže 9. februára 1990 podobnú záruku (zjednotené Nemecko, „naviazané na NATO“, ale pod podmienkou, že „vojaci NATO nepôjdu ďalej na východ, ako sa nachádzajú“) ponúkol aj zástupca poradcu prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Robert Gates v rozhovore so šéfom KGB ZSSR Vladimírom Krjučkovom a označil to za „pôsobivý návrh“; to potom umožnilo hovoriť o širšej podpore, ako sa tvrdí v mnohých historických publikáciách, a je v rozpore s následnými vyhláseniami o "špekulatívnom" charaktere vyhlásení.

10. februára 1990 sa uskutočnili ďalšie rokovania medzi sovietskou a západonemeckou stranou, počas ktorých kancelár Nemeckej spolkovej republiky Kohl a minister zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky Genscher ubezpečili Ševardnadzeho, že „ Členstvo zjednoteného Nemecka v NATO vyvoláva množstvo zložitých otázok, dostali ubezpečenia o nerozširovaní NATO. Pre nás je však jedno jasné: NATO sa na východ rozširovať nebude. A keďže je určená absencia rozšírenia NATO, potom to platí vo všeobecnom prípade “.

Obrázok blogu

Sovieti súhlasia.

Výsledkom rokovaní s Kohlom bolo, že sovietske vedenie dalo súhlas na vytvorenie menovej únie medzi NDR a NSR, ktorá sa stala prvým krokom k zjednoteniu Nemecka.

A 13. februára 1990 na konferencii v Ottawe sovietske vedenie súhlasilo s americkými návrhmi na rokovania vo formáte „2 + 4“ o riešení bezpečnostných otázok v súvislosti so zjednotením Nemecka a ako je doslova napísané v poznámkach v denníku Ševarnadzeho asistenta, novinára Teimuraza Mamaladzeho, deň predtým Baker ubezpečil Ševardnadzeho, že „ak zjednotené Nemecko zostane v NATO, potom sa bude potrebné postarať, aby sa jeho jurisdikcia na východ nerozšírila “.

Obrázok blogu

Medzitým, kým Baker a Gates diskutovali so sovietskym vedením o „prísľube nerozšírenia“, jeho obsah kritizovalo aj americké vedenie, keďže by sa to dalo interpretovať aj ako ponechanie východného Nemecka mimo bezpečnostných záruk NATO.

Obrázok blogu

Americký prezident George W. Bush poslal 9. februára list Helmutovi Kohlovi, aby mu objasnil postoj USA, v ktorom by prítomnosť zjednoteného Nemecka v NATO prevzala „špeciálny vojenský status“ bývalej NDR. Na summite v Camp Davide sa lídri USA a Nemeckej spolkovej republiky zhodli na svojich pozíciách k návrhom sovietskej strany: a to že bývalej NDR mal byť udelený „špeciálny vojenský štatút“, v ktorom by celé Nemecko bolo považované za člena NATO a spadalo by pod garancie kolektívnej bezpečnosti bloku, nad územím bývalej NDR by mala Aliancia „jurisdikciu“, aj keď tam nie sú rozmiestnené vojenské štruktúry NATO.

Zmena postoja.

V tejto súvislosti panuje názor, že k výraznej zmene postoja došlo vo februári 1990, keď boli predošlé ​​uistenia „preškrtnuté“ a sovietskemu vedeniu vlastne už nedali príležitosť na ich opravu.  Na druhej strane sa argumentuje, že rokovania boli štruktúrované tak, že vedenie ZSSR stále považovalo za platné skoré ubezpečenia – najmä vyjadrenia americkej diplomacie o „ne-oddelení“ východnej Európy od ZSSR, čo by sa dalo chápať ako kritika možností jednostrannej zmeny postoja zrušiť predchádzajúce „záväzky“. Medzi nomináciou „špeciálneho štatútu“ a podpísaním dohody o urovnaní (jar – jeseň 1990) západní lídri aktívne „povzbudzovali“ predstaviteľov ZSSR: a  očakávalo sa, že schváli zjednotenie Nemecka a jeho členstvo v NATO, ak návrh bude „dostatočne osladený“ najmä v otázke kolektívnej bezpečnosti, a poskytne „náležité záruky“, že sa berú do úvahy potreby sovietskej bezpečnosti.

Deklarovalo sa najmä, že americké návrhy na zjednotenie Nemecka, „transformáciou“ NATO (presun akcentu organizácie z vojenskej úlohy na politickú) a posilnenie úlohy KBSE „kde v budúcnosti nebudú víťazi a ani porazení“, ale „vytvorí novú inkluzívnu európsku štruktúru“, že politika USA nie je zameraná ani na získanie „jednostranných výhod“, ani na oddelenie východnej Európy od Sovietskeho zväzu a že USA v snahe o integráciu ZSSR do „novej Európy“ a boli vytýčené podobné smery v Londýnskej deklarácii z júla 1990 o reformovanej Aliancii boli.  Deklarácie USA a NATO našli istú odozvu u sovietskeho vedenia, ktoré v polovici júla 1990 nakoniec schválilo zjednotenie Nemecka na základe „špeciálneho vojenského štatútu“ bývalej NDR.

Nakoniec sa príslušné ustanovenia stali základom zmluvy o konečnom urovnaní pre Nemecko.

Sila a postavenie garancií (záruk).

Ústrednou otázkou v kontexte údajných záruk o expanzii NATO na východ je, či záruky z februára 1990 predstavujú formu záväzku alebo nie.

Odporcovia dohody tvrdia, že vyhlásenia z roku 1990 považujú za diplomatický manéver Západu, ktorý mal „preskúmať“ pozíciu sovietskeho vedenia a, ako sa neskôr vyjadril Genscher, „pomôcť mu prekonať prekážku“ nemeckého zjednotenia, a nie ako záväzná dohoda.  V tejto súvislosti sa zdôrazňuje, že Sovietsky zväz „nemohol“ dostať písomné záruky o nerozšírení NATO, pričom sa argumentuje, že USA a NSR len „krátko naznačili“, že takéto „by mohlo byť predmetom rokovaní“.  Niektorí historici (napr. Sharot), tvrdia, že „ak neexistujú žiadne právne prísľuby o budúcom členstve a veľkosti NATO, neexistuje nič, čo by sa mohlo považovať za „porušené“ (napr. Spurs) a hlavný dôraz sa kladie na „Konečné vyrovnanie“. Neodškriepiteľným faktom totiž je, že Zmluva pre Nemecko, ktorej ustanovenia platili (platia) neobsahujú vôbec žiadne pravidlá týkajúce sa území mimo Nemecka!

Zástancovia tvrdení o existencii dohody ale zase píšu, že aj na neformálnych dohodách vo svetovej politike záleží.

Ďalší autor, ktorý sa touto otázkou zaoberá (Joshua Shifrinson) píše, že analytici už dávno pochopili, že štáty nepotrebujú formálne dohody pri určovaní očakávaní budúcich politických krokov, a odvoláva sa aj na vyjadrenia ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho, ktorý priznal, že aj „právne nezáväzné “ dohody predstavujú nevyhnutný nástroj medzinárodnej politiky a praxe studenej vojny, keď neformálne dohody medzi ZSSR a USA definovali kontúry európskeho bezpečnostného systému, a počas kubánskej raketovej krízy z roku 1962 zohralo významnú úlohu pri predchádzaní jadrovej vojne medzi ZSSR a USA. Aj samotný Michail Gorbačov v rozhovore pre Rossijskaja Gazeta a jej zahraničné prílohy argumentoval tým, že „o otázke rozširovania NATO“ sa v tých rokoch vôbec nehovorilo, a zároveň nazval orientáciu a expanziu NATO na Východ ako „porušenie ducha vyhlásení a záruk, ktoré nám boli dané v roku 1990“.

Garancia dohôd.

V súvislosti s otázkou existencie dohody sa otvára aj problém subjektu, ktorý mal právo dávať záruky v mene NATO.

Samotné vedenie aliancie vo svojich vyhláseniach zdôrazňuje, že takéto rozhodnutie by mohlo byť prijaté len konsenzom všetkých členských krajín bloku (čo má logiku), teda nie vo forme „jedinej“ záruky„ “niekoho“.

Obrázok blogu

Historička Mary-Alice Šarotová ale píše, že sovietskemu vedeniu „môže byť odpustené“ to, že pri Aliancii vychádzalo z „vedúcich pozícií“ USA a Nemeckej spolkovej republiky a že pre tento charakter potvrdzuje množstvo dokumentárnych filmov dôkazy; Gorbačov mal preto „rozumné dôvody“ veriť, že ak dôveryhodný predstaviteľ USA urobí vyhlásenia o budúcnosti NATO, ktoré čoskoro nato zopakuje hlava západonemeckého štátu, potom tieto vyhlásenia majú relevantnú váhu.  A dokonca berúc na vedomie, že by si rozhodnutia USA, ZSSR a Západného Nemecka o budúcnosti Aliancie vyžadovali súhlas samotnej Aliancie, zároveň píše, že „v politickej klíme roku 1990 by toto bolo možné zabezpečiť“. Shifrinson taktiež píše, že vzhľadom na „dominanciu USA v NATO a jej enormný vplyv na zjednotenie Nemecka“ je pochopenie vtedajšej americkej politickej línie pre otázku existencie dohôd o nerozširovaní NATO kľúčové.

Váha diskutovaných záruk.

Ďalšou kontroverznou otázkou je rozsah údajných záruk: či sa ubezpečenia z februára 1990 týkali len NDR (východné Nemecko) alebo aj východnej Európy. Zástancovia tvrdenia o dohode, citujúc Genscherove vysvetlenia „neexpanzie“ poskytnuté západným diplomatom, ako aj „obvyklý význam“ pojmu „na východ“, považujú uistenie o neexpanzii za odkaz na Východnú Európu, pričom oponenti sa pozerajú na otázku „východného smeru“ výlučne v rámci toho, čo zaznelo priamo na sovietsko-západných rokovaniach, teda, ktoré sa podľa nich týkali len východného Nemecka a neovplyvnili osud krajín východnej Európy.

Obrázok blogu

Michail Gorbačov a Eduard Ševardnadze tiež tvrdili, že o otázke rozšírenia NATO do východnej Európy sa „v tých rokoch vôbec nediskutovalo“, keďže stále existovala Varšavská zmluva.

Obrázok blogu

Ale ako zdôrazňuje belgický politológ Tom Sauer, argument, že sa vtedy neuvažovalo o rozšírení NATO o ďalšie krajiny, neobstojí: Maďarsko už vo februári 1990 nastolilo otázku rozšírenia, o niekoľko týždňov neskôr túto otázku zvážilo ministerstvo zahraničných vecí USA. Sám Genscher 6. februára 1990 jednoznačne poukázal na D. Görda, ktorý povedal: „keď som hovoril o neochote rozširovať NATO, týkalo sa to aj iných krajín ako NDR“.

Obrázok blogu

Podobná otázka sa otvára v súvislosti s vyhlásením generálneho tajomníka NATO Manfreda Wörnera zo 17. mája 1990, že „samotná skutočnosť, že sme pripravení nerozmiestniť jednotky NATO mimo územia NSR, dáva Sovietskemu zväzu pevné bezpečnostné záruky“: - ruské úrady ho označujú za záruku nerozšírenia NATO mimo Nemecka, pričom odporcovia tohto výkladu píšu, že vyhlásenie bolo urobené v rámci diskusie o rozmiestnení vojsk na území NDR, a nie krajín mimo neho.

Otázku obmedzení vstupu krajín východnej Európy do NATO nebolo možné podľa predstaviteľov NATO a Spojených štátov v zásade nastoliť z dôvodu, že toto obmedzenie by odporovalo „právu štátov si slobodne určiť, ako určujú svoju vlastnú bezpečnosť“ (uznávaný Záverečným aktom KBSE z roku 1975, ako aj „základnou“ zmluvou o konečnom riešení vo vzťahu k Nemecku a potvrdený množstvom následných aktov, vrátane zástupcov ZSSR a Ruska – najmä Parížska charta z roku 1990, vyhlásenie summitu OBSE v roku 1994 v Budapešti a niektoré ďalšie).

Ako v roku 1996 uviedli predstavitelia USA, právo ZSSR diskutovať a stanovovať „bezpečnostné parametre“ v súvislosti so zjednotením Nemecka vyplývalo z najvyšších práv štyroch víťazných mocností z II. Svetovej vojny (ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko) a „bolo v podstate obmedzené“ (iba) vo vzťahu k Nemecku aby tak „nevytvorili precedens pre ruský dohľad nad ostatnými štátmi strednej a východnej Európy“.

Takže je skutočne odpoveď nejednoznačná – dá sa na ňu odpovedať aj Áno a aj Nie.

Obrázok blogu

Keď sa NATO po prvý raz rozšírilo na územie bývalého Sovietskeho zväzu prijatím Estónska, Lotyšska a Litvy a keď USA rozmiestnili systémy protiraketovej obrany v Poľsku a Rumunsku, ktorých použitie sa Moskva obávala urobil Svet podľa rusov urobil veľkú chybu, pretože ich vlastne akoby „zahnal do kúta“. Ako hovorí ich jeden bývalý vysoký ruský predstaviteľ „Áno, sme paranoidní a máme sovietsku kocovinu, ale kým sa z toho dostaneme, to potrvá ešte niekoľko generácií“. Zároveň dodal – „Z toho čo sa stalo sme boli (a stále sme) traumatizovaní“.

Čo vlastne Putin dnes chce?

Dobrá otázka, o to ťažšia odpoveď. Zatiaľ čo plány ruského vodcu zostávajú záhadou, niektorí sa domnievajú že chce blokovať NATO, zatiaľ čo iní sa obávajú, že plánuje inváziu.

Obrázok blogu

Keď Rusko v marci prvýkrát začalo zhromažďovať svoje vojenské jednotky na hranici s Ukrajinou, Putin tvrdil že je to len cvičenie. Ale keďže „cvičenie“ stále narastá (až na 175 000 ľudí), USA varovali svojich spojencov, že to tentoraz môže byť skutočne plánovaná (obnovená) invázia. Moskve sa to nepáčilo a len za posledných pár dní Putin prirovnal ukrajinskú politiku v pohraničnej oblasti Donbasu, (kde je od roku 2014 vlastne separatistická vojenská aktivita), ku „genocíde“ – slová, z ktorých sa Kyjev obáva, by mohli byť zámienkou na inváziu. Ruskí predstavitelia prehlásili, že ak sa Ukrajina pokúsi znovu dobyť región – tak zasiahnu, – čo Kyjev vníma ako zahalenú hrozbu ruskej ofenzívy.

Obrázok blogu

Námestník ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov dokonca povedal, že spor s USA o krajinu je najhorší od kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Americký prezident Joe Biden sa vo videohovore ponáhľal s deeskaláciou napätia a ponúkol Putinovi rozhovory so spojencami z NATO o dlhodobých sťažnostiach Ruska voči transatlantickej bezpečnostnej aliancii – hoci tiež vyhlásil hrozbu vážnych ekonomických dôsledkov v prípade invázie. Ak by však Rusko naozaj na separatistický región Donbas zaútočilo s použitím svojich jednotiek, pripravených na druhej strane hraníc bude to zrejme najväčší konflikt na európskom kontinente od druhej svetovej vojny.

Sebaobranný reflex, alebo poslanie mesiáša?

Skutočné Putinove zámery s Ukrajinou zostávajú záhadou. Niektorí špekulujú, že hromadenie jednotiek je formou „reflexívnej kontroly“, ktorú Rusko použilo na nátlak na USA, aby zastavili expanziu NATO. Iní vidia výčitky, ktoré Putin vrhá na ukrajinskú štátnosť, ako znamenie, že prezident je teraz ochotný vyriešiť to, čo považuje za svoju kľúčovú zahraničnopolitickú dilemu svojich dvoch desaťročí pri moci, ako niečo čo je jeho celoživotné dielo. Veď v retrospektíve, skoro všetko, čo Putin ako prezident urobil, bolo o boji proti expanzii NATO. A možno má názor, že práve teraz (keď je celý svet oslabený krízou COVID, hospodárskym úpadkom a chaosom ako aj cenami energie), je ten najvhodnejší čas - “Buď teraz, alebo nikdy!"

Obrázok blogu

Možno mu to pripomína jeho roky (ako dôstojníka KGB v NDR) – možno sníva o „imperiálnom scenári“, podľa ktorého sa Ukrajina vráti do ruského stáda a nakoniec s ním splynie – v prípade potreby aj silou. Veď je pravdou že tisíce Ukrajincov a Rusov sú dnes (napriek svojej spoločnej histórii či rodinným väzbám) rovnako ako kedysi v Nemecku v rámci BRD a NDR rozdelení ľudia.

Spomeňme si na súkromný rozhovor Putina s americkým prezidentom George W. Bushom, keď mu v povedal, že „Ukrajina nie je skutočná krajina“. To je autentický pohľad ruského prezidenta, aj keď ho Putin otvorene samozrejme nevyjadruje. Treba tiež zdôrazniť, že Putin vidí Ukrajincov ako oveľa bližší národ (v porovnaní s Gruzíncami či Kazachmi) k Rusom. Ukrajinci sú pre neho bratia, ktorí zradili rodinu. Preto nechce dopustiť, aby sa Ukrajina stala európskou krajinou, pretože by sa tým vzdialila od Ruska. Okrem toho, ak sú aj Ukrajinci teda vlastne (len nesprávnej ceste) Rusmi, môžu – podľa Putinovho zmýšľania – dať zlý príklad ostatným Rusom, tým, ktorí žijú v Ruskej federácii. Zlý príklad (pre Ukrajincov) a naopak výborný pre proti ukrajinsky nastrojených Rusov je aj to, že im Ukrajinci dali Krym prakticky bez boja. Putin určite túto skutočnosť so svojimi vojenskými veliteľmi berie do úvahy.

Neutralita Ukrajiny ako možné riešenie?

Ukrajina hľadá svoju politickú a bezpečnostnú identitu už od získania nezávislosti v auguste 1991. Je to však komplikovaná krajina. Ukrajina má úzke historické, kultúrne a ekonomické väzby s Ruskom, čo ovplyvňuje nostalgické nutkanie udržiavať toto dlhé a úzke spojenie. A aj keď boli jej politiky a deklarácie napísané a oficiálne schválené, skutočná situácia v krajine je celkom odlišná, pretože implementácia je vždy pomalá. Legislatíva sa často spochybňuje a historicky sa dodnes naplno ako krajina, ktorá sa nachádza na križovatke medzi Ruskom a Európskou úniou (EÚ), nedokázala súdržne rozhodnúť a konať podľa svojej zahraničnej politiky, ktorá bola chaotická a nesynchronizovaná. Formulovanie a udržiavanie strategického zamerania sa stáva ešte problematickejším, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že toto rozdelenie sa neobmedzuje len na čisto politické elity, ale aj na širokú verejnosť. Ukrajina je jazykovo, nie však etnicky, rozdelená medzi západ a východ, ukrajinsky a rusky. Rusko hovoriace východo ukrajinské obyvateľstvo je geograficky situované bližšie k Rusku, preto tam logicky existujú užšie väzby a väčšia cezhraničná regionálna hospodárska spolupráca. Prirodzene členstv v NATO a EÚ obyvateľstvo vníma aj s miernymi obavami, lebo ohrozenie dobrých vzťahov by poškodilo východnú Ukrajinu v mnohých aspektoch.

Západná Ukrajina, ktorá je v minimálnom kontakte s Ruskom, nevidí žiadny prínos v užšej spolupráci, a je preto ochotná prerušiť všetky väzby so starým susedom a plne sa integrovať do všetkých politických, ekonomických a vojenských inštitúcií, ktoré môže euroatlantické spoločenstvo ponúknuť. Pokrok Ukrajiny vo svojej zahraničnej politike preto predstavuje množstvo domácich prekážok, keďže politici menia svoje pozície sem a tam, čo ďalej prispieva k nestabilite a zmätku.

Na jednej strane si Ukrajina stanovila jasné priority vo svojom záujme o európskej integrácii a stať sa kooperatívnejším a užším partnerom s euroatlantickým spoločenstvom s ďalšími vyhliadkami na vstup do Severoatlantickej aliancie (NATO).

Pre Ukrajinu však existuje aj tretia často prehliadaná, no ústavne a legislatívne prijateľná možnosť; možnosť neutrality.

O tejto problematike sa na Ukrajine v predchádzajúcich rokoch aj diskutovalo a existovali možnosti jej akceptovania – skutočná vážna politická akcia však nenasledovala.

Legislatívny základ

V európskom post-sovietskom priestore ostali v súčasnosti už len dve krajiny, ktoré nepatria do žiadneho politického bloku – Ukrajina a Moldavsko. Článok 11 moldavskej ústavy vyhlásil trvalú neutralitu Moldavskej republiky a zároveň stanovil, že Moldavská republika nepovoľuje prítomnosť cudzích ozbrojených síl na svojom území. V tomto prípade možno povedať, že krajina mala v úmysle využiť trvalú neutralitu ako obranný mechanizmus a ako najlacnejší spôsob zaručenia svojej suverenity, pričom sa nachádzala medzi dvoma silnejšími susedmi. V skutočnosti je však neutralita Moldavska je diskutabilná, pretože nie je medzinárodne uznávaná. Okrem toho ruská podpora vojenským silám neuznanej Podnesterskej republiky ukazuje jasné ignorovanie politiky neutrality a účasť Moldavska v Partnerstve za mier NATO je ďalej vysoko kritizovaná.

Na druhej strane Ukrajina vyhlásila „non-block“ štatút, ktorý si z rôznych dôvodov udržiava od svojej nezávislosti. Základ neutrality možno nájsť v Deklarácii o štátnej suverenite Ukrajiny prijatej 1. júla 1990, ktorá deklaruje, že krajina má „zámer stať sa trvalo neutrálnym štátom, ktorý sa nezúčastňuje na vojenských blokoch a dodržiava tri jadrové slobodné princípy...“ (Deklarácia o štátnej suverenite 1990: čl. IX). Okrem toho ukrajinská ústava, ktorá sa opiera o Deklaráciu nezávislosti z 24. augusta 1991, obsahuje základné princípy nekoaličnej a budúcej neutrality. Otázky, ako a kedy by sa mali implementovať, však zostávajú nezodpovedané a sú predmetom mnohých diskusií.

Schválenie legislatívy na presné určenie smerovania zahraničnej politiky Ukrajiny bolo pre ukrajinský parlament (Verchovna rada) vždy komplikovanou otázkou, keďže návrhy boli a sú neustále pozastavované a upravované.

Keď v júli 1993 v Najvyššej rade diskutovali o návrhu budúceho smerovania zahraničnej a domácej politiky; dospeli k názoru že by prípadné vyhlásenie budúcej neutrality nemalo predstavovať prekážku účasti krajiny v európskych bezpečnostných štruktúrach a mala by sa v skutočnosti prispôsobiť novým podmienkam (Постанова Верховної Ради 1993). Dve kľúčové otázky daného uznesenia v zásade nie sú v rozpore s pojmami neutrality.

Pri pohľade na medzinárodne uznávané neutrálne európske krajiny je zrejmé, že všetky, okrem Švajčiarska, sú zapojené do európskeho systému kolektívnej obrany a pred prijatím Lisabonskej zmluvy boli členmi Západoeurópskej únie. Problém však nastal v roku 2003 s prijatím zákona o zásadách národnej bezpečnosti, ktorý ako prioritu krajiny stanovuje úplnú a oprávnenú účasť v európskych a regionálnych systémoch kolektívnej bezpečnosti s uvedením cieľov vstupu do Európskej únie a NATO (Закон України 2003-2006).

Problémom je, že si z legislatívneho hľadiska oba prerokúvané zákony odporujú. Teoreticky pri prijímaní bývalého zákona bolo potrebné zrušiť predchádzajúci zákon; ale to sa však nestalo.

V dôsledku toho Ukrajina stále tápe medzi dvoma, celkom odlišnými smermi.

Na úplné pochopenie situácie je potrebné ďalej zvážiť ich prvú vojenskú doktrínu (Ukrajiny), ktorá bola pôvodne prijatá v roku 1993 Najvyššou radou, keď už bola platná ústava. V priebehu rokov však bola novelizovaná a prepracovaná. V roku 2001 bol nový návrh, a proces pokračoval až do konca roku 2002. V roku 2003 však vznikol nový zákon. V rozpore s ústavou sa Najvyššia rada sa prostredníctvom zákona č. 39 vzdala svojich právomocí formulovať a schvaľovať stratégie národnej bezpečnosti a vojenskú doktrínu v prospech prezidenta. Toto právo bolo ďalej začlenené do vyššie uvedeného zákona o bezpečnostných zásadách (Закон України 2003-2006). Existujúca legislatíva a nový projekt boli teda fakticky zabudnuté a zrazu nahradené novým zákonom, dávajúcim vysoko prioritné a kľúčové vnútroštátne otázky do rúk prezidenta. Keď v júni 2004 prezident Leonid Kučma vydal prezidentský dekrét týkajúci sa vojenskej doktríny, v júli oficiálne vyhlásil, že vyhlásenie o definitívnej príprave Ukrajiny na vstup do NATO bolo z vojenských a bezpečnostných doktrín a politík vyňaté. Ale po „Oranžovej revolúcii“ a zvolení nového prezidenta sa však situácia opäť zmenila, a prezident Viktor Juščenko túto doktrínu ďalej upravil a vyhlásil, že konečným bezpečnostným cieľom krajiny je vstup do NATO. To je ukážka zjavných ukrajinských problémov a vytvára vonkajší obraz nesúdržných a nestabilných politík.

Neutralita ako riešenie – paralely s inými

Zásada neutrality Ukrajiny, ako je zakotvená v ústave, zodpovedá záujmom krajiny z bezpečnostného hľadiska; ďalej sa zdá byť logickým kompromisom pre spoločnosť. Ako je to však inde? A vôbec, fungovalo by to pre krajinu, akou je Ukrajina? Keďže Ukrajina vyhlásila integráciu do EÚ za jednu zo svojich hlavných priorít, javí sa ako vhodné zvážiť situáciu európskych neutrálnych štátov – Rakúska, Fínska, Írska a Švédska. Navyše, keďže Rakúsko aj Fínsko boli v nedávnej histórii súčasťou iných štátov – Nemecka a Ruska – je možné urobiť ešte presnejšie porovnanie s týmito krajinami. Samozrejme, neutralitu nemožno považovať za univerzálne riešenie; títo členovia EÚ však podnikli kroky smerom k neutrálnosti ako nevyhnutnosť.

Pri posudzovaní prípadu Rakúska existovali pre štát dve hlavné obavy. Prvým bola otázka štátnosti; Či by Rakúsko ako také, malo alebo nemalo byť suverénnym štátom. Druhá otázka sa týkala odsunu vojsk z územia. Po druhej svetovej vojne Rakúsko intenzívne rokovalo a počas dvoch rokov sa zapájalo do podpisovania zmlúv až s tridsiatimi šiestimi významnými krajinami sveta, ktoré uznávali a rešpektovali jeho neutralitu. Kľúčovou krajinou pre situáciu Rakúska bol však Sovietsky zväz (ZSSR), voči ktorému sa nakoniec muselo zaviazať nielen vojenskou, ale aj ideologickou neutralitou. Podobná situácia bola aj vo Fínsku. Krajina musela rozsiahle rokovať so ZSSR o odstránení vojenskej námornej základne umiestnenej v tesnej blízkosti Helsínk. Po dosiahnutí tohto cieľa v roku 1955 bola hlavná bariéra fínskej neutrality účinne odstránená. Začiatkom 60. rokov teda Západ aj Východ uznali svoj neutrálny status a krajina mohla vstúpiť do sebavedomejšieho obdobia medzinárodných vzťahov a praktizovať to, čo sa začalo nazývať „aktívna a mierová politika neutrality“.

V prípade Írska hlavné dôvody neutrality boli iné - jeho vzťahy so Spojeným kráľovstvom a integrite krajiny; V prípade Švajčiarska to bola zase otázka nastolená najmä v dôsledku rozsiahleho vplyvu troch externých aktérov – Talianska, Nemecka a Francúzska. A podobne ako vo Švajčiarsku na začiatku 19. storočia, vlastne aj Ukrajina čelí na začiatku 21. storočia problému národnej integrity. Teda problémy, ktoré kedysi vznikli vo Švajčiarsku, možno relatívne prirovnať aj k situácii medzi východom a západom na Ukrajine.

Dá sa povedať, že na Ukrajine sa nahromadili problémy v mnohých aspektoch podobné problémom krajín, ktoré si na ich riešenie zvolili neutralitu. Napríklad Fíni zistili, že rozsiahla hranica so ZSSR v dĺžke približne 1 400 kilometrov, ako aj dve vojny v rokoch 1939-1940 a 1941-1944 ich prinútili hľadať riešenie a kompromis s touto druhou krajinou. Ako možno usúdiť z doterajších dlhodobých mierových a kooperatívnych rusko-fínskych vzťahov, cesta „aktívnej a mierovej“ neutrality sa ukázala ako účinná.

Ukrajina má tiež rozsiahlu pozemnú hranicu so súčasným Ruskom v dĺžke približne 2 000 kilometrov; Ukrajina sa od svojej nezávislosti mnohokrát zapojila do obchodných a verbálnych vojen s Ruskom. Okrem toho, rovnako ako Fínsko, osemdesiat percent dodávok energie na Ukrajine závisí od Ruska. Historické analógie možno ďalej čerpať s ohľadom na predchádzajúcu integráciu do Ruskej ríše. Ukrajinské problémy jazykov, etník a náboženstiev nachádzajú paralely s neutrálnymi európskymi krajinami, ktoré dosiahli úspechy vo svojej zahraničnej a domácej politike, čím pridávajú ďalšiu dôveryhodnosť a zdôvodňujú cestu Ukrajiny rovnakým smerom.

Neutralita je však situácia, ktorá musí vyhovovať nielen Ukrajine; aby bola medzinárodne akceptovaná a právne uznaná, neutralita Ukrajiny musí vyhovovať jej bezprostredným susedom – Rusku a EÚ.

Obrázok blogu

Podľa vyhlásenia vtedajšieho ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva počas svojej návštevy Kyjeva (v polovici mája 2010), že by si želal, aby sa Ukrajina pripojila k Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, a že Rusko nie je proti tomu, aby si Ukrajina zvolila cestu neutrality. Ďalej vtedy zdôraznil, že „ak by to bol absolútne neutrálny, nezávislý štát (tj. Ukrajina), boli by sme celkom spokojní“. Takéto prehlásenie je možné interpretovať (na základe toho, že úplne vylučuje možnosť vstupu Ukrajiny do NATO), ako možnosť vysoko podporovaná Ruskom.

V takomto scenári by boli asi obe strany schopné dosiahnuť kompromis a dosiahnuť určité svoje vlastné ciele.

Problémom by však mohlo byť to, že bývalý prezident Viktor Janukovič (ktorý je dnes nepriateľom politickej špičky) počas svojej inaugurácie uviedol, že jeho cieľom je urobiť z Ukrajiny neutrálnu krajinu a dokonca vtedy aj vyzval Najvyššiu radu, aby konečne schválila potrebnú legislatívu v tejto veci.

Praktické uplatnenie neutrality v prípade Ukrajiny znamená vážny krok v zahraničnej politike pre krajinu samotnú, ako aj pre región. Schválenie a implementácia potrebnej legislatívy by znamenalo konečne urobiť rozhodujúci krok smerom k veľmi potrebnej koherentnej zahraničnej politike. Takýto krok má potenciál ukončiť diskusie v rámci spoločnosti o smerovaní krajiny na medzinárodnej scéne, ako aj o stabilite aspoň jedného z politických aspektov a to práve Ukrajiny. V tomto prípade sa zdá, že model, ktorý poskytlo Fínsko, je vzhľadom na historické, geopolitické a národné podobnosti k stavu vecí na Ukrajine zrejme najbližšie. Za zmienku tiež stojí, že Fínsko dokázalo dosiahnuť súčasné zahraničnopolitické ciele Ukrajiny po tom, čo vyhlásilo a pevne potvrdilo svoju neutralitu. Na druhej strane, súčasné akcie Ruska vedú práve aj Fínsko, že túto svoju pozíciu prehodnocuje.

Neutralitu teda snáď možno považovať za jedno z hlavných realizovateľných riešení niektorých pretrvávajúcich problémov na Ukrajine.

Posledné výsledky.

Rokovania v Ženeve, Bruseli, vo Viedni, a v Breste – Západní a ruskí diplomati zostávajú hlboko rozdelení v otázke európskych bezpečnostných záujmov, keďže žiadne z týchto rozhovorov v rôznych formátoch minulý týždeň prakticky nepriniesli žiadny pokrok pri riešení súčasnej patovej situácie. Prichádzajú varovania, že riziko rozsiahleho vojenského konfliktu sa zvýšilo na úroveň, ktorá tu nebola od rozpadu Sovietskeho zväzu a názory na to, či ide o predpovede súdnych dní alebo nie, sa líšia. Väčšine európskych diplomatov je však jasné, že rozhodnutie o ďalšom postupe padne na ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorý varoval pred vojenskou akciou, ak nebudú splnené ich (ruské) bezpečnostné požiadavky, vrátane naliehania, aby NATO stiahlo sily z východnej Európy, západnými predstaviteľmi označený prakticky za „nemožný“.

Teraz sa od ukončenia rozhovorov ruská rétorika ešte zostrila.

Obrázok blogu

Dôkazom toho je, že ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ktorý v sobotu (15.1.) povedal, že Rusko „nebude večne čakať“, kým USA a NATO zareagujú na jeho bezpečnostné požiadavky, a že na každý (ich) návrh chce podrobnú odpoveď. Medzitým ich najväčšia ruská štátna propagandistická agentúra RIA Novosti publikovala článok s názvom: „Putin vyhlásil vojnu Európe. Ešte stále nie je neskoro (pre Európu) kapitulovať.“

Američania sa podľa zistenia spravodajských služieb domnievajú, že si Rusko obviňovaním Ukrajiny „tvorí základy na to, aby malo možnosť vymyslieť si zámienku na inváziu“. Viacerí predstavitelia EÚ sa obávajú, že Rusko už vytvára zvýšený tlak na Európu a jej spojencov – (kybernetické útoky, dezinformácie na sociálnych sieťach a snahy o destabilizáciu) aj bez toho, aby tam muselo vtrhnúť.

Po celej Ukrajine v piatok skoro ráno nefungovali webové stránky vlády, vrátane ministerstva pre mimoriadne situácie, ministerstva školstva a kabinetu, a Ukrajinci boli varovaní, aby sa „obávali a očakávali prípadne to najhoršie“. Kto stojí za týmto masívnym kybernetickým útokom na vládne webové stránky Ukrajina stále vyšetruje, ale predbežné indície ako uviedol hovorca ministerstva zahraničných vecí Oleg Nikolenko naznačujú, že by to mohli byť „hackerské skupiny napojené na ruské tajné služby“. Ministri zahraničných vecí EÚ na stretnutí vo francúzskom prístavnom meste Brest na ktorom prisľúbili Kyjevu podporu, to presne odhadli, keď viacerí z nich uviedli, že sa obávajú kybernetického útoku, ktorý by pripravil pôdu pre ruskú inváziu.

Aké sú teda ďalšie diplomatické kroky?

EÚ vkladá ďalšie nádeje do francúzsko-nemeckej iniciatívy s cieľom obnoviť rozhovory v normandskom formáte, na ktorom sa stretnú ukrajinskí, ruskí, nemeckí a francúzski predstavitelia. Nová nemecká ministerka zahraničia Annalena Baerbock má pripraviť pôdu na návštevu Kyjeva a Moskvy v tomto týždni. Vysokí predstavitelia EÚ potvrdzujú, že prebieha práca na vypracovaní stratégie sankcií, ktorá by mohla byť oznámená „v priebehu niekoľkých hodín“ po potenciálnej invázii, koordinovaná a presadzovaná s USA a ďalšími spojencami aj mimo EÚ.

Obrázok blogu

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij v piatok (14. januára) navrhol navyše trojstranné rozhovory s americkým prezidentom Joeom Bidenom a ruským prezidentom Vladimírom Putinom, čím opäť vyvolal otázku medzi niektorými diplomatmi EÚ, či to je uprednostňovaný formát diskusie pred tým, ktorý vedie Európa.

To, či diplomacia dokáže zachrániť európsku bezpečnosť je otázne.

Odborníci sa domnievajú, že diplomatické úsilie, ktoré však nie je podložené tvrdou silou, nemusí na odvrátenie vojny stačiť.

Ale, ako hovorí stará múdrosť: „Lepší je jeden rok vyjednávaní, ako jeden deň vojny!“

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  203
  •  | 
  • Páči sa:  88x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

712 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu