Začnime od začiatku…
Zakladajúce (historické) právne normy EÚ sú predovšetkým medzinárodné zmluvy, ktoré postupne vytvorili európsku integráciu. EÚ nemá jednu „ústavu“, ale jej právny základ tvoria tieto kľúčové zmluvy (v chronologickom poradí):
1. Najstaršie zakladajúce zmluvy (1950s)
Parížska zmluva (1951) — Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO / ECSC). Zakladatelia: 6 krajín (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko). Cieľ: Integrácia strategických odvetví (uhlie, oceľ) na zabránenie vojnám.
Rímske zmluvy (1957):
Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) — dnes Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ / TFEU).
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom).
Tieto tri zmluvy sa považujú za prvotné zakladajúce akty európskej integrácie.
2. Kľúčové neskoršie zmluvy
Maastrichtská zmluva (1992) — Zmluva o Európskej únii (ZEU / TEU). Vytvorila oficiálne Európsku úniu, zaviedla európske občianstvo, menovú úniu (euro) a tri piliere.
Amsterdamská zmluva (1997), Zmluva z Nice (2001) — reformy inštitúcií.
Lisabonská zmluva (2007, platná od 2009) — posledná veľká reforma. Posilnila právomoci EP, zjednodušila rozhodovanie, zaviedla stáleho predsedu Európskej rady atď. Nahradila neúspešnú „Európsku ústavu“.
Treba zdôrazniť, že tzv. Primárne právo EÚ, čo sú vlastne tieto zmluvy + dodatky a protokoly majú najvyššiu právnu silu.
Existujú samozrejme tzv. “Konsolidované znenia”, kde je reagované rozširovanie EÚ o nové štáty. Dnes sa najčastejšie používa kombinácia Zmluvy o Európskej únii (ZEU) a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) v znení Lisabonskej zmluvy. A ešte treba dodať aj to, že Charta základných práv EÚ (2000/2009) — má rovnakú právnu silu ako zmluvy.
Tieto dokumenty sú mimochodom dostupné na “EUR-Lex” (oficiálna databáza EÚ) vo všetkých úradných jazykoch vrátane slovenčiny.
A čo nám okrem iného hovorí Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom)?
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom, 1957) explicitne podporuje rozvoj jadrovej energetiky v nasledujúcich kľúčových ustanoveniach:**
Článok 1 (hlavný cieľ)
Stanovuje základný mandát Spoločenstva: „... vytvoriť podmienky pre rýchly vznik a rozvoj jadrových priemyslov v Spoločenstve“ („to promote the speedy establishment and growth of nuclear industries“). Cieľom je prispieť k zvyšovaniu životnej úrovne a rozvoju vzťahov medzi členskými štátmi.
Článok 2 (hlavné úlohy)
Tento článok podrobnejšie rozvádza úlohy Euratomu na podporu jadrovej energie. Najrelevantnejšie body:
písmeno (b): uľahčovať investície a podporovať podniky pri zakladaní základných zariadení potrebných pre rozvoj jadrovej energie.
písmeno (c): podporovať výskum a zabezpečovať šírenie technických informácií.
písmeno (d): zabezpečovať pravidelné a spravodlivé dodávky jadrových surovín a palív.
Ďalšie body sa týkajú bezpečnosti, ochrany zdravia a mierového využitia.
Ďalšie relevantné časti
Kapitola 4 a 5 (Články 40–51) — Podpora investícií do jadrových zariadení.
Kapitola 1 a 2 — Podpora výskumu a šírenia znalostí (Articles 4–9).
Celá zmluva je zameraná na mierové (civilné) využitie jadrovej energie, bezpečnosť a spoločný trh v tejto oblasti.
V zhrnutí sa dá konštatovať, že Zmluva Euratom nie je neutrálna — jej primárnym cieľom je aktívna podpora rozvoja jadrovej energetiky ako kľúčového faktora energetickej bezpečnosti a hospodárskeho rastu Európy (v kontexte 50. rokov).
Zmluva Euratom je stále platná, a tým pádom má byť nielen rešpektovaná, ale plnená!
Nesmie (a nemôže) to byť na ľubovôli nejakých úradníkov, čo ju chcú, alebo nechcú plniť!
Je však taký starý vtip z bývalého režimu, keď kritizovali primáša ľudovej hudby, že vyhrával pre bývalých papalášov, ktorí už neboli vo funkcii. A on sa bránil, že ...”Áno, vyhrával som im pesničky, ale ste si nevšimli , že aké”… “ani Ťa nechcem, ani Ťa nemilujem, ani Ťa nemám rád.” Niečo podobné ešte stále môžeme vidieť v prístupe vrcholových predstaviteľov EÚ, ktorých sa to bezprostredne dotýka.
Napríklad taká Teresa Ribera (španielska socialistka, Executive Vice-President pre Clean, Just and Competitive Transition) má k jadrovej energetike stále skôr rezervovaný až skeptický prístup, aj keď v bruselskej pozícii je pragmatickejšia a rešpektuje rozhodnutia členských štátov. V minulosti, ako španielska ministerka energetiky a neskôr vicepremiérka bola jasne proti jadru.
Dohodla postupné odstavenie španielskych jadrových blokov do roku 2035. Kritizovala náklady jadra oproti obnoviteľným zdrojom, pretože Španielsko má výhodné podmienky pre solár a vietor a prehlásila zaradenie jadra medzi "zelené" investície v EÚ taxonomy za "veľkú chybu". Po nominácii a potvrdení v Európskom parlamente (jeseň 2024) urobila síce niekoľko ústupkov, aby upokojila pro-jadrové krajiny (najmä Francúzsko, ale aj iné). Opakovane hovorí, že rozhodnutie o energetickom mixe patrí členským štátom a EÚ to musí rešpektovať (vrátane tých, ktoré chcú jadro rozvíjať), ale to sú iba rétorické cvicenia, pretože to jasne automaticky vyplýva zo zmlúv EÚ. V septembri 2024 naznačila, že nebude blokovať expanziu jadra v krajinách, ktoré ho chcú, čo ale naznačuje že sa s takouto alternatívou zaoberá(la). V jej hearingoch (november 2024) pro-jadroví europoslanci neboli úplne spokojní — nedala im jasné záruky na silnú podporu (financovanie, atď.), ale ani nebola konfrontačná. V terajšej praxi (2025–2026) Európska Komisia pod jej vedením (spolu s komisárom Jørgensenom) vydala stratégie na podporu malých modulárnych reaktorov (SMR), investície do čistej energie vrátane jadra pre niektoré sektory (napr. dátové centrá pre AI), a hovorí o potrebe diverzifikácie zdrojov, ale napriek tomu prioritou zostávajú obnoviteľné zdroje, elektrizácia, znižovanie cien energie a konkurencieschopnosť. Jadrová energia nie je jej "srdcovka", ale “toleruje ju” tam, kde ju štáty chcú. V zhrnutí, ak by sme sa chceli opýtať, že či sa (po nastúpení do funkcie eurokomisárky) zmenila? Odpoveď znie - Nie úplne! Stále je skôr "jadrový skeptik" a preferuje obnoviteľné zdroje + efektivitu. Nerobí z jadra prioritu a v minulosti ho aktívne spomaľovala. Ale pragmaticky sa prispôsobila — "nerobí nič, aby ho podoprela", skôr neutrálne až mierne podporne iba v rámci subsidiarity (alibisticky - nechajme štáty rozhodovať). Pro-jadrová komunita (priemysel, niektorí europoslanci, Francúzsko atď.) preto zostáva voči nej právom ostražitá.
Dan Jørgensen (plným menom Dan Jannik Jørgensen) je európsky komisár pre Energetiku a Bývanie (Commissioner for Energy and Housing) vo von der Leyenovej komisii II od decembra 2024. Je to dánsky politik zo Sociálnych demokratov (Social Democrats).
Predtým pôsobil v dánskej vláde ako minister pre globálnu klimatickú politiku, rozvojovú spoluprácu a energetiku/klímu. Je známy silnou podporou zeleného prechodu, obnoviteľných zdrojov, ukončovania fosílnych palív a boja proti klimatickým zmenám (napr. bol architektom aliancie Beyond Oil and Gas Alliance). Medzi jeho hlavné zodpovednosti v EÚ sú znižovanie cien energie pre domácnosti a firmy, rozvoj čistej energie, modernizácia sietí (grids), Energy Union, podpora obnoviteľných zdrojov, skladovania energie, elektrifikácie priemyslu a práca na SMR (malé modulárne reaktory), uhoľnej transformácii atď. Má aj novú agendu a tou je bývanie (affordable housing plan) — prvýkrát samostatný komisár pre túto oblasť. Jeho postoj k jadru je podobný ako u Ribera - je skôr z pro-renewables tábora (Dánsko tradične preferuje vietor a obnoviteľné zdroje). Jadrovú energiu neblokuje síce úplne, uznáva jej úlohu v niektorých krajinách pre dekarbonizáciu a bezpečnosť dodávok (napr. dialógy s jadrovým priemyslom, podpora SMR), ale nie je jej hlavným propagátorom. Pro-jadrové krajiny s ním občas majú spory (napr. okolo cieľov 2040). Spolu s Teresou Riberou tvoria tandem pre energetickú a klimatickú agendu EÚ — ona má širší strategický (a politický) dosah ako Executive Vice-President, on je operačný komisár pre energetiku.
Keby sme sa na neho (vo vzťahu k jadru) pozreli bližšie – môžeme vidieť, že Jørgensen mal v minulosti jasne skeptický postoj k tradičnej jadrovej energetike (ako dánsky minister podporoval odchod od fosílnych palív a obnoviteľné zdroje, Dánsko jadrové elektrárne nemá). V bruselskej funkcii sa však pragmaticky posunul k technologickej neutralite — jadrovú energiu síce nepreferuje, ale uznáva jej úlohu a aktívne podporuje najmä nové technológie (SMR).
Jeho kľúčové postoje by sa dali charakterizovať asi nasledovne:
Jadro je potrebné pre dekarbonizáciu, energetickú bezpečnosť, priemyselnú konkurencieschopnosť a dosiahnutie klimatických cieľov („there is no scenario where we can stay below 1.5 °C without nuclear“).
Nebude brániť krajinám, ktoré chcú jadro rozvíjať, ale EÚ priorita zostáva obnoviteľné zdroje + sieť + efektivita.
Kritika: Pro-jadrové krajiny (napr. Francúzsko) ho občas obviňujú z toho, že chce jadro držať mimo hlavných cieľov (napr. nechcel ho pridávať do obnoviteľných cieľov pre 2040).
SMR ako priorita — vidí v nich veľký potenciál pre flexibilnú, bezpečnú a priemyselnú energiu (dátové centrá, ťažký priemysel).
V rokoch 2025–2026 koordinoval konkrétne iniciatívy
1. Európska stratégia pre Small Modular Reactors (SMR) (Predstavená v marci 2026 — cieľ: prvé európske SMR projekty v prevádzke na začiatku 30. rokov.. Odhadovaná kapacita: 17–53 GW do 2050., Cieľ: urýchliť vývoj, povolenia, financovanie a priemyselný reťazec.)
Jørgensen: „SMRs sú bezpečná technológia, ktorá prinesie spoľahlivú domácu dekarbonizovanú energiu.“
2. European Industrial Alliance on Small Modular Reactors
Aktívne podporuje alianciu (vyše 350 členov).
Účasť na General Assembly (september 2025) — chválil pokrok, podporil akčný plán aliancie a konzultácie.
Dialógy s jadrovým priemyslom
Apríl 2025: hostil veľký dialóg s predstaviteľmi sektora o investičných potrebách, prekážkach a možnostiach podpory.
Ďalšie aktivity
Podpora diverzifikácie palivového cyklu (znižovanie závislosti od Ruska pri obohacovaní a konverzii).
Podpora predlžovania životnosti existujúcich reaktorov + rýchly rozvoj SMR.
Finančné a regulačné nástroje (InvestEU, Euratom program atď.).
Celkovo sa dá povedať, že Jørgensen nie je žiadny „jadrový entuziasta“ ako niektorí francúzski politici, ale v porovnaní so svojou minulosťou je výrazne konštruktívnejší. Jeho agenda je „všetky čisté technológie, ktoré fungujú“ s dôrazom na SMR ako európsku priemyselnú príležitosť.
Prezidentka EK – Ursula von der Leyen (predsedníčka Európskej komisie) prešla výraznou evolúciou v postoji k jadrovej energetike — z relatívne rezervovaného (ovplyvneného nemeckou politikou) na jasne podporujúci, najmä v posledných rokoch. V minulosti (pred 2024 a začiatkom mandátu) ako nemecká politička (CDU) a ministerka obrany podporovala „atomausstieg“ (odstavenie jadra v Nemecku) po Fukušime.
Nemecko pod Merkelovou (a jej vládami) jadrové elektrárne postupne zatváralo. V prvom mandáte predsedníčky EK (2019–2024) bola technologicky neutrálna — umožnila síce zaradenie jadra do EU Taxonomy (ako udržateľnú investíciu) napriek odporu niektorých krajín (vrátane Nemecka). Nebola však veľkou propagátorkou jadra, skôr sa tejto oblasti stránila; priorita bola Green Deal s dôrazom na obnoviteľné zdroje. Jadrová energia bola skôr vynútene „tolerovaná“ ako súčasť energetického mixu členských štátov, a nie strategickou prioritou Komisie. V terajšom postoji (2024–2026, druhý mandát) - Von der Leyen výrazne zmenila rétoriku a prekvapujúco sa stala jedným z najväčších podporovateľov jadra na úrovni EÚ:
Marec 2026 — na Nuclear Energy Summite v Paríži otvorene povedala, že „odvrátenie sa od jadra bolo strategickou chybou Európy“. Kritizovala pokles podielu jadra z ~33 % elektriny v roku 1990 na ~15 % dnes a označila to za voľbu, ktorá zvýšila závislosť od dovozu fosílnych palív.
Silná podpora SMR (Small Modular Reactors):
Predstavila novú Európsku stratégiu pre SMR s cieľom mať prvé prevádzkové reaktory na začiatku 30. rokov.
€200 miliónov garancia na súkromné investície do inovatívnych jadrových technológií (cez emisný systém ETS).
Chce, aby Európa viedla v „jadrovej technickej rase“ a stala sa globálnym centrom novej budúcej generácie jadra.
Jadrovú energiu vidí rovnocenne s obnoviteľnými zdrojmi ako kľúč k energetickej bezpečnosti, nižším cenám elektriny, priemyselnej konkurencieschopnosti a dekarbonizácii.
Prečo tá zmena?
Energetická kríza po invázii na Ukrajinu (2022) a vysoké ceny plynu.
Geopolitické riziká (vrátane aktuálnych konfliktov).
Potreba stabilného, nízkouhlíkového zdroja pre priemysel a AI (dátové centrá).
Politický pragmatizmus — potreba kompromisu s pro-jadrovými krajinami (Francúzsko, Poľsko, atď.) a vlastná strana CDU, ktorá sa k jadru vrátila.
Na rozdiel od Ribery (stále skeptickejšia) a Jørgensena (pragmatický, ale s renewable dôrazom) je von der Leyen teraz jednoznačne pro-jadrová a aktívne tlačí na jej renesanciu, najmä cez moderné technológie ako SMR. Jej posledné vystúpenia z roku 2026 ukazujú, že to považuje za strategickú prioritu EÚ.
A čo náš slovenský eurokomisár Maroš Šefčovič?
Maroš Šefčovič (slovenský komisár) je dlhodobo jedným z najväčších podporovateľov jadrovej energetiky v Európskej komisii — pragmatický, pro-technologicky neutrálny a konzistentný. Jeho postoj k jadru bol a aj je veľmi pozitívny — jadrovú energiu považuje za nevyhnutnú súčasť nízkouhlíkového mixu, energetickej bezpečnosti a priemyselnej konkurencieschopnosti. Ako Slovák (Nakoľko sme Slovensko silne jadrová krajina — Mochovce, Bohunice) má s tým aj osobnú/národnú skúsenosť. Na rozdiel od Ribery (skeptickejšia) alebo Jørgensena (pragmatický s dôrazom obnoviteľných zdrojov) je Šefčovič jasne pro-jadrový už dlhé roky. V minulosti (2014–2024) ako komisár pre Energetickú úniu (2014–2019) podporoval technologickú neutralitu — obnoviteľné zdroje + jadro + plyn ako prechodný zdroj.
Podporoval alianciu pre SMR (Small Modular Reactors) už v roku 2024. Ako Executive Vice-President pre European Green Deal (2023–2024) nahradil Frans Timmermansa (ktorý bol extrémne anti-jadrový) a priniesol vyváženejší prístup — uznával, že bez jadra nie je realistický dekarbonizačný plán. Teraz (2024–2029) je komisárom pre Obchod a Ekonomickú bezpečnosť (a interinštitucionálne vzťahy). Aj v tejto roli podporuje jadro v kontexte diverzifikácií dodávok (napr. dohody s USA o jadrovom palive). V priemyselnej konkurencieschopnosti a bezpečnosti dodávok, ako aj v podpora inovácií vrátane SMR a fúzie. Šefčovič je v tomto smere jeden z najspoľahlivejších spojencov jadrového sektora v Komisii. Ako Slovák rozumie realite krajín, ktoré na jadre stoja (Slovensko, Francúzsko, Česko, Maďarsko atď.).
Napriek tomu si však dovolím citovať jeho prehlásenie na odbornej konferencii SES 2019 v Modre, venovanej energetike.
"Čo je dôležité z pohľadu Európskej komisie, potrebujeme zaznamenať nejaký úspech, a to čím skôr," povedal Šefčovič.
Diskusie o ďalšom smerovaní energetiky a budovaní nových jadrových zdrojov na pôde EÚ sú podľa neho namiesto vecných argumentov plné emócií. "To znamená, že potrebujeme spustiť jadrovú elektráreň, ktorá bude moderná, a ktorá presvedčí všetkých tých, ktorí hovoria, že jadrové elektrárne sa nám predražili a trvá nám veľmi dlho, kým ich dobudujeme a nie je jasné, aký finančný vklad je potrebný na to, aby sa takáto veľká jadrová elektráreň mohla spustiť," povedal eurokomisár. Dodal, že jadrová energia je podľa neho veľmi významným zdrojom elektrickej energie, čo sa nezmení ani v roku 2050, ani neskôr. Problémom podľa neho je, že jadrovú energiu niektorí politici nechcú zaradiť medzi nízkouhlíkové zdroje. "Všetci predstavitelia jadrového priemyslu by mali disponovať veľmi silnými argumentmi, aby sa medzi nízkouhlíkové zdroje jadro dostalo. Od toho sa odvíja veľmi veľa ďalších vecí, napríklad čo sa týka financovania, bankovej účasti, úverovej politiky a mnoho iných vecí," dodal Šefčovič.
Samozrejme že sa s jeho slovami dá súhlasiť.
A jedným hlasom dodávam, že EÚ (EK), resp. pro jadrová pozícia práve ten “nejaký úspech”, a dokonca dva práve teraz aj získala.
· Prvým je začaté fyzikálne spúšťanie štvrtého reaktorového bloku v jadrovej elektrárni Mochovce.
· A druhým je , že 15 členských štátov nalieha na EÚ, aby po roku 2030 plne využívala jadrovú energiu.
O čo ide?
Zatiaľ čo Európska únia sa (opatrne) blíži k cieľom dekarbonizácie do roku 2030, členské štáty začínajú uvažovať o tom, aký by mal byť energetický mix pre nasledujúce desaťročie. Väčšina európskych vlád nachádza odpoveď aj v jadrovej energii.
Ministri energetiky z pätnástich členských štátov podpísali list, adresovaný podpredsedníčke Európskej komisie pre čistú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu Terese Ribera a európskemu komisárovi pre energetiku Danovi Jørgensenovi, v ktorom vyzývajú, aby energetický rámec EÚ na obdobie po roku 2030 „plne využíval jadrovú energiu“ popri obnoviteľných zdrojoch a iných nízkoemisných technológiách.
O iniciatíve sa diskutovalo počas zasadnutia Jadrovej aliancie, ktoré sa konalo na okraji zasadnutia Rady pre energetiku 26. júna. Dokument podpísali ministri Talianska, Belgicka, Bulharska, Chorvátska, Českej republiky, Estónska, Fínska, Francúzska, Maďarska, Holandska, Poľska, Rumunska, Slovinska, Slovenska a Švédska. Grécko a Lotyšsko boli prítomné, ale ako pozorovatelia. Signatári vysvetľujú, že cieľom je „zosúladiť európsky energetický rámec so strategickými prioritami Únie“ s osobitným zameraním na „dostupnosť, konkurencieschopnosť, dekarbonizáciu, energetickú bezpečnosť a strategickú autonómiu“. Ministri sa v liste tiež odvolávajú na závery Európskej rady z marca 2026, podľa ktorých „energetická transformácia zostáva najúčinnejšou stratégiou na posilnenie strategickej autonómie Európy a zníženie zraniteľnosti vyplývajúcej z dovozu fosílnych palív“.
V prípade pätnástich krajín musia byť klimatické ciele EÚ dosiahnuté prostredníctvom „technologicky neutrálneho“ prístupu plne v súlade s európskym klimatickým zákonom. Z tohto pohľadu, tvrdia ministri, že jadrová energia musí hrať ústrednú úlohu - „Jadrová energia je súčasťou riešenia.“ Podľa signatárov, hoci bolo v poslednom desaťročí opodstatnené „zamerať úsilie aj na rozvoj obnoviteľnej energie“, teraz je potrebné vytýčiť cestu, ktorá „umožní postupné nahradenie fosílnych palív využitím všetkých dostupnýchnízkoemisných technológií“. Nástroje, ktoré dáva EÚ k dispozícii, „musia umožniť každému členskému štátu dosiahnuť dekarbonizáciu nákladovo najefektívnejším spôsobom“. Ministri uzatvárajú svoje argumenty prehlásením, že „V čoraz zložitejšom geopolitickom kontexte sa Európska únia musí pohnúť za hranice akéhokoľvek ideologického prístupu a vytvoriť energetický a klimatický rámec schopný posilniť konkurencieschopnosť a odolnosť a zároveň podporiť členské štáty pri dosahovaní klimatickej neutrality do roku 2050“.
A teraz pozor, ten list nie je iba obyčajný zdrap papiera…
Spomínaní ministri totiž cez svoje členské štáty tu reprezentujú dôležité monožstvo obyvateľstva EÚ! Celkový počet obyvateľov týchto krajín EÚ (približne k roku 2026) je okolo 280–285 miliónov.
Keď vezmene konzistentné odhady z Worldometers (2026 mid-year projections) a doplníme ich pre aktuálnosť z Eurostatu, tak aj keď sa populácia sa mierne mení (väčšinou mierny pokles alebo stagnácia v mnohých krajinách), môžeme si byť istí, že tieto čísla sú spoľahlivé.
Odhady populácie (2026): Taliansko: ~58,9 mil. (58 926 166), Francúzsko: ~66,7 mil. (66 746 401; metropolitné + zámorské), Poľsko: ~37,8 mil. (37 843 188), Holandsko: ~18,4–18,5 mil. (18 448 775), Rumunsko: ~18,8 mil. (18 800 605), Belgicko: ~11,8 mil. (11 774 642), Švédsko: ~10,7 mil. (10 701 047), Česká republika (Česko): ~10,5 mil. (10 527 781), Maďarsko: ~9,6 mil., Bulharsko: ~6,7 mil. (6 667 659), Fínsko: ~5,6 mil. (5 621 739), Slovensko: ~5,5 mil. (5 451 342), Chorvátsko: ~3,8 mil. (3 822 345), Slovinsko: ~2,1 mil. (približne) a Estónsko: ~1,3 mil. (1 331 062). V súčte dávajú priemerné odhady približne 282–285 miliónov obyvateľov (presný súčet závisí od zdroja a dátumu). Tieto krajiny tvoria významnú časť EÚ (celková populácia EÚ je okolo 451 miliónov). Najväčší podiel majú Francúzsko, Taliansko a Poľsko.
Podiel týchto krajín na celkovej populácii EÚ je približne 62–63 %.
Základné údaje (k roku 2025/2026):
Celková populácia EÚ: približne 450,4 – 451 miliónov obyvateľov (údaj k 1. januáru 2025 podľa Eurostatu; v roku 2026 podobná alebo mierne vyššia). Súčet populácie vybraných krajín (Taliansko, Belgicko, Bulharsko, Chorvátsko, Česko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Švédsko): približne 280 – 285 miliónov.
Takže zhruba veľké krajiny (Francúzsko ~66,7 mil., Taliansko ~58,9 mil., Poľsko ~37,8 mil., Holandsko + Rumunsko ~37 mil.) tvoria väčšinu. A stredné a menšie (Belgicko, Švédsko, Česko, Maďarsko atď.) pridávajú zvyšok. Podiel ≈ 62,5 % (presný súčet závisí od presného dátumu a zdroja, ale pohybuje sa v rozmedzí 62–63 %).
Tieto krajiny predstavujú väčšinu EÚ, ale chýbajú kľúčové veľké štáty ako Nemecko (~83–84 mil., najväčšia krajina EÚ), Španielsko (~48 mil.), Rakúsko, Grécko, Portugalsko, Írsko a menšie (Dánsko, Litva atď.), ktoré tvoria zvyšných ~37–38 %
S pridaním Grécka a Lotyšska (Lotyšska), ktorí tam boli ako pozorovatelia by podiel týchto krajín na celkovej populácii EÚ bol približne 64,5 – 65,5 %. Aktualizovaný súčet - predchádzajúci súčet (pôvodných 15 krajín): ~280 – 285 miliónov. Grécko: ~9,9 mil. (odhady 9,897 mil. – 10,0+ mil.). Lotyšsko: ~1,84 mil. (1,835 – 1,845 mil.). Týmto sa k pôvodnej skupine pridávajú dve ďalšie krajiny, čím sa pokrytie EÚ zvyšuje o ďalších ~11,7 – 12 miliónov obyvateľov. Takže nový celkový súčet je približne 292 – 297 miliónov obyvateľov. V prepočte na podiel na EÚ - Celková populácia EÚ: ~450,4 – 451 miliónov (k roku 2025/2026). Podiel: ~64,5 – 65,5 %.
Prečo to tu rozoberám?
Nuž preto, lebo niekoho môže napadnúť otázka, že či je táto cifra objektívne použiteľná ako argument pri rozhodovaní na úrovni Rady resp. Európskeho Parlamentu (lebo tam sú rôzne kritéria)? A aká je odpoveď?
Áno, táto cifra (podiel obyvateľov) je objektívne použiteľná ako argument, ale nie je rozhodujúca sama o sebe a má obmedzené váhy v závislosti od kontextu a inštitúcie.
V EÚ totiž platia rôzne kritériá a princípy, kde populácia hrá rolu, ale nie je jediným faktorom.
1. Rada EÚ (Council of the EU)
Kvalifikovaná väčšina (Qualified Majority Voting – QMV): Od Lisabonskej zmluvy (2009) platí dvojitá väčšina:
Asi 55 % členských štátov (aspoň 15 z 27).
Asi 65 % celkovej populácie EÚ.
Tu je populačný podiel priamo relevantný. Ak tieto krajiny (teraz s Gréckom a Lotyšskom) predstavujú ~65 % populácie, môžu v mnohých prípadoch blokovať alebo presadiť rozhodnutia (blokovacia menšina vyžaduje aspoň 4 krajiny s >35 % populácie).
Objektívne použiteľné: Áno, najmä pri hlasovaniach o legislatíve, sankciách, rozpočte atď. Štatistika Eurostatu je oficiálnym zdrojom.
2. Európsky parlament (EP)
Degresívna proporcionalita: Počet poslancov nie je čisto podľa populácie (Nemecko má max. 96, Malta min. 6). Populácia sa berie do úvahy, ale s korekciami na menšie štáty.
Podiel týchto krajín (~65 %) by zodpovedal približne 65 % hlasov v EP (ak by bolo čisto proporcionálne), ale v realite je to menej kvôli degressii.
Použiteľné ako argument: Áno, napr. pri rokovaniach o rozpočte, zastúpení výborov, legitímite rozhodnutí alebo pri kampaniach na „spravodlivejšie zastúpenie“.
Ďalšie kritériá v EÚ rozhodovaní
Jednomyseľnosť (napr. zahraničná politika, dane, rozšírenie) — populácia tu nemá váhu.
Hospodárska váha (HDP) — často dôležitejšia ako čistá populácia (napr. pri príspevkoch do rozpočtu).
Geografická/regionálna rovnováha, historické faktory, politické aliancie.
Eurostat a oficiálne dáta sú štandardom — tvoja cifra je teda objektívna, ak je správne spočítaná.
Takže v zhrnutí - Áno, je to silný, faktický argument najmä v kontextoch QMV v Rade a pri diskusiách o zastúpení v EP. Nie je však univerzálny — EÚ nie je čisto majoritná demokracia podľa počtu obyvateľov (chráni menšie štáty). Politici ho bežne používajú (napr. „veľké krajiny“ vs. „nové členské štáty“), ale výsledok vždy závisí od koalícií a iných záujmov.
Keď k tomu pridáme ešte navyše aj postoje nečlenských európskych štátov k jadrovej energii (k roku 2026), môžeme vidieť napríklad vo Švajčiarsku obrat k podpore jadra. Švajčiarsko má 4 jadrové reaktory (pokrývajú ~30–40 % elektriny), po Fukušime (2011) síce najprv zaviedlo zákaz stavby nových reaktorov, ale teraz Federálna rada navrhla zrušenie zákazu nových elektrární kvôli klimatickým cieľom, rastúcej spotrebe elektriny a energetickej bezpečnosti. Dolná komora švajčiarskeho parlamentu to podporila, takže je tam pragmatický posun — jadrová energia sa znova vníma ako súčasť mixu (spolu s obnoviteľnými zdrojmi).
Nórsko síce nemá žiadne komerčné jadrové elektrárne (historicky sa spolieha na vodnú energiu — vyše 90 % elektriny). V tomto roku 2026 vládna komisia odporučila zatiaľ nezačínať proces zavádzania jadra kvôli dostatku lacnejších alternatív (vodná, veterná) ale už odporúča prípravu na budúce použitie (napr. SMR).
V Spojenom kráľovstve UK (post-Brexit) je politika a verejnosť silne pro-jadrová. Plánuje masívny rozvoj (cieľ 24 GW do 2050), vrátane nových veľkých blokov a SMR. Jadrová energia je kľúčová pre ich net-zero a energetickú bezpečnosť.
Turecko aktívne buduje jadrové elektrárne (napr. Akkuyu s Ruskom).
V Srbsku, Bosne, Albánsku existuje síce väčšinou záujem o malé reaktory, ale je tam pomalý pokrok.
Island sa jadru nevenuje, pretože takmer výlučne má všetko geotermálne + voda.
V zhrnutí sa dá povedať, že aj ostatné európske krajiny (mimo EÚ) majú o jadro záujem a niektoré prehodnocujú jadrovú energiu pozitívnejšie kvôli klimatickým cieľom a energetickej bezpečnosti. Nórsko a Island zostávajú konzervatívne vďaka svojej vodnej dominancii.
A na čo sa teda čaká?
Napriek jasným cieľom stále platnej Zmluvy Euratom (podpora rozvoja jadrovej energetiky, výskum, investície, bezpečnosť dodávok) je jadrová energia v súčasnej EÚ často na okraji politického záujmu, vnímaná ako „trpená“ v taxonomy (s určitými podmienkami) a v mnohých krajinách brzdená zelenou agendou, verejnou mienkou alebo reguláciami.
Prečo je to tak?
Chýba politický konsenzus: Niektoré krajiny (Nemecko, Rakúsko, Luxembursko) sú proti, iné (Francúzsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Fínsko, Švédsko) ju podporujú.
Priorita obnoviteľných zdrojov (Fit for 55, REPowerEU) a „technologická neutralita“ v praxi nie je vždy dodržaná.
Euratom zostal relatívne nedotknutý, ale jeho implementácia závisí od politickej vôle členských štátov.
Čo by sa malo urobiť naozaj, aby sa naplnili ciele Euratomu?
Politická deklarácia na úrovni Európskej rady - Jasné uznanie jadrovej energie ako strategickej, nízkouhlíkovej a bezpečnostnej súčasť energetického mixu EÚ (podobne ako vo Francúzsku).
Reformy v regulácii a financiách
Plnohodnotné zaradenie jadra do zelenej taxónómie bez diskriminačných podmienok.
Zjednodušenie a zrýchlenie povolení na stavbu nových blokov a predĺženie životnosti existujúcich (ako vo Francúzsku alebo USA).
Väčšie financovanie z EÚ fondov (napr. cez Modernizačný fond, InvestEU, Euratom Research Programme).
Spoločná stratégia EÚ pre jadrovú energetiku
Dlhodobý plán na výstavbu nových reaktorov (veľkých aj SMR).
Posilnenie európskeho dodávateľského reťazca (palivo, komponenty) a zníženie závislosti od Ruska/Číny.
Harmonizácia bezpečnostných štandardov (už existuje, ale implementácia sa líši).
Výskum a inovácie
Výrazné zvýšenie rozpočtu Euratom R&D (aktuálne je pomerne skromný oproti obnoviteľným).
Podpora generácie IV, fúzie (ITER) a SMR.
Zmeny v primárnom práve?
Teoreticky by pomohla revízia Euratomu, ale to je politicky veľmi ťažké (vyžaduje jednomyseľnosť). Realistickejšie je politická a sekundárna legislatíva.
Realisticky má najväčšiu šancu koalícia pro-jadrových krajín („Nuclear Alliance“ — Francúzsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Fínsko, Švédsko, Bulharsko, Rumunsko atď.), ktorá tlačí na Komisiu a Radu. Už teraz vidíme posun (napr. zaradenie jadra do net-zero plánov niektorých krajín).
Ale ak chce EÚ naplniť ciele Euratomu skutočne (nie len
formálne), potrebuje jasnú politickú vôľu na najvyššej úrovni a prekonať
ideologický odpor voči jadru v časti inštitúcií a verejnosti.
Práve je na to čas….






