V týchto dňoch sa verejnosť dozvedela veľmi pozitívnu správu – že štvrtý reaktorový blok jadrovej elektrárne (JE) Mochovce dosiahol tzv. MKV – teda Minimálny kontrolovaný výkon.
Na sociálnych sieťach sa okrem chvál objavili aj pochybnosti a obavy. Že teda – vraj “kritický?”, a vraj “minimálny?” alebo nakoniec “kontrolovaný?”. Čo to teda je? Rozoberme si to spoločne.
Prečo minimálny? - Minimálny kontrolovaný výkon (MKV) je výkon jadrového reaktora, ktorý je 10-4 až 10-3 % nominálneho výkonu jadrového reaktora. Tie čísla v takomto vyjadrení asi bežnému čitateľu moc nepovedia – takže slovom. Rozsah 10⁻⁴ až 10⁻³ % sa slovom povie od jednej desaťtisíciny do jednej tisíciny percenta (v číselnom vyjadrení od 0,0001 % do 0,001 %).
Teda výkon daného reaktora sa tejto etape nachádza v rozmedzí od jednej desaťtisíciny až jednej tisíciny percenta projektovaného výkonu. Zjednodušene – reaktor je minimálne tisíc krát “nižšie” ako bude, keď bude vyrábať…
Prečo to nie je úplne presne povedané že kedy je ten MKV? - Pretože úroveň (výška) minimálneho kontrolovaného výkonu je daná našou schopnosťou ho na takej malilinkej úrovni zachytiť. Nie je to teda nejaká striktne stanovená úroveň, ale je to dané tzv. detekčným limitom senzorov (čidiel – detektorov) hustoty neutrónového toku. Teda inými slovami, minimálny znamená najnižší možný výkon reaktora, ktorý sme schopní detekovať.
MKV je unikátny historický okamih!
· Dosahovanie minimálneho kontrolovaného výkonu je mimochodom najnebezpečnejšia fáza nábehu jadrového reaktora, pretože jadrový reaktor v tejto fáze nie je ešte pod kontrolou automatických ochrán a operátor primárneho okruhu vlastne ešte nemá plnú informáciu o aktuálnom výkone reaktora.
· Je to nezvratný proces. Tak ako jadrový reaktor, jadrové palivo a celý primárny okruh JE je dovtedy v podstate kus kovu, po MKV sa ten kov stáva nezvratne a navždy rádioaktívny! Aj v jadrovom reaktore pred MKV prebieha (ale sporadicky) neutrónový tok.
Je to dané prienikom kozmického žiarenia alebo náhodným rozpadom niektorých prvkov v čerstvom jadrovom palive. Po MKV vśak už v jadrovom reaktore prebieha operátorom KONTROLOVANÁ jadrová štiepna reakcia! K mnohým častiam sa už nikdy nebude dať ísť “len tak”, bez ochrany čo radiačnej kontroly. A mnohé veci sa budú musieť odteraz už robiť buď na diaľku pomocou techniky, alebo s odtienením radiácie (napríklad pod niekoľkometrovou vrstvou vody).
· Je to okamih, kedy sa človek dotkne večnosti!
Fráza „dotknúť sa večnosti“ nie je štandardným vedeckým pojmom, ale je to silná poetická metafora pre jadrový reaktor, ktorý dosahuje svoju prvú kritickosť. Prečo by táto metafora mohla rezonovať popri skutočnej vedeckej realite? Je to presný okamih, keď sa jadrová reťazová reakcia stane samoudržateľnou. Počet stratených neutrónov sa vyrovnáva počtu získavaných neutrónov. Reaktor už beží na konštantnej úrovni výkonu bez potreby externých neutrónových zdrojov. Je to ako zapálenie kozmickej „hviezdy“ - prvá kritickosť prebudí spiaci stroj, čím sa vytvorí nepretržitý zdroj energie, ktorý napodobňuje jadrové procesy vo vnútri hviezd. Zmenia sa časové rámce - rádioaktívne vedľajšie produkty a materiály použité v jadrovom palive budú pretrvávať desiatky tisíc rokov, kdežto statická sila predstavuje dlhotrvajúcu dobu ľudského života do živého, dýchajúceho termodynamického systému. Zatiaľ čo dosiahnutie kritického stavu reaktora je vysoko kontrolovaný, vypočítaný inžiniersky míľnik, opísanie ho ako „dotknutie sa večnosti“, krásne zachytáva úžas z odomknutia základných síl vesmíru.
Prečo kritický? - Z pohľadu jadrovej fyziky je kritickosť jadrového reaktora stav, v ktorom je reaktor pri jadrovej reťazovej reakcii stabilný a sebestačný. Tento stav je tiež známy ako kritický stav a tzv. „reaktivita“ systému je nulová.
Treba poznamenať, že jadrové reaktory nie sú vždy kritické. Na spustenie alebo odstavenie sa musí na určitý čas zmeniť tzv. „hodnota keff“, čo zmení neutrónovú populáciu v aktívnej zóne reaktora. Inými slovami, počet neutrónov v sledoch po sebe sa mení. Štúdium správania neutrónovej populácie v nekritickom reaktore sa nazýva „kinetika reaktora“.
Z tohto hľadiska možno stav reaktora rozlíšiť podľa troch nasledujúcich kritérií, teda veľkosti tzv. multiplikačného (teda po slovensky násobného) faktora ako vlastného čísla, ktoré meria zmenu populácie neutrónov v štiepnom jadre z jednej generácie neutrónov na nasledujúcu generáciu. V princípe ide o to či je tento multiplikačný koeficient (K efektívne – Keff) menší ako jedna, práve rovný jeden, alebo väčší ako jedna.
V prípade, keď je keff < 1.
Predpokladajme, že multiplikačný faktor pre daný reaktor je menší ako 1,0. V takom prípade počet neutrónov v čase klesá (so stredným časom generácie) a reťazová reakcia nikdy nebude samoudržateľná. Tento stav je známy ako podkritický stav.
V prípade, keď je keff = 1.
Ak je multiplikačný faktor pre daný reaktor rovný 1,0, potom nedochádza k žiadnej zmene populácie neutrónov v čase a reťazová reakcia bude samoudržateľná. Tento stav je známy ako kritický stav.
V prípade, keď je keff > 1.
Ak je multiplikačný faktor pre daný reaktor väčší ako 1,0, potom systém produkuje viac neutrónov, ako je potrebné na to, aby bol samoudržateľný. Počet neutrónov exponenciálne rastie v čase (so stredným časom generácie). Tento stav je známy ako superkritický stav.
Pre presnosť, treba uviesť, že tieto uvedené definície sú plne aplikovateľné na reaktor s nulovým výkonom, teda na takej výkonovej úrovni. Pre reťazovú reakciu (od nulového výkonu až do 1 % menovitého výkonu) nie sú dôležité žiadne tepelné faktory. Potom je to inak....
V kinetike reaktora sa uplatňuje tzv. „šesť-faktorový vzorec“, ktorý hovorí, že efektívny multiplikačný faktor (keff) môže byť vyjadrený matematicky ako nekonečný multiplikačný faktor (k∞) a dva ďalšie faktory, ktoré zodpovedajú za únik neutrónov počas termizácie neutrónov (pravdepodobnosť rýchleho úniku) a únik neutrónov počas difúzie neutrónov (pravdepodobnosť tepelného úniku) pomocou rovnice, zvyčajne známej ako šesťfaktorový vzorec: keff = k∞ . Pf. Pt
No a pre veľké reaktory (ako aj v našom prípade) stačí a platí tzv. (iba) „štvor-faktorový vzorec, v ktorom je nekonečný multiplikačný faktor definovaný ako: k∞ = n• & •p• f , pričom : n = je počet neutrónov vyrobených na neutrón absorbovaný v palive, e = je faktor rýchleho štiepenia, korekčný faktor, ktorý zohľadňuje skutočnosť, že niektoré štiepenia budú produkované rýchlymi neutrónmi, p = je rezonančná pravdepodobnosť úniku, pravdepodobnosť, že neutrón unikne zo záchytu počas jeho spomalenia v rozsahu rezonančnej energie (približne 1 až 100 eV) a f = je tepelné využitie, podiel tepelných neutrónov, ktoré sú absorbované v palive
Keby ste teda náhodou niekedy stretli vo svojom okolí ľudí, ktorí majú na svojom tričku takýto divný vzorec, tak vedzte že to nie sú nijakí vyšinutí z Pezinskej Cajly, ale je to partia z Bohuníc, resp. z Mochoviec, ktorí pracovali, alebo stále pracujú vo funkciách bezprostredne ovládajúcich jadrový reaktor.
Je to ich akési motto. Je to ich poznávacie znamenie aj na verejnosti. Nikomu nič nevysvetľujú, jednoducho sú hrdí na svoju prácu a nikomu sa nevtierajú. Ten kto vie čo je to, ten vie kto sú a tí ostatní to vedieť nemusia...
Možno niektorých čitateľov napadne otázka – A v čom je to iné ako pri atómovej bombe? Veľmi správna otázka. A tu je odpoveď... V udalosti jadrového štiepenia sa musí uvoľniť v priemere viac ako jeden voľný neutrón požadovanej energetickej úrovne, aby sa udržala reťazová reakcia, a každý z nich musí nájsť iné jadrá a spôsobiť ich štiepenie.
Väčšina neutrónov uvoľnených pri štiepnej udalosti pochádza okamžite z tejto udalosti (tzv. okamžité neutróny), ale zlomok z nich prichádza o niečo neskôr, keď sa štiepne produkty rozpadajú, čo môže byť v priemere o mikrosekundy až minúty neskôr. To je vlastne pre nás (pre výrobu atómovej energie nielen výhoda, ale dokonca „šťastie“), pretože bez tohto oneskorenia by „dosiahnutie kritického stavu“ bolo okamžite katastrofickou udalosťou, práve ako je to v prípade jadrovej bomby, kde viac ako 80 generácií reťazovej reakcie prebieha za menej ako mikrosekundu, čo určite každý uzná, že je príliš rýchlo na to, aby na ňu človek alebo dokonca stroj zareagovali.
Fyzici v postupnom zvyšovaní toku neutrónov uznávajú dva body, ktoré sú významné - kritický, kde sa reťazová reakcia stáva samoudržiavacou vďaka príspevkom oboch druhov generovania neutrónov (teda okamžitých ako aj oneskorených), a okamžite kritický (alebo kritický na okamžitých neutrónoch), kde samotné „okamžité“ neutróny udržia reakciu bez potreby oneskorených (rozpadových) neutrónov. A práve medzi týmito dvoma bodmi reaktivity fungujú jadrové elektrárne. Zariadenia, ktoré fungujú nad týmto rýchlym kritickým bodom, zahŕňajú jadrové zbrane, návrhy pulzných reaktorov (ako sú výskumné reaktory TRIGA a pulzná jadrová tepelná raketa) a žiaľ to tiež „zažili“ aj niektoré jadrové reaktory počas jadrových havárií. Samozrejme že keby sme pokračovali v kinetike reaktora (čo je mimochodom neuveriteľne zaujímavá téma) trvalo by nám to príliš dlho a asi by sme iných čitateľov za chvíľu začali nudiť.
Vráťme sa preto k 4. bloku EMO...
Trosku histórie..
Výstavba JE Mochovce začala v novembri 1982, ale pre nedostatok financií bola v r. 1991 zastavená. V roku 1995 Vláda SR schválila plán na dostavbu dvoch blokov JE Mochovce za podmienky doplnenia zastaranej sovietskej technológie modernejšími bezpečnostnými prvkami od firiem Framatome (Areva), Siemens AG a EDF – Electricité de France. Reaktorové bloky EMO-1 a EMO-2 boli uvedené do prevádzky v júli 1998 a decembri 1999.
Výstavba tretieho a štvrtého bloku jadrovej elektrárne Mochovce (EMO-3,4) začala v roku 1987. Po spoločenských zmenách bola pre nedostatok financií stavba v roku 1992 zastavená a zakonzervovaná. Rok 2006 bol pre jadrovú energetiku na Slovensku prelomový a spája sa s pôsobením dvoch kabinetov – do júla druhej vlády Mikuláša Dzurindu a od júla prvej vlády Roberta Fica. V tomto období došlo k zásadným strategickým, legislatívnym a štrukturálnym zmenám, ktoré ovplyvnili energetickú bezpečnosť štátu na ďalšie desaťročia. V januári 2006 Dzurindova vláda schválila projekty na zvýšenie výkonu existujúcich blokov (Mochovce 1 a 2, ako aj Bohunice V2) s cieľom kompenzovať nadchádzajúci výpadok po odstavení reaktorov V1. Potom v apríli 2006, stále počas Dzurindovho kabinetu, bola dokončená privatizácia 66 % akcií Slovenských elektrární (SE), ktoré kúpila talianska (mimochodom vlastená štátom) energetická spoločnosť - koncern Enel. Súčasťou privatizačných dohôd a investičných plánov bola “príprava na dostavbu” 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce.
Potom došlo k zmene Vlády SR.
Po nástupe Roberta Fica v júli 2006 nastala vo vládnej politike zmena priorít a dostavba Mochoviec sa stala pre štát kľúčovou politickou prioritou. Vláda schválila zrieknutie sa dividend zo zisku SE v prospech financovania dostavby týchto dvoch blokov. Súčasne nová vláda začala ostro kritizovať privatizačnú zmluvu, pretože Enel nemal priamy právny záväzok na dostavbu, iba povinnosť vypracovať štúdiu realizovateľnosti, k reálnemu spusteniu prác ho musela vláda dotlačiť. Koncom decembra 2006 došlo k ďalšiemu vážnemu kroku, čím bolo trvalé odstavenie 1. bloku jadrovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach. K tomuto kroku sa Slovensko zaviazalo ešte v roku 1999 počas prístupových rokovaní o vstupe do Európskej únie. Dzurindova vláda rešpektovala medzinárodné záväzky, hoci odstavenie sprevádzala kritika kvôli obavám zo straty energetickej sebestačnosti. Robert Fico pred voľbami aj po nich toto rozhodnutie opakovane kritizoval a označoval ho za ekonomickú škodu, avšak nová vláda už splnenie záväzku voči EÚ nedokázala zvrátiť.
Východiskový politicko-právny dokument ktorý reálne umožnil znovu naštartovanie dostavby EMO-3,4 bolo Programové vyhlásenie vlády SR (z augusta 2006). Vláda sa v ňom oficiálne zaviazala nielen podporovať rozvoj jadrovej energetiky ale explicitne aj uviedla zámer vytvoriť podmienky na dostavbu 3. a 4. bloku v Mochovciach ako odpoveď na nútené odstavenie Bohuníc V1. Potom nasledoval Strategický plán investícií Slovenských elektrární (apríl 2007), čo bol zásadný korporátno-štátny dokument, v ktorom majoritný akcionár (taliansky Enel) definitívne zakotvil dostavbu Mochoviec do svojich investičných zámerov. Schválenie tohto plánu predstavenstvom a valným zhromaždením Slovenských elektrární (kde mal štát 34 % podiel) dalo projektu finančnú a manažérsku zelenú. Bola spracovaná - Štúdia uskutočniteľnosti a posúdenie projektu (2007). Bol to síce interný, no pre štát a investorov záväzný technicko-ekonomický dokument vypracovaný v prvej polovici roka 2007. Hodnotil riziká, stav zakonzervovaných stavebných konštrukcií z 80. a 90. rokov a definoval finančné náklady na dokončenie. Výsledkom bolo Oznámenie investičného projektu Európskej komisii (júl 2007), ktorý spoločnosť Slovenské elektrárne (SE) predložila v júli 2007 Európskej komisii ako oficiálnu dokumentáciu v súlade s článkom 41 Zmluvy o Euratom. Bez tohto formálneho kroku nebolo možné legálne začať s obnovou stavebných prác v takom veľkom rozsahu. Tieto dokumenty z rokov 2006 a 2007 vytvorili legislatívny, schvaľovací a finančný rámec. Ten následne vyústil do rozhodnutia Úradu jadrového dozoru (ÚJD SR) v roku 2008 o zmene stavby pred dokončením a do oficiálneho poklepania základného kameňa dostavby v novembri 2008.
Napriek nátlaku z rakúskej strany sa v novembri 2008 výstavba opäť rozbehla a je financovaná hlavne zo strany majoritného vlastníka SE, talianskej spoločnosti Enel. Išlo o najväčšiu investíciu do energetickej bezpečnosti a najväčšiu súkromnú investíciu v histórii Slovenska, na ktorej sa okrem slovenských firiem podieľali aj zahraničné spoločnosti Areva, Siemens AG, Rolls-Royce. Na projekte pracovalo viac ako 5 000 pracovníkov, pričom Mochovce vytvárajú dohromady 15 000 pracovných miest – priamych, nepriamych a vyvolaných.
Európska Komisia po rozsiahlych diskusiách s investorom vzala na vedomie, že projekt bude odpoveďou na budúci dodatočný národný a regionálny dopyt po elektrickej energii a tiež ako odozva klimatických zmien, a že nová jadrová elektráreň prispeje k rozvoju diverzifikovaného energetického mixu v celom regióne. Európska komisia (EK) posudzovala dostavbu 3. a 4. bloku v Mochovciach (EMO 3, 4) v rámci oficiálneho konania podľa článkov 41 až 44 Zmluvy o Euratome. Svoje záverečné stanovisko (Opinion) vydala v júli 2008. Keďže vlastne išlo o dostavbu sovietskeho projektu reaktorov typu VVER 440/V213 navrhnutého ešte v 70. a 80. rokoch, Komisia sa nezameriavala len na formálnu legislatívu, ale najmä na porovnanie projektu s vtedy najlepšími dostupnými technológiami (tzv. Best Practices) v západnej Európe. V skutočnosti vtedy Európska komisia detailne posudzovala a podmienila dostavbu týmito kľúčovými faktormi:
1. Absencia plnohodnotného ochranného plášťa (Full Containment)
Reaktory VVER 440/V213 namiesto mohutnej betónovej kupoly (používanej pri moderných reaktoroch generácie III a III+) využívajú tzv. barbotážnu vežu (systém potlačenia tlaku). Komisia skonštatovala, že hoci projekt spĺňa slovenské národné normy, dala si podmienku, že investor musí preukázať a implementovať dodatočné technické úpravy. Tie mali zabezpečiť, aby bol výsledný stupeň ochrany pred únikom radiácie ekvivalentný plnohodnotnému containmentu.
2. Odolnosť voči pádu lietadla (Aircraft Impact)
Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 sa radikálne zmenili globálne bezpečnostné požiadavky na ochranu jadrových zariadení pred externými hrozbami a preto Európska Komisia výslovne podmienila svoj súhlas tým, že projekt musel byť preprojektovaný tak, aby odolal úmyselnému alebo náhodnému nárazu dopravného lietadla. Slovenské elektrárne preto museli doplniť masívne dodatočné oceľovo-betónové tienenie dôležitých uzlov a budov.
3. Riadenie ťažkých havárií (Severe Accident Management)
Európska Komisia posudzovala pripravenosť projektu aj na scenáre úplného zlyhania chladenia (ako sa neskôr ukázalo ako kľúčové aj pri Fukušime). Preto museli byť do projektu zapracované systémy na externé chladenie tlakovej nádoby reaktora, manažment vodíka (recombination systémy na zabránenie výbuchu plynu) a bezpečné zachytenie roztaveného aktívneho jadra.
4. Diverzifikácia a vnútorná bezpečnosť (Fire & Seismic Safety)
Komisia hodnotila aj seizmickú odolnosť stavby, keďže lokalita musela prejsť novým prepočtom geologických rizík. Ďalej posudzovali aj systémy požiarnej ochrany a kompletné nahradenie pôvodných analógových riadiacich systémov zo 80. rokov za moderné digitálne systémy kontroly a riadenia (I&C).
5. Legislatívne hľadisko a transparentnosť (EIA)
No a nakoniec musel byť projekt dostavby EMO-3,4 musel byť plne v súlade so základnými bezpečnostnými normami EÚ na ochranu zdravia pracovníkov a verejnosti pred ionizujúcim žiarením (Basic Safety Standards Directive). Posudzovali aj vplyv na životné prostredie (EIA), aj napriek tomu, že toto bola skôr doména národných orgánov a neskorších súdnych sporov (napr. s Greenpeace), Európska komisia tlačila na to, aby boli environmentálne aspekty modernizácie transparentne komunikované so susednými štátmi (najmä s Rakúskom).
Paradoxne, konečné stanovisko Európskej komisie z júla 2008 síce nebolo pre investorov síce právne záväzné (Mochovce získali stavebné povolenia od slovenského ÚJD SR), no bez implementácie týchto odporúčaní by projekt stratil medzinárodnú kredibilitu a možnosť financovania bankami. Treba si však uvedomiť, že tieto vynútené zmeny v dizajne na odporúčanie EK boli tiež jedným z hlavných dôvodov, prečo sa dostavba Mochoviec výrazne nielen že predražila ale aj predĺžila.
Dokončenie dvojbloku EMO 3,4 bolo pôvodne (v roku 2011) plánované na rok 2012, resp. začiatok 2013, kedy mali byť ostávajúce dva bloky uvedené do skúšobnej prevádzky. Meškanie dostavby 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce, ktoré sa natiahlo na viac ako dekádu, spôsobila kombinácia technických nedostatkov, radikálneho sprísnenia bezpečnostných štandardov, pochybení v riadení projektu a obštrukcií v schvaľovacom procese. Už sme spomenuli, že pôvodný plán z roku 2008 počítal so spustením v rokoch 2012 až 2013, no tretí blok bol plne spustený až v roku 2023 a štvrtý blok dosiahol kritický stav reaktora až teraz v auguste 2026.
Najzásadnejší vonkajší zlom nastal po havárii v japonskej elektrárni Fukušima v roku 2011. V dôsledku tejto udalosti museli SE zapracovať do projektu desiatky nových, extrémne prísnych bezpečnostných opatrení a záťažových testov. Projekt sa musel prerábať za pochodu, čo znamenalo zmeny v technológiách a zásadné zdržanie.
Boli aj technické problémy a zlyhania dodávateľov. Počas kontrol a testovacích fáz sa opakovane objavovali závažné nedostatky. Napríklad boli problémy s potrubiami a zvarmi - kontroly odhalili nesprávne použité materiály na potrubných dieloch a chyby v zvarových spojoch, ktoré sa museli prácne vymieňať a röntgenovať. Vyskytli sa aj incidenty pri testoch - počas tzv. horúcich skúšok prišlo napríklad k poškodeniu žľabov v chladiacich vežiach po spustení čerpadiel či k menšiemu výbuchu na núdzovom dieselgenerátore. Každá takáto udalosť si vyžiadala opakovanie zdĺhavých testov. Aj na sekundárnom okruhu boli problémy, napr. na treťom bloku sa dodatočne riešili technické problémy so separáciou a prehrievaním pary vstupujúcej do turbíny.
Čo odhalila kontrola NKÚ SR?
Podľa správy Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) zlyhal manažment zo strany štátu aj akcionárov. Projekt nemal jedného hlavného generálneho dodávateľa (tzv. kontrakt na kľúč), ale tisíce menších subdodávateľov. To viedlo k chaosu, slabej koordinácii na stavenisku, neustálemu posúvaniu termínov a enormnému nárastu ceny z pôvodných 2,8 miliardy eur na takmer 6 miliárd eur. Bol z toho nekonečný schvaľovací proces a obštrukcie. Uvádzanie blokov do prevádzky brzdili aj byrokratické procesy a odvolania zo strany ochranárskych organizácií, predovšetkým rakúskej organizácie Global 2000. Tieto organizácie systematicky napádali každé prvostupňové rozhodnutie ÚJD SR (jadrové dozoru), čo predlžovalo právoplatnosť povolení (napr. na zavážanie paliva) o celé mesiace až roky. Najvyšší kontrolný úrad SR (NKÚ) vo svojej kľúčovej správe o dostavbe 3. a 4. bloku Mochoviec úplne natvrdo skonštatoval, že štát zlyhal pri riadení aj kontrole tohto strategického projektu, čo viedlo k miliardovému predraženiu a masívnemu meškaniu. Správa, ktorú kontrolóri po hĺbkovom audite zverejnili, poukázala na prehlbujúcu sa kultúru nezodpovednosti a zásadné manažérske pochybenia.
NKÚ vo výsledkoch detailne pomenoval nasledujúce zlyhania:
1. Absolútna nečinnosť štátu - Nevyužité akcionárske práva – Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré v SE zastupuje štát s 34 % podielom, si dlhé roky vôbec neuplatnilo nárok na nomináciu riaditeľa interného auditu. Chýbal tam hlas štátu. V zápisniciach sa nenašli žiadne stanoviská či výhrady zástupcov štátu, ktorými by v orgánoch spoločnosti reagovali na opakované manažérske zlyhania a odklady termínov.
2. Netransparentné zmluvy a riziko korupcie - NKÚ upozornil na neštandardné uzatváranie obrovského množstva zmlúv prostredníctvom priameho zadania konkrétnym firmám (bez súťaže). Tento postup podľa kontrolórov zakladal vysoké riziko konfliktu záujmov, narúšal pravidlá hospodárskej súťaže a vytváral priestor pre koluzívne správanie. Zistenia preto úrad postúpil priamo orgánom činným v trestnom konaní.
3. Zlé nastavenie dodávateľských vzťahov - Projekt nemal jasne dohodnuté pravidlá, podľa ktorých by dodávatelia odstraňovali chyby, vady a nedorobky na vlastné náklady. Výsledkom bol obrovský počet dodatkov k zmluvám a nových objednávok, ktoré prevádzku predražovali, hoci išlo o opravy chýb dodávateľských firiem.
4. a ignorovanie predošlých varovaní - Kontrolný úrad pripomenul, že závažné riziká identifikoval už pri prvej kontrole v roku 2015. Ak by vtedajšie Ministerstvo hospodárstva a vedenie elektrární adekvátne reagovali na odporúčania, k najväčším škodám a nekontrolovanému zdražovaniu z 2,8 miliardy na takmer 6 miliárd eur vôbec nemuselo prísť.
Reakcia vtedajšieho MH SR na správu NKÚ z decembra 2020 mala dve roviny – rezort síce kritiku uznal, no zároveň sa bránil, že závery opisujú zlyhania predošlých vlád a v danom čase už nie sú aktuálne. A ako to zvyčajne u politikov býva, minister využil správu aj na politickú kritiku svojich predchodcov. Vtedajšie vedenie ministerstva dokonca vyhlásilo, že správa NKÚ iba potvrdila ich dlhodobú kritiku. Rezort uviedol, že toto obrovské miliardové predraženie a meškanie je „nášľapnou mínou“, ktorú v Mochovciach zanechali predošlé vlády. Ministerstvo sa ohradilo voči tvrdeniu NKÚ, že štát neobsadil dôležité kontrolné pozície. Rezort argumentoval, že pozícia manažéra dohľadu nad projektovým riadením bola zo strany ministerstva od začiatku obsadená ale štát v tom čase už nemal k dispozícii žiadnu inú voľnú pozíciu pre kontrolóra, o čom úrad vopred informovali. Ale pokúsili sa aj o zavedenie prísnejšieho dohľadu. Deklarovali, že po nástupe nového vedenia v roku 2020 už prebral nad dostavbou oveľa aktívnejšiu kontrolu. A ako dôkaz uviedol, že ministerstvo presadilo požiadavku na nezávislé expertné posúdenie celkového fungovania vtedajšieho manažmentu, ktorý bol za dostavbu 3. a 4. bloku zodpovedný. Nakoniec sa Ministerstvo hospodárstva stotožnilo s odporúčaním NKÚ, že je potrebné prijať okamžité opatrenia, aby sa rozpočet na dostavbu opäť nenavyšoval. Vyhlásili, že vyvinú maximálny tlak na SE a ich väčšinového akcionára (taliansky Enel a EPH), aby eliminovali akékoľvek ďalšie finančné straty, ktoré by v konečnom dôsledku zaplatili občania v cenách elektriny.
Čo spôsobila havária vo Fukušime v procese dostavby EMO-3,4?
Havária v japonskej jadrovej elektrárni Fukušima v marci 2011 zásadne zmenila globálne bezpečnostné štandardy, čo v procese dostavby 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce (EMO 3,4) vyústilo do okamžitého zastavenia pôvodného harmonogramu a nutnosti kompletne prerobiť časť projektu za pochodu. Hoci sa projektový zámer niekedy familiárne (no nepresne) označuje ako EMO-3,5 z dôvodu historického prepojenia s predošlými blokmi, hovoríme o dostavbe 3. a 4. bloku. Fukušimská katastrofa na nich priniesla tieto konkrétne dopady:
1. Povinné európske záťažové testy (Stress tests) – EU totiž bezprostredne po havárii nariadila prísne testovanie odolnosti všetkých európskych reaktorov proti extrémne nepriaznivým podmienkam.
Rozostavané bloky v Mochovciach museli prejsť simuláciami pre prípady prírodných katastrof (zemetrasenia, povodne), úplnej straty elektrického napájania (tzv. station blackout) a straty odvodu tepla z reaktora.
2. Zapracovanie desiatok technických zmien do projektu - Výsledky testov ukázali, že rozostavané bloky je potrebné dodatočne technicky posilniť. Projektanti museli do rozostavanej infraštruktúry narýchlo integrovať nové technológie, napríklad nové mobilné dieselgenerátory. Zabezpečili sa záložné zdroje energie umiestnené na vyvýšených miestach, ktoré by dokázali napájať chladenie reaktora aj v prípade kompletného zlyhania hlavnej siete. Ďalej rekonštrukciu seizmickej odolnosti. Statika budov, potrubia a uchytenie kľúčových technológií museli byť preprojektované a spevnené tak, aby odolali oveľa silnejšiemu zemetraseniu, než s akým počítal pôvodný projekt z roku 2008. A navyše aj tzv. manažment ťažkých havárií. Boli doplnené špeciálne systémy, napríklad autokatalytické rekombinátory vodíka (ktoré bránia výbuchu plynulých zmesí vnútri kontajnmentu, k akému došlo práve vo Fukušime) či systémy na riadené chladenie taveniny aktívnej zóny.
3. Spôsobilo ro ďalšie roky meškania a masívne predraženie - Keďže zmeny sa nerealizovali na zelených lúkach, ale na už čiastočne postavených blokoch, stavebné práce sa museli na mnohých úsekoch zastaviť. Robotníci museli búrať už hotové steny, prerábať kabeláže a meniť trasovanie potrubí. Vtedajší väčšinový akcionár (taliansky Enel) práve Fukušimou obhajoval prvé veľké posuny termínov spustenia z rokov 2012/2013 na neurčito a počiatočný nárast rozpočtu o stovky miliónov eur.
4. A navyše zvýšený tlak zo strany Rakúska a verejnosti - Havária v Japonsku radikálne zmenila verejnú mienku v Európe a poskytla silné argumenty protijadrovým organizáciám (najmä v susednom Rakúsku). Od tohto momentu bol schvaľovací proces pod drobnohľadom zahraničných expertov. Akýkoľvek krok SE či ÚJD SR bol okamžite pripomienkovaný a blokovaný odvolaniami, čo natiahlo administratívny proces kolaudácie o ďalšie roky.
Čo spôsobil Covid na dostavbu EMO-3,4?
Pandémia COVID-19 spôsobila v kľúčovej fáze dostavby 3. a 4. bloku Mochoviec ďalšie meškanie v rozsahu minimálne niekoľkých mesiacov a skomplikovala priebeh kľúčových finálnych skúšok. Keďže jadrová elektráreň patrí do kritickej infraštruktúry štátu, prioritou bolo udržať v chode už fungujúce bloky a nákaza na stavenisku nových blokov predstavovala obrovské riziko. Koronakríza zasiahla projekt v týchto hlavných oblastiach:
1. Radikálne zníženie počtu pracovníkov na stavenisku - Aby sa zabránilo nekontrolovanému šíreniu vírusu medzi tisíckami robotníkov, SE museli pristúpiť k prísnej redukcii osôb. Práce na dostavbe boli utlmené na nevyhnutné minimum a na stavbu mali prístup len tí pracovníci, ktorí boli bezpodmienečne potrební na udržanie technologickej bezpečnosti a konzerváciu systémov.
2. Výpadok zahraničných expertov a subdodávateľov - Dostavba reaktorov VVER-440 je závislá od špeciálnych inžinierov, zváračov a kontrolórov z celého sveta (vrátane Česka, Ruska či Talianska). Zatvorenie hraníc, cestovné obmedzenia a povinné karantény spôsobili, že kľúčoví zahraniční experti nemohli prísť do Mochoviec. To paralyzovalo montážne práce a revízie technológií, ktoré domáci pracovníci nemali oprávnenie alebo certifikáciu vykonať.
3. Logistický kolaps a meškanie dodávok komponentov - Globálne narušenie dodávateľských reťazcov zasiahlo aj Mochovce. Výroba a dodávky špecifických náhradných dielov, meracích prístrojov či elektrokomponentov zo zahraničia nabrali obrovské meškanie, čo posunulo nadväzujúce montážne plány.
4. Spomalenie schvaľovacieho procesu a kontrol ÚJD – Jadrový dozor musel pre pandemické opatrenia zmeniť režim výkonu inšpekcií. Pre prísne hygienické protokoly, testovanie, prácu z domu a karantény zamestnancov sa predĺžilo vyhodnocovanie dokumentácie a schvaľovanie povolení na zavážanie paliva do 3. bloku. ÚJD v roku 2020 oficiálne potvrdil, že koronakríza je jedným z hlavných dôvodov opätovného predĺženia záväzných termínov.
5. Zmeny v organizácii práce a zvýšené náklady - Priamo na stavenisku sa zaviedlo meranie teploty, povinné testovanie, dezinfekčné stanice a prísne rozdelenie zmien, aby sa skupiny pracovníkov nestretávali. Akékoľvek podozrenie na nákazu poslalo celé tímy do karantény, čo okamžite zastavilo práce na konkrétnom technologickom uzle. Tieto opatrenia si vyžiadali dodatočné finančné náklady na logistiku a bezpečnosť prác.
Dostavbu 3. a 4. bloku Mochoviec okrem očakávaných politických a legislatívnych zmien zasiahli aj úplne neočakávané faktory, ktoré hraničili s kriminálnou činnosťou, sabotážou a fatálnou stratou priemyselného know-how. Tieto špecifické incidenty vyústili do masívnych policajných razií a nutnosti prácne prerábať už hotové časti elektrárne. Najšokujúcejším neočakávaným faktorom bolo zistenie, že niektorí subdodávatelia na stavbe priamo podvádzali.
Špecializovaný policajný tím NAKA (akcie pod názvami Elektro, Manažér či Dlžník) odhalil, že do kritických častí potrubného systému boli dodané lacné a nekvalitné materiály z necertifikovanej ocele, hoci fakturované boli špičkové hutnícke komponenty. Elektrárne museli spätne röntgenovať a analyzovať tisíce zvarov a potrubných dielov, čo si vyžiadalo mechanickú výmenu obrovského množstva už zabudovanej infraštruktúry a posunulo projekt o celé roky.
Existovala akási strata priemyselnej pamäte a problém s tzv. „dôchodkovým šokom“. Stavba Mochoviec bola zakonzervovaná takmer na dve dekády. Keď sa v roku 2008 reštartovala, realizátori narazili na nečakanú personálnu realitu – generácia inžinierov, zváračov a montážnikov, ktorá mala unikátne skúsenosti s výstavbou sovietskych reaktorov typu VVER-440, bola v dôchodkovom veku. Na trhu práce zrazu neexistovali ľudia s potrebnou expertízou a noví subdodávatelia (vrátane talianskeho Enelu) sa museli špecifiká tejto jadrovej technológie učiť za pochodu, čo viedlo k masívnej chybovosti pri montáži.
Nečakanou komplikáciou bol chaos v projektovej dokumentácii. Keďže sa projekt staval podľa pôvodných nákresov z 80. rokov, no montovali sa doň najmodernejšie digitálne riadiace systémy 21. storočia, plány sa menili tisíckrát za pochodu. Na stavenisku vznikol stav, kedy robotníci montovali potrubia podľa schváleného plánu, no o týždeň zistili, že iný tím dostal novšiu revíziu výkresu, kvôli ktorej museli hotovú prácu vyrezať a začať odznova.
V záverečných fázach spúšťania 3. bloku napríklad čelil manažment sérii anonymných udaní od údajných insiderov, ktorí posielali listy jadrovému dozoru a polícii. Udania tvrdili, že stavba je nebezpečná a hrozí katastrofa. Hoci sa drvivá väčšina z nich ukázala ako nepravdivá, ÚJD musel zo zákona každé jedno podozrenie preveriť a vykonať mimoriadne fyzické inšpekcie reaktora, čo zakaždým odsunulo schválenie dôležitých fáz spúšťania.
Prejavil sa aj technologický anachronizmus. Projektanti nečakali, ako brutálne narazia na fakt, že sa pokúšajú prepojiť analógový skelet (pôvodné železobetónové konštrukcie a masívne komponenty sekundárneho okruhu) s prísne digitálnym riadením. Vývoj softvéru a kabeláže pre prepojenie týchto dvoch odlišných technologických ér trval trojnásobne dlhšie, než predpokladali najpesimistickejšie prognózy z roku 2008.
Inšpektori ÚJD odhalili aj skutočne vážne konkrétne zlyhania. - Problémy s kabelážou patrili k najzávažnejším technickým zlyhaniam, ktoré inšpektori ÚJD a nezávislí audítori na stavenisku 3. a 4. bloku Mochoviec odhalili. Elektráreň v záverečnej fáze dostavby doslova „pohorela“ na kľúčových testoch riadiacich systémov práve kvôli chybnému uloženiu stoviek kilometrov káblov. Inšpektori na mieste identifikovali konkrétne fatálne zlyhania ako miešanie silových a riadiacich káblov (čo znamenalo zvýšené riziko indukcie a požiaru). V jadrovej elektrárni musia byť napájacie káble vysokého napätia (silové) vedené v úplne iných trasách a žľaboch než jemné nízkonapäťové káble (riadiace a signálne), ktoré prenášajú dáta z reaktora do velína. Inšpektori zistili, že subdodávatelia uložili silové aj dátové vodiče spoločne do rovnakých trás. Vysoké napätie v silových kábloch spôsobovalo elektromagnetickú indukciu a falošné signály v meracích prístrojoch, čo by mohlo viesť k chybnému vyhodnoteniu stavu reaktora operátormi. V prípade skratu navyše hrozil masívny požiar celej kabeláže. Zistili, že neboli dodržané protipožiarne oddelenia (tzv. bezpečnostná duplicita). Jadrová bezpečnosť stojí aj na takzvanej redundancii – kľúčové systémy (napr. núdzové chladenie) musia mať záložné systémy nezávislé od tých primárnych. Inšpekcia odhalila, že káble pre hlavný systém a káble pre jeho záložnú dvojičku boli natiahnuté vedľa seba v tej istej miestnosti a šachte. Ak by v danej šachte vypukol požiar, zničil by naraz obidva okruhy (primárny aj záložný), čím by reaktor zostal úplne neovládateľný a bez chladenia. Káble museli byť kompletne vytrhané a presmerované cez odlišné požiarne úseky. Dokonca (z čoho im vlasy stáli dupkom) zistili aj priame mechanické poškodenie pri ťahaní káblov. Pri obrovskom tlaku na dobiehanie termínov robotníci ťahali stovky metrov dlhé káblové zväzky cez úzke betónové prierazy a kovové žľaby príliš agresívne a s použitím ťažkej techniky. Inšpektori našli rozsiahle úseky káblov s potrhanou, prasknutou alebo úplne predratou vonkajšou izoláciou, kde už presvitali samotné vnútorné vodiče. Takéto skryté poškodenia v stene by po zapnutí systémov pod ostré napätie viedli k okamžitým skratom. Na stavbe sa namiesto plynulých stometrových káblových trás našli úseky, kde subdodávatelia nastavovali a spájali káble pomocou amatérskych mechanických spojok (tzv. čokoládiek) uprostred trás, aby ušetrili materiál. V jadrovej energetike je akékoľvek neprojektové spájanie káblov v trasách absolútne zakázané, keďže každá takáto spojka je kritickým bodom, kde sa môže hromadiť prechodový odpor, kábel sa začne prehrievať a môže vyhorieť.
A absencia štítkovania a totálny chaos v dokumentácii bola iba “čerešnička na torte”. Desiatky tisíc káblových koncov v rozvodných skriniach nemali žiadne alebo mali nesprávne identifikačné štítky. Inžinieri pri testoch zistili, že reálna kabeláž nezodpovedá papierovým schémam – kábel, ktorý mal podľa projektu ovládať núdzový ventil, bol v skutočnosti zapojený do úplne iného zariadenia. Tento káblový kolaps donútil SE k tomu, že museli najať špecializované firmy, ktoré odstrihli, vytrhali a nanovo preložili tisíce kilometrov káblov. Tento proces, spojený s overovaním každého jedného zapojenia, stál desiatky miliónov eur a posunul zavážanie paliva do Tretieho bloku o viac ako rok.
Niektorých čitateľov asi napadne otázka, že ktorá subdodávateľská firma bola za toto zlyhanie s kabelážou zodpovedná?
Za zlyhania v oblasti kabeláže na 3. a 4. bloku Mochoviec nebola zodpovedná len jedna jediná firma. Celý problém vznikol v dôsledku zložitej štruktúry subdodávateľov a zlyhania hlavného manažérskeho dohľadu, na ktorý mali dosah ako SE, tak aj majoritný taliansky akcionár Enel. Problém s káblovými rozvodmi padá medzi viacero kľúčových hráčov a firiem, ktoré na stavbe pôsobili. Čo je pravdou, je že za celkovú integráciu elektrických systémov a Systému kontroly a riadenia (SKR) zodpovedali na najvyššej úrovni dodávatelia ako konzorcium Areva/Siemens (ktoré dodávalo riadiaci softvér a hlavné systémy) a domáci inžinierski dodávatelia PPA ControllPPA Energo) či VÚJE. Tieto firmy ale dodávali špičkové technológie a rozvádzače, takže tie sú bez viny, avšak samotné fyzické ťahanie kilometrov káblov v budovách prebiehalo cez komplikovaný reťazec subdodávateľov tretej a štvrtej úrovne. Kauza problematických zahraničných subdodávateľov sa ukázala až keď ÚJD a slovenské úrady začali detailne preverovať, prečo na stavbe chýba koordinácia a káble sú uložené v rozpore s požiarnymi predpismi, ukázalo sa, že Enel na stavebné a pomocné elektroinštalačné práce najal viaceré zahraničné spoločnosti bez predošlých skúseností s jadrovou energetikou.
Veľkú časť stavebno-montážnych prác v kritickom období realizovala napríklad sicílska firma Solesi (Solesi Slovakia Branch). Táto spoločnosť sa neskôr dostala do obrovských finančných problémov, neplatila slovenským živnostníkom(!) a subdodávateľom miliónové faktúry a zo stavby nakoniec odišla. Práve po odchode takýchto firiem zostal na stavenisku technologický chaos – nedorobená kabeláž bez štítkov, chýbajúca dokumentácia a zle natiahnuté trasy. Zlyhania pri elektroinštaláciách zašli až tak ďaleko, že sa nimi začala zaoberať polícia. Špeciálny vyšetrovací tím NAKA s krycím názvom „Elektro“ v auguste 2019 zrealizoval masívnu raziu priamo v objekte elektrárne. Vyšetrovanie bolo namierené voči konkrétnym manažérom Slovenských elektrární z éry talianskeho Enelu a dvom subdodávateľským firmám. Obvinenia sa týkali podvodov, úmyselného navyšovania cien faktúr (až o 600 percent!) ale aj dodávania nefunkčných či nekompletných systémov požiarnej a elektrickej signalizácie.
Kto to musel napraviť? No predsa domáci Slováci…
Keďže pôvodní subdodávatelia zlyhali alebo zo stavby odišli, Slovenské elektrárne museli na nápravu povolať overené, kvalitné, slovenské a české jadrové spoločnosti (ako napríklad ENSECO, VUJE či PPA).
Tieto kapacity museli pod prísnym dohľadom inšpektorov ÚJD kábel po kábli manuálne skontrolovať, zamerať elektromagnetickú kompatibilitu a chybné úseky natiahnuť úplne nanovo.
Okrem technologických oblastí je veľmi zaujímavé vnímať aj politické pozadie v priebehu dostavby tretieho a štvrtého bloku v Mochovciach. Veď tam došlo k nielen k zmenám najväčšieho vlastníka (SE) ale niekoľko krát aj k zmenám Vlády SR.
Čo spôsobila zmena politickej moci (výmena Vlád SR) na EMO-3,4?
Zmeny politickej moci a striedanie vlád SR mali na dostavbu 3. a 4. bloku Mochoviec zásadný vplyv, pričom proces sprevádzali nekoncepčné politické rozhodnutia, personálne čistky a prehadzovanie zodpovednosti. Keďže projekt trval desaťročia, prešiel rukami takmer desiatky rôznych vládnych zostáv, čo sa priamo podpísalo pod stratu kontinuity. Striedanie politických garnitúr ovplyvnilo dostavbu viac krát. V roku 2000 ešte prvá vláda Mikuláša Dzurindu na základe vtedajších analýz rozhodla o zastavení financovania dostavby s odhadom, že projekt by bol stratový. Práce sa na roky zakonzervovali. Po vstupe talianskeho Enelu do SE prvá vláda Roberta Fica v roku 2007 dostavbu 3. a 4. bloku opätovne pretlačila ako štátnu prioritu a v roku 2008 sa reálne začalo stavať.
Každá výmena vládnej garnitúry so sebou priniesla kompletnú výmenu nominantov MH SR v orgánoch SE (dozornej rade a predstavenstve). Dochádzalo k strate odbornosti. Správa NKÚ výslovne upozornila, že tieto politické personálne výmeny nebrali do úvahy odbornú kvalifikáciu v oblasti jadrovej energetiky. A pochopiteľne noví nominanti sa v komplikovanom projekte museli zakaždým mesiace zorientovávať, čo paralyzovalo kontrolné mechanizmy štátu. Schvaľovanie rozpočtov bolo používané ako politický nástroj. Vlády opakovane využívali navyšovanie rozpočtu (z 2,8 mld. na takmer 6 mld. eur) na politický boj so súkromnými akcionármi (Enel, neskôr EPH). Ministri hospodárstva (či už Pavol Pavlis, Peter Žiga alebo Richard Sulík) opakovane odmietali podpísať strategické plány a navýšenie rozpočtu, kým si štát nevyjednal čiastkové ústupky. Tieto „silové rokovania“ spôsobovali ďalšie mesiace meškania, kedy stavba nemala kryté financovanie. Samozrejme že to bol čistý alibizmus a presúvanie zodpovednosti. Vznikla takzvaná „kultúra nezodpovednosti“. Vlády z rokov 2020 – 2023 (Matovič, Heger) označovali meškanie a predraženie za dedičstvo predchádzajúcich vlád (Smeru-SD). Naopak, predošlí ministri argumentovali, že oni projekt reštartovali a zachránili. Neustále hľadanie vinníka v minulosti však iba odsúvalo nevyhnutné prijímanie tvrdých manažérskych rozhodnutí priamo na stavbe. Vzťahy ministrov s Enelom by sa asi dali opísať ako neustály konflikt a prehadzovanie horúceho zemiaku. Vzťah medzi slovenskými vládami a talianskym Enelom (ktorý v roku 2006 kúpil 66 % akcií Slovenských elektrární) bol už od samého začiatku napätý, poznačený nedôverou a vzájomným obviňovaním.
Zmluvná pasivita štátu (2006 – 2014): Privatizačné zmluvy z éry Dzurindovej vlády a akcionárska dohoda podpísaná neskôr Ficovou vládou dali Enelu plnú manažérsku kontrolu nad dostavbou. Ministri hospodárstva mali zviazané ruky – štát mal síce 34 % akcií, ale minimálny reálny dosah na to, ako Enel stavbu riadi, koho si najíma a ako míňa peniaze.
Politický nátlak na dividendy: Premiér a ministri opakovane tlačili na Enel, aby elektrárne vyplácali štátu dividendy. Enel oponoval, že všetok zisk sa musí reinvestovať do dostavby Mochoviec. To viedlo k sérii politických útokov, kedy bolo verejne hrozené Enelu vyvlastnením alebo žalobami.
Finančné rukojemníctvo: Keď sa rozpočet začal masívne prečerpávať, ministri (najmä Pavlis a Žiga) odmietali Enelu schváliť navýšenie rozpočtu. Enel kontroval tým, že ak štát rozpočet neschváli, banky stopnú úvery a stavba sa úplne zastaví. Ministri tak nakoniec zakaždým pod tlakom hrozby krachu projektu ústupok podpísali.
Útek Enelu z projektu (2015): Frustrovaný Enel sa nakoniec rozhodol zo Slovenska odísť a svoj podiel predal českej skupine EPH (Daniel Křetínský). Štát vtedy pod vedením Petra Žigu vyjednal, že Enel nemôže z projektu úplne odísť, kým sa 3. a 4. blok nedokončia a zostal finančne garantovať dostavbu.
Dá sa teda povedať že spustenie EMO-3 a spúšťanie EMO-4 je nakoniec úspech?
Áno, z hľadiska energetiky, ekológie a strategickej bezpečnosti štátu je spustenie tretieho bloku a spúšťanie štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce jednoznačným úspechom. A je to aj napriek tomu, že cesta k tomuto cieľu bola dláždená manažérskymi zlyhaniami, miliardovým predražením a viac ako desaťročným meškaním, finálny výsledok radikálne mení pozíciu Slovenska v celej Európe.
Tento úspech má tri hlavné roviny:
1. Dosiahnutie úplnej energetickej sebestačnosti. Slovensko sa po dekáde závislosti od dovozu elektriny zo zahraničia stalo úplne sebestačným štátom. Po plnom pripojení štvrtého bloku bude Slovensko vyvážať viac ako 10 % svojej produkcie, čo prinesie obrovské príjmy nielen spoločnosti ES ale aj štátu.
2. Čistá a lacná energia na desiatky rokov. Bude to takpovediac svetový jadrový vrchol. Slovensko vďaka Mochovciam pokryje z jadra takmer 80 % svojej spotreby, čím sa stáva svetovou jednotkou v podiele jadrovej energie na obyvateľa. Je to klimatický triumf. Viac ako 90 % elektriny v SR sa vyrába bez emisií CO₂, čo z krajiny robí jedného z najzelenších výrobcov v Európskej únii. A je to aj ekonomická poistka - nové bloky garantujú stabilitu siete a umožňujú dlhodobo dodávať domácnostiam elektrinu za stabilné a cenovo dostupné tarify.
3. Je to víťazstvo bezpečnosti nad politickým tlakom. Nezávislý Úrad jadrového dozoru SR nepodľahol žiadnemu náhleniu. Všetky pochybenia subdodávateľov (vrátane kabeláže a potrubí) boli bezprecedentne opravené a preverené. Výsledkom sú technologicky špičkové a bezpečné bloky, ktoré prešli najprísnejšími post-fukušimskými záťažovými testami na svete.
Úrad jadrového dozoru sa overil v praxi ako potrebná, nevyhnutná nekompromisná brzda v mene bezpečnosti. Na rozdiel od politických nominantov na ministerstve, ÚJD pod dlhoročným vedením Marty Žiakovej vystupoval ako striktne nezávislý a technicky nekompromisný orgán. ÚJD odmietol podľahnúť akémukoľvek politickému tlaku na rýchle spustenie elektrárne. ÚJD presadzoval jednoznačne „bezpečnosť pred termínmi! Kým ministri a manažment elektrární verejne deklarovali termíny spustenia (napr. „palivo zaveziete v decembri“). ÚJD však opakovane vyhlásil, že ho politické termíny nezaujímajú a povolenie nevydá, kým nebude skontrolovaný posledný zvar. Boli to inšpektori ÚJD, ktorí na stavbe odhalili nekvalitné materiály subdodávateľov. Keď sa zistilo, že na stavbe boli použité pochybné potrubia od pochybných dodávateľov, ÚJD okamžite zastavil testy a nariadil Slovenským elektrárňam skontrolovať tisíce zvarov, čo projekt posunulo o ďalší rok. A zafungovaj aj ako procesný štít proti Rakúsku. ÚJD musel čeliť obrovskému tlaku a tisíckam pripomienok zo strany rakúskej vlády a aktivistov z Global 2000. Úrad postupoval extrémne byrokraticky precízne – každú jednu námietku musel detailne vyhodnotiť a legislatívne podložiť, aby finálne povolenie na spustenie 3. bloku (a neskôr 4. bloku) nebolo napadnuteľné na súdoch. Práve ÚJD SR tak v celom procese zafungoval ako najdôležitejšia poistka, ktorá zabránila tomu, aby sa manažérsky chaos a politický náhlenie prejavili na znížení bezpečnosti jadrového reaktora.
Dve strany tej istej mince…
Dokončenie EMO-3,4 je úspešným koncom veľmi problematického príbehu. Hoci je technický a strategický výsledok obrovským úspechom, spôsob riadenia a finančné náklady zostávajú mementom, z ktorého by sa mal štát poučiť pri budovaní akýchkoľvek budúcich strategických projektov (napríklad nového jadrového zdroja v Jaslovských Bohuniciach).
Ako by sa dalo porovnať dokončenie EMO-3,4 s inými spúšťaniami JE vo svete?
Dokončenie 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce (EMO-3,4) nie je vo svete výnimkou. Keď ho porovnáme s inými projektmi jadrových elektrární v Európe a USA, zistíme, že Mochovce verne kopírujú globálny trend obrovských meškaní a predražovania, ktorý sprevádza takmer všetky západné jadrové projekty 21. storočia. Zároveň však ale z tohto porovnania Mochovce nevychádzajú najhoršie! Pri porovnaní s troma najznámejšími západnými projektmi je vidieť jasný kontext:
1. JE Olkiluoto 3 (Fínsko) – Európsky rekordér v meškaní - Fínsky projekt mal byť výkladnou skriňou moderného európskeho reaktora (EPR).
Meškanie: Stavba začala v roku 2005, spustená mala byť v roku 2009. Reálne začal blok dodávať prúd až v roku 2023 (meškanie 14 rokov).
Financie: Cena stúpla z pôvodných 3 miliárd eur na finálnych približne 11 miliárd eur.
Porovnanie s EMO: Hoci Mochovce meškali podobne dlho, fínsky projekt staval na kľúč západný gigant Areva/Siemens a aj tak čelil fatálnym chybám v manažmente a dodávkach.
2. JE Flamanville 3 (Francúzsko) – takrečeno národné fiasko jadrovej veľmoci - Francúzsko je jadrová veľmoc, no stavba ich vlastného bloku Flamanville 3 v Normandii sa zmenila na nočnú moru.
Meškanie: Výstavba začala v roku 2007 s plánom spustenia v roku 2012. Blok dosiahol plný výkon až koncom roka 2025 a prechod do plnej komerčnej prevádzky sa posunul na rok 2026 (meškanie 13-14 rokov).
Financie: Pôvodný rozpočet 3,3 miliardy eur vystrelil podľa francúzskeho dvora audítorov na astronomických viac ako 13,2 miliardy eur (vrátane financovania až 23 miliárd eur).
Porovnanie s EMO: Francúzsko doplatilo na stratu priemyselného know-how a chyby vo zvaroch. Ukazuje to, že s potrubiami a kvalitou práce nebojovali len subdodávatelia v Mochovciach, ale aj elitní francúzski inžinieri.
3. JE Vogtle 3 a 4 (Georgia, USA) – Asi najdrahšia elektráreň sveta - V USA išlo o prvé reaktory stavané od základu po dlhých desaťročiach (technológia AP1000).
Meškanie: Bloky mali fungovať v rokoch 2016 a 2017. Do komerčnej prevádzky vstúpili postupne v rokoch 2023 a 2024 (meškanie 7 rokov).
Financie: Projekt spôsobil bankrot dodávateľa (Westinghouse) a celková cena dvoch blokov presiahla 34 miliárd dolárov (pôvodne 14 miliárd).
Porovnanie s EMO: Američania doplatili na rovnaký problém ako Slovensko – zlyhal plán vyrábať moduly v továrňach a na stavbe ich len skladať. Všetko sa muselo zložito prerábať na mieste.
Je tu kontrast s Áziou - Úplne iný príbeh píše Čína, Južná Kórea alebo Rusko. Tieto krajiny stavajú reaktory kontinuálne, majú stabilné dodávateľské reťazce a štátnu kontrolu. V Číne dokážu postaviť rovnaký typ reaktora (napr. spomínaný AP1000) za 5 až 7 rokov a výrazne lacnejšie, pretože ich legislatívne prostredie neumožňuje aktivistom blokovať procesy a normy sa nemenia počas výstavby. Ale to by si vyžadovalo samozstatný článok...
Aký je teda finálny verdikt pre Mochovce?
V kontexte západného sveta nie sú Mochovce žiadnym mimoriadnym zlyhaním, ale štandardným príbehom jadrového projektu v demokratickom a prísne regulovanom prostredí. Z hľadiska finálnej ceny za inštalovaný megawatt (MW) výkonu patria Mochovce k tým ekonomicky prijateľnejším, hoci cena za meškanie a manažérsky chaos bola obrovská.
Patrí sa poďakovať. Úplne všetkým, kto k tomu prispel, a aj tým kto pomáhal tým ktorí k tomu prispeli… Je to jednoznačne úspech.
Ako to povedal Winston Churchill? „Úspech nie je definitívny, neúspech nie je fatálny: záleží na odvahe pokračovať.“, veď „Úspech je schopnosť ísť od neúspechu k neúspechu bez straty nadšenia.“
