reklama

Jadrová energia – Dôvera spoločnosti k vedeckým poznatkom.

Sme priamymi svedkami zdanlivo nepochopiteľného fenoménu – čím ďalej tým viac ľudia strácajú schopnosť dôverovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V ostatných rokoch môžeme byť priamymi svedkami zdanlivo nepochopiteľného fenoménu – čím ďalej tým viac ľudia strácajú schopnosť dôverovať.

Tam kde sa jedná o pochopenie komplikovanejších, nepoznaných a ťažšie vysvetľujúcich oblastní akou je napríklad aj jadrová energia, ktorej väčšina ľudí nerozumie a taktiež sa jej už (aj s historického dôvodu) bojí by to mohlo byť snáď aj logické.

O to nelogickejšie to ale je v oblastiach, (ktoré sú síce tiež zrejme komplikovanejšie na pochopenie, ale) ktoré môžu súvisieť (a súvisia) priamo s opatreniami proti ohrozeniu ich zdravia – kde by rady odborníkov mali byť prijímané zrejme s o to väčšou dôverou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jadrovú energiu (špeciálne jadrovú energetiku) sprevádza už mnoho rokov masové hnutie odporu, pričom väčšina argumentov ktorými argumentujú nie sú postavené na vedeckých dôkazoch ale skôr na pocitoch a emocionálnych postojoch.

Aj globálne šírenie koronavírusu (COVID-19) sprevádzala vlna dezinformácií, ktoré ovplyvňujú aj rôzne reakcie hlavne populistických politikov čím zosilňujú nedôveru a obavy medzi občanmi.

Čo je dôvodom, že v posledných rokoch tak dôvera vo vedu výrazne klesla?

Za také základné dôvody sa považuje nízka kvalita vzdelávania a samozrejme aj sociálne siete, ktoré svojou kapacitou ľahko vyvolávajú stres a zvýšenú úzkosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale v skutočnosti nie je všetko také jednoduché – je celkom možné, že za súčasný stav je do istej miery zodpovedná aj veda a akademická obec.

V minulosti sociológovia rok čo rok bežne uvádzali, že úroveň dôvery vo vedu zostala za posledných 50 rokov stabilná: vedcom dôveruje 35 % až 50 % respondentov (v závislosti od krajiny). Na prvý pohľad sa teda mohlo zdať ako znak toho, že bez ohľadu na ekonomickú a politickú situáciu spoločnosti zostáva dôvera verejnosti vo vedu neotrasiteľná a obraz vedca (verejného intelektuála) je čistý ako bol kedysi vo „vesmírnych“, či  „atómových “60-tich rokov. Keď sa však na to pozrieme hlbšie, ukazuje sa že „to nie je zďaleka také ružové, ako by sa nám mohlo zdať“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrime sa spoločne na to ako je to napríklad aj vo dvoch veľkých krajinách na opačných svetových stranách – na západ (v USA) a na východ (v Rusku).

-       Po prvé, je len málo ľudí, ktorí plne dôverujú vede a vedcom!

Podľa amerického Pew Research Center je svetový priemer 35 % (a v Rusku iba 27 %; a ak by sme verili prieskumom verejnej mienky inštitútu VTsIOM, tak sa za posledných 10 rokov toto číslo znížilo takmer na polovicu). Okrem toho je možné, že ľudia, ktorí aj deklarujú čiastočnú dôveru vo vedu, sa jednoducho riadia zaužívanými spoločenskými konvenciami: že „veriť vo vedu je dobré a správne“ a „neveriť znamená priznať si svoju vlastnú „temnotu““. To znamená, že skutočné percento tých, ktorí vede aspoň čiastočne dôverujú, môže byť aj výrazne nižšie, ako tieto sociologické prieskumy ukazujú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-       Po druhé, úroveň dôvery vo vedu sa v rôznych sociálnych skupinách líši.

Ako ukazujú všetky rovnaké sociologické prieskumy, čím je nižšia úroveň vzdelania (a vedeckých znalostí) respondentov, tým menej takýchto ľudí má tendenciu dôverovať nielen vedcom ale vo všeobecnosti aj tradičným verejným orgánom. Napríklad v USA približne tretina populácie neverí ani výskumníkom, ani vedeckým metódama skôr verí, že vedec môže ľahko dosiahnuť výsledok aký len chce. Teda čím nižšiu vzdelanostnú úroveň majú respondenti, tým menej nielen veria výskumníkom (ale najmä aj takým, ktorí pracujú v medicíne a zdravotníctve). Napríklad na východnej strane od nás, v Rusku najmenej dôverujú vedcom (teda inými slovami najviac nedôverujú) ľudia s nedokončeným stredoškolským vzdelaním: podľa prieskumu VTsIOM je medzi nimi podiel tých, ktorí pochybujú o vede a vedeckých metódach, až 70%. Napokon, aj keď sa hoci na pohľad zdá, že úroveň všeobecnej dôvery vo vedu a vedcov je relatívne ešte stále vysoká, ukazuje sa že široká verejnosť sa im vo vážnych a dôležitých veciach zdráha dôverovať vo všeobecnosti. 

COVID-19

Najzreteľnejšie je to na nedávnych príkladoch súvisiacich s COVID-19 a očkovaním.

Napríklad v roku 2020 v USA - jeden zo štyroch dospelých (tj. jedna štvrtina – 25 percent, čo je hrozné číslo) veril, že „informácie“ o Billovi Gatesovi a jeho záludných plánoch na čipovanie protirakovinovými vakcínami sú pravdivé. A to, čo vedci hovoria o covide a pandémii, je pre verejnosť ešte menej dôveryhodné ako čo tvrdia rôzne spravodajské médiá (30,5 % verzus 35 %), hoci, súdiac podľa výsledkov relevantných prieskumov verejnej mienky, ľudia vôbec neveria ani tlači a ani televízii. V Rusku je situácia ešte horšia: podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky inštitútom VTsIOM sa celá polovica občanov Ruskej Federácie (!) domnieva, že vedci pred širokou verejnosťou taja tú či onú „pravdu“.

GMO

Samozrejme, bolo by pre nás príjemnejšie, keby sme to mohli ľahko pripísať iba epidémii úzkosti a depresie, ktorá sa výrazne zhoršila na pozadí ohraničení a karantény súvisiacich s koronavírusom, ale, žiaľ, rovnaká situácia sa už dlho vyvinula aj okolo mnohých ďalších iných zložitých pseudovedeckých problémov. Napríklad asi tretina obyvateľov vyspelých krajín považuje geneticky modifikované organizmy (GMO) za nebezpečné. Podľa prieskumov Pew Research Center v USA - 38%, v Nemecku - 48%, a v Rusku vo všeobecnosti až 70%.

GMO - Geneticky modifikované organizmy – sú organizmy (mikroorganizmy, rastliny, živočíchy), ktorých genóm bol umelo a účelovo pozmenený (upravený) zavedením určitých génov iného živého organizmu, metódami genetického inžinierstva.

Ešte horšia je situácia s medicínskymi aplikáciami technológií na úpravu genómu: viac ako polovica respondentov ich podľa toho istého Pew Research Center považuje za nebezpečné (USA – 66 %, Nemecko – 68 %, Rusko – iba 58 %, zrejme iba kvôli tomu, že sa tam táto téma ešte natoľko nerozšírila cez sociálne siete).   Až 30-40% ľudí si je vraj istých, že vedľajšie účinky očkovania sú pred bežnou spoločnosťou ľudskej populácie skryté.  V roku 2016 v USA približne polovica populácie verila aspoň jednej konšpiračnej teórii (podľa The Chapman University Survey of American Fears Wave 3, 2016).

Globálne otepľovanie a zmena klímy

V tomto kontexte dlhotrvajúce globálne otepľovanie, ktorému mimochodom neverí až (iba?) štvrtina respondentov (v Spojených štátoch - 27 %, v ostatných vyspelých krajinách -10-15 %), vyzerá paradoxne relatívne dobre - svedčia o tom výsledky štúdie YouGov-Cambridge Globalism za rok 2020.

Teoreticky by sa pokles dôvery vo vedu a vedcov mohol ignorovať.

Koniec koncov, nie všetky politické rozhodnutia vo vedeckej oblasti (ako používanie GMO a povolenie na úpravu genómu) sa robia pod tlakom verejnej mienky.

Problémom však je, že verejný skepticizmus voči vede a vedeckým údajom už začína ovplyvňovať zdravie a bezpečnosť samotnej ľudskej komunity. 

Nakoniec nemusíme chodiť ďaleko, poznáme to sami aj zo Slovenska.

Napríklad štúdia interdisciplinárneho tímu vedcov z Oxfordu, Michiganskej univerzity a ďalších ukázala, že v roku 2021 ľudia, ktorí neveria vede, uprostred pandémie nedodržiavajú epidemiologické bezpečnostné opatrenia a aktívne odolávajú očkovacím kampaniam, už ani nehovoriac o šírení falošných správ a vybičovaní konšpiračnej paniky. Došlo aj dokonca k masívnym útokom na vedcov, ktorí verejne hovorili o pandémii a koronavíruse: podľa časopisu Nature už viac ako polovica výskumníkov čelila obvineniam z nedostatočnosti a vedeckého pochybenia a niektorí dokonca aj s priamymi hrozbami.

Takže tie veľmi typické otázky (používané tradične hlavne v Rusku) ako že: "Kto je na vine?" a "Čo robiť?" - v súvislosti s krízou dôvery, o ktorej sa aktívne diskutuje v zahraničnej vedeckej komunite (a zatiaľ slabšie aj v Slovenskej), sa za posledné dva roky stali príliš aktuálne.

Globálna kríza dôvery

Táto zlá správa je vlastne svojim spôsobom aj dobrá správa:  - Ľudia totiž neveria len vede a vedcom; ale postupne prestávajú dôverovať všetkým vo všeobecnosti, od rodinných príslušníkov až po politické strany.

A inštitúciám sa dôveruje najmenej, dokonca aj vo vyspelých krajinách; v priemere na celom svete len asi polovica opýtaných dôveruje vládam, podnikom, médiám a mimovládnym organizáciám (MVO).

„Politikům se nevěří, politikové se kontrolují. Věří se v Boha, věří se v přírodu, věří se v krásu, věří se v myšlenku, ideu. V politika se nevěří, a kdo v něho věří, je idiot!“ —  Karel Kryl

Obrázok blogu

Zaujímavé spojenia...

-       Mimovládne organizácie - „etické, ale nie príliš kompetentné“

-       Podniky a podnikateľské subjekty - „vo všeobecnosti kompetentné, ale nie dostatočne etické“

-       Vlády a masmédiá - „neetické a aj nekompetentné“.

Zároveň, ako ukázal nedávny prieskum spoločnosti Edelman „Global Trust Barometer 2021“, spomedzi všetkých inštitúcií majú paradoxne najslušnejšie ukazovatele mimovládne organizácie (ľudia ich hodnotia ako „etické, ale nie príliš kompetentné“) a podniky (ktoré zase ľudia hodnotia „vo všeobecnosti kompetentné, ale nie dostatočne etické“). No a vlády a masmédiá sú jednoznačne označované ako „neetické a aj nekompetentné“.

Jedným z hlavných dôvodov (krízy dôvery) -  rast sociálnej a ekonomickej nerovnosti: Existuje priepasť v úrovni dôvery medzi bohatými, vzdelanými a všetkými ostatnými.

Jedným z hlavných dôvodov krízy dôvery k inštitúciám je rast sociálnej a ekonomickej nerovnosti: existuje priepasť v úrovni dôvery medzi bohatými, vzdelanými a všetkými ostatnými. Zaujímavé ale je, že v Rusku, ktoré je na úplnom spodku hodnotenia (totálna nedôvera), sa tento rozdiel blíži k svetovému priemeru.

Podľa prieskumu Pew Research Center platí, že čím horšia je ekonomická situácia (ako ju ľudia vnímajú), tým menej dôverujú politikom, stranám a inštitúciám (čo má svoju logiku). 

Dôvera ľudí medzi sebou....

Situácia s medziľudskou dôverou nie je o nič lepšia: v 14 ekonomicky najvyspelejších krajinách nedôveruje iným ľuďom približne tretina opýtaných (medián hodnoty ukazovateľa je 35 %); a v Rusku sú takmer dve tretiny nedôverčivých (65 %). Na otázku "Myslíte, že sa dá ľuďom veriť?" (% respondentov) v Holandsku až 74 percent odpovedali že áno! Vo Švédsku to bolo 71 percent, a vo Francúzsku to bolo skoro „pol na pol“ – 50 percent bolo za, a 47 percent proti. Je zaujímavé, že v Spojených štátoch sú najväčšie problémy s medziľudskou dôverou medzi mladými ľuďmi (ľudí do 30 rokov): - ekonomická stagnácia, - rastúca sociálna nerovnosť a gigonomika s jej nadmerným vykorisťovaním postihuje predovšetkým mladých ľudí.

Gigonomika je nový sociálno-ekonomický model, ktorý sa vyznačuje rozširovaním nových typov neistej práce založenej na práci na čiastočný úväzok, práci na diaľku a krátkodobých pracovných zmluvách.

Štatistiky ukazujú, že čím sú ľudia starší, tým majú väčšiu tendenciu dôverovať druhým.  Ale v Rusku je to naopak: druhým veria najmenej respondenti 65+.

Pokles dôvery v inštitúcie koreluje s nedôverou vo vedu.

Koncom 90. rokov 20. storočia sa v Spojenom kráľovstve (UK) uskutočnila štúdia vnímania GMO verejnosťou. Ukázalo sa, že respondenti, ktorým boli poskytnuté nielen „vedecké“ údaje o bezpečnosti GMO, ale ktorým tiež povedali, že vláda UK uznala GMO za úplne bezpečné pre zdravie, dôverovali týmto informáciám rádovo menej ako tí, ktorým nič o vláde nepovedali. A to bolo ešte pred dnešnou érou sociálnych sietí s ich falošnými správami a (dez)informačnými epidémiami!

Sociálne masmédiá a "úpadok pravdy"

Do rôznych masmédií a digitálnych (sociálnych) médií, ktoré ľahko a hravo môžu ničiť kritické myslenie a vyvolávať aj prípadnú závislosť od dopamínu, nepíšu v posledných rokoch asi už len leniví. Potom to tak aj vyzerá. Nárast počtu interpretácií faktov a údajov; zamieňanie pojmov „fakt“ a „názor“; uprednostňovanie osobnej skúsenosti pred štatistikou; klesajúca dôvera v oficiálne zdroje informácií – to všetko, samozrejme, ovplyvňuje dôveru verejnosti vo všeobecnosti, a najmä dôveru vo vedu a vedecky podložené fakty.

Ale je potrebné priznať, že toto nie je prvýkrát, čo nastal „úpadok pravdy“.

V histórii USA boli minimálne už tri obdobia, kedy boli pozorované veľmi podobné trendy: 1880-1890 (bulvárny boom), 1920-30-te roky (bulvárny a rozhlasový boom uprostred burácajúcich dvadsiatych rokov a Veľkej hospodárskej krízy) a v 1960-1970-tich rokoch („nová žurnalistika “zameraná na „osobné skúsenosti“). A zakaždým, keď nastal „pokles pravdy“ bolo to podľa podobného scenáru: - vtedy sa vždy objavil nový formát na prezentáciu informácií; rýchlo sa zväčšila vďaka zábavnému obsahu zameranému na „osobný názor“ (celebrity, móda, škandály atď.), po ktorom zvyčajne nasledovala degradácia úrovne prijímanej spotrebiteľom, čo následne vedie až k strate schopnosti kritickej analýzy informácií (pretože sú v takom prostredí vnímané ako zbytočné). Rovnako ako v predchádzajúcich etapách je aj dnešný súčasný „úpadok pravdy“(podľa výskumníkov z korporácie RAND) – spojený s tendenciou ľudí myslieť si chyby (kognitívna zaujatosť) a s ďalšími zmenami v systéme šírenia informácií (od nápadov „noviny zadarmo priamo do vašej schránky“, prepojenia na sociálne siete a neustále zahltenie informáciami).

V roku 2020 však situáciu ešte ovplyvňovalo (zhoršovalo) niekoľko faktorov.

-       Po prvé, devalvácia vedomostí.

Akékoľvek informácie sú dostupné online komukoľvek – a čo je ešte horšie, na sociálnych sieťach sú všetky vyhlásenia rovnaké; teda každý školák môže učiť človeka, ktorý svoje vedomosti hromadil desaťročia, a zároveň vyzerať „cool“. Internet zohral úlohu skvelého ekvalizéra, vďaka ktorému sme sa stali všetci „akosi rovnako múdri“.

-       Po druhé, éra digitálnych médií dala podnet k čisto heuristickému vnímaniu akejkoľvek formy vedomostí a informácií.

Miera „správnosti“, „presnosti (v zmysle pravdivosti)“, a „primeranosti“ informácie sa tu posudzuje podľa toho, ako rýchlo a zaujímavo sú podané. Preto nie sú vnímané vedecké a odborné poznatky, ktoré nie sú posilnené rozprávaním a infografikou. Každý, kto videl „čisto vedecké“ prezentácie, to potvrdí (Times New Roman, 50 snímok s textom, nečitateľná grafika, trojposchodové vzorce). To je napríklad práve aj dôvod, prečo konzultantské spoločnosti ako McKinsey alebo Bain investujú veľa peňazí do dizajnu.

Napokon sa teda svet vo vnímaní úplne bežného človeka stal oveľa zložitejším. Ak pred 30 rokmi boli komunikačné nástroje jednoduché a dostupné pre každého, nebolo ich veľa a boli smerodajné: cirkev, dva-tri veľké televízne kanály, noviny Rudé Právo či Pravda (plus Viedenská TV), a potom sa zrazu objavilo obrovské – priam gigantické množstvo informácií čo obyčajného človeka postavilo tvárou v tvár veľmi zložitej realite, na ktorú nebol pripravený a aj to práve spôsobilo postupne aj dnešnú stratu dôvery v inštitúcie. (Philip Pond. Complexity, Digital Media and Post Truth Politics, 2020).

Takže na tomto pozadí vyzerá celkom prirodzene rozmach konšpiračných teórií, ezoteriky a iných pochybných, no – na rozdiel od vedy – mimoriadne jednoduchých spôsobov, ako sa so zložitosťou svetového poriadku vyrovnať.

Ale ani veda nie je nevinná...

Bohužiaľ, ani samotná veda tu nie je úplne nevinná a bez problémov.

Okrem globálnej krízy dôvery je koreňom súčasnej nedôvery vo vedcov a vedu industrializácia a komercializácia produkcie vedomostí v dôsledku prechodu na „riadenie vedy založené na výsledkoch“ (Steve Fuller. The Sociology of Intellectual Life , 2018). Komercializácia výskumných aktivít v skutočnosti zabila nezávislosť vedeckej expertízy a vedeckých poznatkov: najprv to bolo cestou tzv. think-tankov a rôznych „konzultantov“ zo všetkých vrstiev koncom šesťdesiatych rokov, a potom - prostredníctvom modelov tzv. „výskumnej univerzity“ a prijímaním financovania od „zákazníkov“ na „správnu interpretáciu výsledkov“. (80. roky). Toto jednoznačne viedlo k podkopávaniu dôvery k vede ako takej. Vnímanie vedy bolo výrazne narušené vznikom otvorene zaujatého výskumu zameraného na potreby veľkých podnikov a dalo vznik takzvanej „kultúre pochybností“ (David Michaels. The Triumph of Doubt. Oxford University Press, 2020). Tento proces začal výskumom na konci 60. rokov, ktorý napríklad spochybňoval zdravotné riziká fajčenia. Prirodzene si ich vtedy objednal americký tabakový priemysel, predovšetkým British American Tobacco, ktorý čelil hrozbe reklamných obmedzení, a teda aj vyhliadke na pokles predaja.

Hlavným problémom je, že nespravodlivý výskum iba napodobňuje vedeckú metódu s jej hypotézami, experimentmi a závermi. Potrebné závery sú vopred určené, dáta sú spárované so záverom, vedome nesprávne interpretované cudzie výsledky, metódy výskumu sú prispôsobené dostupným dátam atď. Pri podrobnom štúdiu výsledkov takéhoto "výskumu" je samozrejme jasné, že o čo ide (v slangu sa tomu hovorí že „je šitý bielymi niťami“). Široká verejnosť však zvyčajne vidí iba konečný produkt, ktorý vyzerá ako „skutočný výskum“, čo je v ére víťazných heuristiek samozrejme katastrofa. Industrializácia vedy a tlak „kvantitatívnych“ ukazovateľov (množstvo financií, článkov, patentov a pod.) mali za následok pokles kvality aj tých štúdií, z ktorých nevyplýva úprava všetkého a všetkého k želanej odpovedi. Nie je vôbec nič nezvyčajné, že výskumné tímy dosiahnu nejaké formálne ukazovatele (zverejnené - skvelí kolegovia!), ale nakoniec sa ukáže, že výsledky získané v zhone nie sú v reálnom svete použiteľné (napríklad Nature uvádza, že veľká väčšina nových počítačových modelov na diagnostiku COVID-19 pomocou röntgenových lúčov a CT vyšetrení, ktoré vyvinulo asi 70 vedeckých skupín po celom svete, sa ukázalo ako úplne zbytočné).

Najväčší problém, ktorý vyvoláva nedôveru vo vedu je komunikácia.

Najväčšie problémy, ktoré vyvolávajú nedôveru vo vedu, spočívajú v oblasti komunikácie. Výskumný proces je zvyčajne dosť dynamický; malo by to tak byť. To však vedie k tomu, že akademická obec a vedecké inštitúcie neposkytujú verejnosti potrebné informácie triedy „vedeckého konsenzu v danej problematike“ a o najdôležitejších témach. V súčasnosti najvýraznejším príkladom toho, ako vedci, odborníci a iní ovplyvňovatelia a organizácie vlastnými rukami podkopávajú dôveru verejnosti vo vedu, sú mnohé vzájomne sa vylučujúce „názory odborníkov“ na COVID-19. Napríklad začiatkom marca 2020 sa starosta New Yorku Bill De Blasio spojil so zdravotným poradcom, aby každého vyzval, aby „žil normálny život“ a tvrdil, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Niektorí harvardskí psychológovia zároveň sebavedomo vyhlásili, že všetky obavy z koronavírusu sú dôsledkom toho, že ľudia majú tendenciu „preháňať nebezpečenstvo“ a nie sú schopní rozumne uvažovať. V polovici roku 2020 WHO a Americké centrá pre kontrolu chorôb uviedli, že masky sú zbytočné a nie je potrebné zavádzať režim masiek. V rovnakom duchu pobúril verejnosť aj hlavný chirurg Spojených štátov. V nadväznosti na tieto optimistické vyhlásenia britská administratíva dokonca zakázala niekoľkým spoločnostiam reklamné masky ako prostriedok ochrany pred koronavírusom (pod heslom „nerobte zbytočnú paniku“).

Vzhľadom na skutočnosť, že všetci títo vedci, odborníci a autoritatívne organizácie doslova v priebehu niekoľkých týždňov skokom „prezuli topánky“ a začali všetkých vyzývať k občianskemu uvedomeniu, seba izolácii a noseniu masiek, nemôžeme byť vôbec prekvapení, že na báze COVID-19 prekvitali (a stále ešte prekvitajú) konšpiračné teórie a covid disidentstvo hraničiace s hystériou.

Samozrejme, moderný mediálny biznis model, zameraný na nekonečné vlny humbuku, výrazne prispieva ku komunikačným problémom vedcov a spoločnosti. Niektorí vedci a odborníci začnú „pracovať systémom like-kliknutia“, sľubujú ľuďom kvitnúce jablone na Marse, ale potom sa musia neskôr vysporadúvať s nepríjemnými následkami, pretože internet a bedlivá verejnosť si spravidla všetko pamätá.

Vedecká neistota

„Vedecká neistota“ – ako neoddeliteľná súčasť vedeckého/výskumného procesu – tento problém iba zhoršuje. Keď si jedna skupina akademikov/expertov nie je niečím istá a nikto to nevie naisto a pritom druhá urobí nereálne vyhlásenia, miera nedôvery verejnosti sa stáva galaktickou a ani vedecký konsenzus už nikoho nezachráni.

A nakoniec je tu ešte jeden problém – a to sú osobné komunikačné schopnosti vedcov, ktorí sú vo všeobecnosti notoricky známi slabými v tzv. mäkkých zručnostiach (teda česť výnimkám – napr. Carl Sagan).

Komunikácia o zložitých témach je vždy politika: v zmysle potreby „sleduj, čo komu hovoríš“, ako aj v zmysle „ktokoľvek na internete vás môže poslať do pekla“. Akékoľvek vedecké/odborné poznatky, ktoré sa dostanú  verejnosť, nie sú zbavené rizika nepochopenia, nesprávnej interpretácie, obvinenia z nejakých prijatých provízií atď. homeopatie, tzv. pamäti vody a plochej zeme, čo, samozrejme, neplatí vždy. Pseudovedecké a odborné kruhy navyše vytrvalo rozvíjajú svoj vlastný interný jazyk, ktorý je pre ostatných nezrozumiteľný a často je vnímaný ako šialený alebo nezmyselný (to platí najmä pre oblasti súvisiace s inováciami: stretnutia, start-upy a zainteresované strany, ktoré majú často všetkého už plné zuby) .

A hoci by sa teda zdá, že za súčasnú krízu dôvery je (do určitej miery) zodpovedná aj vedecká komunita, v skutočnosti výskumníci a vedecké organizácie toho veľa urobiť nemôžu. 

Vedecká komunikácia - Horizon Europe

Hlavným prostriedkom na prekonávanie skepsy a nedôvery verejnosti vo vedu, ktorý využívajú vedecké organizácie i jednotliví výskumníci, je vedecká komunikácia.

Vedecká činnosť spravidla nezahŕňa komunikáciu so širokou verejnosťou (čiastočne preto, že na vedcov nikto nekladie také nároky). Preto sa musia výskumníci často učiť komunikačné zručnosti úplne od začiatku. Táto prax je už prakticky inštitucionalizovaná a zahŕňa nielen zvyčajnú „popularizáciu vedeckých poznatkov“, ale aj zručnosti interakcie s médiami o „horúcich“ témach, analýzou cieľového publika, dizajn, atď. Vo výučbe vedeckej komunikácie zašla najďalej jednoznačne Európska Únia: v rámci celoeurópskeho programu Horizon Europe sa plánuje vytvorenie jednotného európskeho centra vedeckej komunikácie, ktoré bude zhromažďovať a zdokonaľovať metódy vedeckej komunikácie, ako aj tvoria úložisko užitočných digitálnych a iných nástrojov na to (spracovanie dát a dizajn infografík, kontrolné zoznamy pre verejné kampane a pod.). Lenže vedecká komunikácia sa však vo väčšine prípadov (ako v EÚ, tak aj v USA a iných krajinách) rozvíja na úrovni jednotlivých organizácií. Na univerzitách a výskumných centrách sa vytvárajú špecializované jednotky, ktoré sú zodpovedné za výcvik (napríklad špeciálne centrá na univerzitách v Oregone, Colorade, Virginia Technological atď.). Vo vedeckých organizáciách vznikajú vzdelávacie kurzy pre expresnú prípravu výskumníkov, so zapojením profesionálov v oblasti komunikácie – pozvaných alebo pracujúcich v PR oddeleniach univerzít a výskumných centier. Podobná prax sa postupne (pomaly) formuje aj v Rusku. Vzniklo tam Centrum vedeckej komunikácie, ktoré aktívne pracuje na NRU ITMO (od roku 2015); na tej istej univerzite sa realizuje špecializovaný magisterský program „Vedecká komunikácia“. Podobné oddelenie (oddelenie vedeckej komunikácie) bolo vytvorené na Vysokej škole ekonomickej; okrem toho sa v rokoch 2019-2021 vyučovali zodpovedajúce témy pre študentov Vysokej školy ekonomickej na kurze (tzv. vedľajšom) „Vedecké komunikácie: teória a prax“. Napokon v roku 2018 vznikol na SPbPU (St. Petersburg Polytech) magisterský stupeň PR vedeckých výsledkov a propagácie vedecko-technických projektov. 

Civilná občianska veda

Druhým najčastejším – a zložitejším – spôsobom práce vedcov s verejnou mienkou je realizácia projektov v oblasti občianskej vedy (teda výskumných projektov s amatérskymi dobrovoľníkmi). Hoci sa iniciatívy v oblasti občianskej vedy objavovali periodicky počas celého dvadsiateho storočia (napríklad každoročné sčítanie vtákov v Spojených štátoch - projekt National Audubon Society, ktorý sa začal v roku 1900), samotná koncepcia občianskej vedy sa formovala koncom 80. rokov 20. storočia a rozšíril sa až po roku 2000 – predovšetkým v súvislosti s masívnym rozšírením osobných počítačov a internetu. Pôvodne nebola občianska veda zameraná ani tak na prácu s verejnosťou, ako skôr na optimalizáciu výskumného procesu. Zapojenie „nevedcov“ do výskumných projektov môže ušetriť (a ušetrí!) vedcom veľa času a úsilia prostredníctvom crowdsourcingu rutinných operácií, ktoré sa ešte nedajú automatizovať. Napríklad státisíce ľudí (750 tisíc, resp. 150 tisíc) sa zúčastňujú na najznámejších „biologických“ projektoch občianskej vedy – Foldit a EteRNA.  Zároveň je za posledných 10 rokov na prvom mieste zapájanie zainteresovaných a aktívnych komunít do vedeckého procesu ako pomoc pre výskumníkov, kde môžu pôsobiť ako napr. ako „vyslanci výskumu“ a vytvárať pozitívny mediálny vkus okolo projektov. Niektoré výskumné organizácie zámerne využívajú občiansku vedu ako nástroj na verejnú propagáciu svojich aktivít (napríklad Úrad austrálskej vlády pre životné prostredie a kultúrne dedičstvo).

Podobne ako iniciatívy vedeckej komunikácie, aj občianska veda sa postupne vyvíja v inštitucionalizovaný nástroj na podporu vedy a akademickej komunity. Napríklad v USA bol v roku 2016 prijatý Crowdsourcing and Citizen Science Act (15 USC3724), v rámci ktorého okrem iného vznikol a funguje jednotný štátny portál civilných vedeckých projektov CitizenScience.gov. Portál poskytuje užívateľom celý rad služieb, od metodík a nástrojov pre rozvoj projektov v oblasti civilnej vedy (pre vedcov) až po kompletný zoznam projektov pre tých, ktorí chcú prispieť k vedecko-technickému rozvoju a podieľať sa na výskume. . Portál sa stal platformou pre 240 aktívnych civilných vedeckých projektov vo viac ako 20 vedeckých oblastiach, od archeológie až po astronómiu. V Európskej únii sa podobná iniciatíva realizovala v rámci celoeurópskeho vedeckého programu Horizont 2020: portál EU-CITIZEN.SCIENCE funguje ako agregátorová platforma projektov civilnej vedy (v roku 2021 ich bolo 190) a ako úložisko užitočných materiálov: príručky, kontrolné zoznamy atď... Okrem „veľkých“ vládnych iniciatív v mnohých krajinách sveta (Austrália, viaceré členské štáty EÚ atď.) existujú národné občianske vedecké asociácie, združujúce organizácie a jednotliví výskumníci realizujúci „crowdsourced“ výskumné projekty. Združenia spravidla poskytujú metodickú a technickú podporu projektom občianskej vedy, ako aj propagujú projekty v rôznych komunitách. V Rusku existuje len jedna „platformová“ iniciatíva v oblasti občianskej vedy – ide o neziskový projekt „People of Science“, ktorý v roku 2020 vytvorila Ruská asociácia komunikátorov vo vzdelávaní a vede (AKSON) s podporou prezidentského grantového fondu. A na takú mladú platformu je tam už aktivita dosť vysoká: v októbri 2021 - 62 aktívnych projektov v oblasti občianskej vedy a 21 ukončených projektov; na platforme je zaregistrovaných niekoľko tisíc dobrovoľníkov. V rámci tohto projektu bola nasadená platforma Experion - platforma na analýzu vedeckých snímok (jedna z najbežnejších vedeckých úloh, na ktorej sa podieľajú dobrovoľníci).

Ako teda ďalej? – asi už len regulácia

Schopnosť vedcov zmeniť situáciu s dôverou vo všetko vyššie uvedené je vo všeobecnosti obmedzená. Ostatné je výsadou štátu.

Najzrozumiteľnejším smerom pôsobenia, ktorý by pomohol trochu znížiť mieru nedôvery vo vedu a vedcov, je zrušenie „vedeckej manufaktúry“ a prechod (od kvantitatívneho) na kvalitatívne hodnotenie činnosti výskumníkov  Našťastie sa týmto smerom už uberá množstvo krajín. Čína (má to v plánoch na ďalšiu päťročnicu), Spojené štáty americké (s ich princípmi „kvality vedeckého výsledku“ zakotvenými v základe činnosti nadácií/darcov) a dokonca aj Rusko (tzv. „frontálna“ stratégia sociálno-ekonomického rozvoja zabezpečuje okrem iného aj tzv. regulačný manéver, ktorý umožňuje prejsť od štátnej kontroly procesov k hodnoteniu kvality vedeckého výsledku).

Ale, samozrejme, najaktívnejšie sa diskutuje o možnostiach štátu z hľadiska zvyšovania dôvery vo všeobecnosti, a to nielen dôvery vo vedu. 

Najpopulárnejšou témou v tomto smere je obmedzovanie aktivít sociálnych sietí a online platforiem, od boja proti „deep fake“ a „fake news“ až po kontrolu odporúčacích algoritmov, ktoré vyvolávajú depresiu, zvýšenú úzkosť, závislosť od dopamínu/adrenalínu – a vo všeobecnosti prispievajú k radikalizácii a nedôvere ku každému a ku všetkému. Facebookový škandál – vypočutie v Kongrese USA, na ktorom sa opäť diskutovalo na tému manipulácie s obsahom, zámerného vybičovania negatívnych emócií a zneužívania strachu verejnosti – zatiaľ nikam nevedie, okrem toho, že pre zmenu republikáni resp. Demokrati preukázali závideniahodnú jednotu v túžbe s tým niečo urobiť. Mimochodom, v Spojených štátoch sa už pokúsili uzákoniť zodpovednosť aspoň za vytváranie a zverejňovanie deep fakes: zodpovedajúci návrh zákona bol predložený parlamentu v júni 2019, ale vyhliadky na jeho prijatie sú pochybné, pretože je v rozpore s notoricky známy Prvý dodatok a obmedzuje slobodu prejavu (deep fakes môžu byť vytvorené na satirické účely, nie na dezinformáciu). Na rovnakom mieste v USA štát financoval vývoj špecializovaných platforiem Media Forensics a Semantic Forensics (v DARPA), od ktorých sa očakáva, že budú schopné nielen odhaliť „deep-faky“, ale aj „pochopiť“ ako a na základe o tom, aké údaje boli vygenerované (hoci zatiaľ neexistujú žiadne platformy – sú vo vývoji – a už existujú hlboké falošné). A v UK dokonca navrhovali vytvorenie špeciálnej nezávislej organizácie – Independent Platform Agency (IPA) – ktorá by monitorovala aktivity platforiem a sociálnych sietí a sledovala trendy v správach, počnúc aktuálnymi témami a končiac informáciami o zdieľaní a tón diskusie o novinkách. Okrem toho odborníci z London School of Economics navrhli vypracovať národné štandardy pre fungovanie mediálnych platforiem, pretože teraz všetky veľké mediálne platformy: FB, Twitter atď., samozrejme, používajú svoje vlastné štandardy, no nie je žiadnym tajomstvom, že všetky tieto normy boli napísané tak aby si platformy mohli zachovať tvár. V posledných dňoch vidíme už dokonca aj u nás doma na Slovensku pokusy na úrovni ministerstva spravodlivosti „niečo s tým urobiť....

Je to smutné....

Je pravda, že existuje podozrenie, že toto všetko je len symptomatická liečba: - veď krízu dôvery v skutočnosti nevyvolali žiadne masmédiá, ale špecifiká globálnej sociálno-ekonomickej situácie.  Rastúca ekonomická nerovnosť, koncentrácia svetových zdrojov v rukách povestného top 1 %, rozšírená stagnácia a znovu a znovu porušovaná „spoločenská zmluva“ medzi spoločnosťou a inštitúciami si vyžaduje oveľa radikálnejšie opatrenia a inú politiku, než sú pokuty pre sociálne siete a demonštratívne bičovanie Marka Zuckerberga v Kongrese USA.

Zdá sa však, že zatiaľ nie je nikto pripravený riešiť tieto problémy....

Zdroj: Atomic Expert – Science 8_2021 - NA

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu